Hocičo od takmer anonymnej

Mala šestnásť. Určite aj sny o rodine, o mužovi, o deťoch. O láske.

Majú šestnásť. Niektoré možno ešte aj sny. O rodine, o mužovi, o deťoch. O láske. Mnohé však… Skôr obavy. Z rodiny, z muža, z detí. Z lásky.

Mala šestnásť. Od deviatich sa starala o domácnosť. Simulovala mamku, ktorá zomrela. Varila, piekla, upratovala, prala. Keď si nevedela poradiť, zabehla za susedou, za tetami v dedine. Väčšinou si však musela poradiť bez nich. Maličká, sama.

Majú šestnásť. Všakovaké osudy. Niektorým možno tiež umreli mamky, iným možno otcovia. Niektorým odišli. Nie na večnosť, ale niekam. Za lepším životom, za jeho chimérou. Niektoré ich možno majú. Musia si však poradiť bez nich. Ak nie väčšinou, občas.

Mala šestnásť. S kamarátkami sa určite rozprávala o všetkom možnom. To nevieme. Vieme však, že sa s nimi často modlila. Ruženec.

Majú šestnásť. S kamarátkami sa rozprávajú o všetkom možnom. Niekedy preto, aby si odhalili svoje vnútro. Častejšie preto, aby ho pred sebou skryli. Väčšina sa nemodlí. S kamarátkami už vôbec nie.

Mala šestnásť. Už pár dní sa s rodinou a susedmi ukrývala v pivnici. V chladnej, tmavej. Novembrovej. Triasli sa od zimy aj od strachu. Vonku zima, hluk, boj. Výbuchy. Vojna. V pohraničnej dedine.

Majú šestnásť. Ukrývajú sa v sebe. Majú rôzne masky. A profily a účty a pózy a priateľov. Aj dvesto. Aj viac. Stačí potvrdiť. Vonku všetko vyzerá v poriadku. Vnútri výbuchy. Vojna. Tma.

Mala šestnásť. Ešte žiaden vzťah.

Majú šestnásť. Za sebou jeden, dva, aj tri vzťahy. Aj viac. Aj také, čo nie sú vzťahmi. Najmä také. Tie, čo vzťah nemajú, majú pocit, že niečo zameškali. Že sú čudné. Že sú iné. Že niečo nie je v poriadku. S nimi.

Mala šestnásť. V tie dni sa obliekala, ako by mala štyridsať. Naschvál. Tmavé farby, hrubé látky, šatka – znak vydatej ženy. Malo ju to zohyzdiť. Malo ju to chrániť.

Majú šestnásť. Obliekajú sa, ako by neboli oblečené. Naschvál. Vždy na nich niečo presvitá. Vždy vytŕča aspoň malý kus kože. Koleno, rameno, brucho… To je jedno. Má ich to zatraktívniť. Má ich to zviditeľniť. Má to pozývať, vábiť, niekedy až zúfalo volať.

Mala šestnásť. V ten večer si ju všimol jeden muž. Vojak. So samopalom. Zrejme potužený alkoholom. Pološialený z vojny, zo strachu, z potláčanej túžby. Šla mu zohriať jedlo. Možno už vtedy sa bála. Možno ešte nie. Možno v ňom naozaj videla skôr hladného človeka ako vyhladovaného muža.

Majú šestnásť. Väčšina sa teší, keď si ich všimne hocijaký muž. Sami ich často potužujú alkoholom. Alebo seba. V telke, na nete a v klipoch to tak predsa robia. Alkohol musí byť. Aj chlap musí byť. Aj zábava musí byť. Tie rozpaky prejdú. Sú zlé. Tie obavy tiež prejdú. Tiež sú zlé. Aj tú hanbu treba potlačiť. Veď všetci sa tvária, že sa bavia. Nemôžem byť iná. Toto je predsa sloboda. V skoro každom filme, článku, knihe, klipe.

Mala šestnásť. Keď ju zdrapil a neskrýval, na čo má chuť, určite sa už bála. Veľmi. Bránila sa, vytrhla sa mu. Bežala dole. Do pivnice. K otcovi, k ostatným. Určite vystrašená. Možno až na smrť.

Majú šestnásť. Väčšinu z nich nikto nezdrapí – ponúknu sa samy. Vábivo tancujú, vábivo sa usmievajú. Čím viac pohľadov, tým lepšie. Čím viac chalanov, tým lepšie. Čím viac fotiek, tým lepšie. Treba predsa dôkaz. Že sú pekné. Že za to stoja. Že sa to podarilo. Vyniknúť. Uspieť. Zaujať. Užiť si.

Mala šestnásť. Zbehol k nej. Kašľal na to, že okrem nej je tam pár iných predesených ľudí. Že ona sama je predesená. Dal jej ultimátum.

Majú šestnásť. A možno majú pocit, že dostali ultimátum. Buď taká… Zaži toto… Sprav hento… Inak…

Mala šestnásť. Pred hlavou revolver. Za chrbtom ocka a brata. A dve možnosti. Ísť hore s tým chlapom a oddať sa mu. Alebo odmietnuť ho.

Majú šestnásť. Žiaden revolver pred hlavou. Možno chrobáka v hlave. Či to naozaj chcú. Či naozaj o tom snívali. Či to je tá slávna láska. Či to je ten slávny sex. Či to sú tie slávne pocity, pre ktoré toľkí dospelí okolo nich stratili hlavu a súdnosť.

Mala šestnásť. Povedala nie.

Majú šestnásť. Väčšina povie áno.

Mala šestnásť. Jej posledné slová boli „Ježiš, Mária, Jozef“. Potom len pár výstrelov. Klesla. Rovno do otcovho náručia. Umierajúca.

Majú šestnásť. Väčšina z nich si povie, že takto to chceli. To nič, že ma nechal. To nič, že sme o sebe skoro nič nevedeli. To nič, že sme sa skoro ani nepoznali. To nič, že sa cítim zle. To nič, že sa cítim oklamaná. To nič, že to bolí. To nič, že… Možno keby to bol niekto iný… Možno nabudúce… Možno…

Mala šestnásť. Umrela.

Majú šestnásť. Umierajú. Pomaly, potichu. Ani o tom nevedia. Pijú, sexujú a drogujú, aby na to zabudli. Myslia si, že to majú pod kontrolou. Myslia si, že tak to má byť. Hodiny pretancujú na diskotékach. (Hodiny tajne plačú doma). Hodiny presedia pred počítačom. Selektujú fotky. Retušujú fotky. Nech vyzerajú lepšie. Nech vyzerajú dokonalo. Nech sa páčia. Nech zapadnú. Nech vyniknú.

Mala šestnásť. Umrela, lebo hodnoty boli pre ňu viac ako život.

Majú šestnásť. Umierajú, lebo ich život je bez hodnôt.

Mala šestnásť. Určite ich teraz zhora vidí. A chápe ich. A nesúdi. A modlí sa za ne. A verí a dúfa aj namiesto nich.

Majú šestnásť. Už to nie sú deti. Ak by im tak niekto povedal, bola by to pre nich urážka. Ešte nie sú dospelé. Ak im to niekto povie, je to pre nich urážka. Majú šestnásť a život pred sebou. Ale čo všetko za sebou….?

Mala šestnásť. Žije. Večne.

Majú šestnásť. Budú ešte žiť…?

PS: Text je odkazom na skutočný príbeh Anky Kolesárovej.