Čím viac ľudí, tým viac pohľadov. Každý z nás je jedinečný, a tak aj pohľad každého z nás je jedinečný. Toľko k všeobecným pravdám/klišé. Konkrétnych dôkazov máme veľa. Stačí si napríklad prečítať o jednej udalosti z pera niekoľkých novinárov. Aj keby vychádzali z tých istých zdrojov, každý vec predsa len pojme ešte inak. A keby daný text mal mať reportážny charakter, rozdiely budú ešte zrejmejšie. Iní recipienti, iné detaily, iné komentujúce prvky… A platí to, samozrejme, aj pri románových počinoch.
Aj z toho dôvodu je zaujímavé čítať knihy Alfreda Wetzlera Rudolfa Vrbu bezprostredne po sebe. Hoci obaja páni utiekli z Osvienčimu spoločne (http://blackblog.sk/358/), každý sa po rokoch pozrel na danú udalosť po svojom. Nerozchádzali sa faktograficky, ale emočne. To, čo jeden naznačil, druhý rozviedol. To, čomu jeden pripisoval veľkú dôležitosť, druhý sotva spomenul. Tieto skutočnosti hodnotu ich diel nenegujú. Naopak, ich romány sa pekne dopĺňajú a je len na vás, štýl ktorého pána vás zaujme viac.
Kniha Alfréda Wetzlera Čo Dante nevidel (So Správou Wetzlera a Vrbu) sa dočkala už piateho vydania. Samotný román dopĺňa množstvo faktografických bonusov, napríklad v podobe samotnej správy (mimochodom prvej, ktorú svet o Osvienčime dostal), ale i doslov A. Matušku (z 1. vydania v r. 1964), nový doslov historika I. Kamenca, prológ k Správe Wetzlera a Vrbu od britského historika sira M. Gilberta či fotografie z rodinného archívu autora. Už samotný názov naznačuje, že ani Danteho inferno nepojalo v sebe toľko hrôz, ako videl a zažil Wetzler (v románe sám seba nazýva Jozef). Pre súčasného čitateľa možno mnohé vykreslené hrôzy nebudú až tak úderné ako boli povedzme pre čitateľov prvého vydania. Predsa len, medzičasom sme čítali/videli/počuli mnoho hrôzyplných príbehov mnohých obetí holokaustu. Sila a hodnota Wetzlerovho však tkvie v morálnej aj reálnej sile jej hrdinu; veď to, že – spolu s Vrbom – boli prvými väzňami, ktorým sa podarilo naplánovať aj uskutočniť útek z prísne stráženého pekla Osvienčim, im už nikto nevezme. Ani to, že svojimi výpoveďami a naliehaním chceli otvoriť oči tým, ktorí neverili, že niečo tak strašné sa naozaj deje. „Och, ako by chcel, aby uverili všetci, celé toto mesto, celý svet!“– želá si Wetzlerov hrdina. Pretože – najprv im veriť nechceli. Celý útek, všetko podstúpené nebezpečenstvo, všetci tí, ktorých za ich útek zabili (a utečenci si boli vedomí, že ich prípadne úspešný pokus si niekto bude musieť odniesť); všetko to sa javilo ako zbytočné. Utiekli z pekla, a nikto im nechcel veriť, že peklo existuje. Nikto sa neponáhľal zničiť ho a pomôcť tým, ktorí v ňom ostali. Chmúrny a smutný román sa teda nedočkal happyendu – aspoň nie takého, v aký dúfal hrdina…
Slovenského vydania sa dočkal aj román Rudolfa Vrbu Utiekol som z Osvienčimu (Nemôžem odpustiť) našincom doteraz známy vďaka českému vydaniu. Na rozdiel od Wetzlera ho Vrba písal v prvej osobe, a neváhal načrieť ani do vlastnej minulosti. Viac ako príbeh o úteku z Osvienčimu je to príbeh o živote Rudolfa Vrbu, ktorého súčasťou bol aj útek z Osvienčimu. Zatiaľ čo Wetzlerova kniha má skôr melancholický až depresívny nádych (čo je vzhľadom na tému legitímne, možno dokonca žiadané), z Vrbových písačiek presakuje istá živelnosť, sústrediaca sa najmä v jeho neochote zmieriť sa so statusom obete. Knižný Vrba je síce zhrozený peklom okolo seba, reaguje však naň o to väčším odhodlaním žiť. Nechýba pár humorných podtónov či príbeh lásky k spoluväzenkyni, ktorý Vrba nijako neprisladzuje ani netisne do popredia (našťastie). Hoci má kniha vyše päťsto strán, čitateľ si to možno ani neuvedomí – príbeh je totiž veľmi podmanivým, zaujímavým a provokujúcim čítať ďalej, čítať rýchlo, čítať bez prestávok.
Dva romány, dva pohľady. Asi nemá cenu diskutovať o tom, ktorý je lepší. Oba sa upriamujú na niečo iné, aj keď v podstate na to isté. Oba sú cenným svedectvom dvoch statočných mužov – a oba sú obdarené nielen historickou, ale aj literárnou hodnotou. Oba nás môžu niečo naučiť. Trochu nás poľudštiť.
Mária Bilá
Recenzované knihy:
Alfréd Wetzler : Čo Dante nevidel (So Správou Wetzlera a Vrbu). MilaniuM, 2009. 328 strán
Rudolf Vrba, Alan Bestic: Utiekol som z Osvienčimu (Nemôžem odpustiť). Citadella, 2015. 504 strán
Celá debata | RSS tejto debaty