Hocičo od takmer anonymnej

Porodila tri deti – dve z toho boli postihnuté a umreli krátko po pôrode. Keď sa jej konečne narodilo zdravé, to tretie, ochorela ona. Vedela to už pred pôrodom, nechcela sa však liečiť, aby neublížila plodu. Príbeh sa neskončil rozprávkovo: dieťa prežilo, no ona umrela. Tragédia? Ale kdeže. Aspoň nie v ponímaní jej manžela. „Prečo by som mal byť smutný? Moja žena ide k niekomu, kto ju miluje viac ako ja!“ vyjadril sa pre istý slovenský portál, ktorému neskôr ponúkol aj rozhovor.

Slová, z ktorých ma zamrazilo. Príbeh, ktorý ma zamrazil. A donútil zamyslieť sa. Napríklad aj nad sebou. A nad tým, čo vlastne JE láska.

Verím, že podobnú otázku si aspoň párkrát za život kladú všetci. Keď lásku nájdu. Alebo keď ju nenájdu. Keď ju chcú. Alebo keď ju stratia.

Zbožňujem dívať sa na staršie páry, ktorým to vydržalo. Počas mojej krátkej žurnalistickej praxe ma najviac dojala návšteva staršieho manželského páru – a to až tak, že sa pre mňa stala stimulom pre napísanie dlhšieho prozaického príbehu. Patrím k ľuďom, ktorým sa zlepší deň, keď vidia starčeka a starenku držať sa za ruku. Ak sa dvojica po šesťdesiatich rokoch manželstva rozhodne opätovne si prisahať lásku pred oltárom a obnoviť si takto manželské sľuby, búši mi srdce a do očí sa mi tisnú slzy dojatia. A pri čítaní tohto článku som si povedala, že v rámci partnerského života chcem toto povýšiť na svoj cieľ: pokúšať sa ľúbiť tak, aby som raz vnúčatám mohla dať podobný príklad. Keď mám skleslú náladu a nemám dostatok reálnych stimulov na povzbudenie, rada si prezerám fotky ilustrujúce daný text: napĺňajú ma veľkým optimizmom a nádejou.

Už Tolstoj vedel, že – parafrázujúc – že keď milujete jednu ženu, milujete v nej všetky ženy. Ale keď milujete viac žien, v skutočnosti nemilujete žiadnu z nich. Samozrejme, reálny život je ťažší a často zahmlí naše ideály. Medzi neho a ňu sa často postavia okolnosti či ľudia, ktorým sa ťažko vzdoruje. Nie každý ma ujasnené, prečo neopustiť toho, komu sľúbil svoju lásku, vernosť, život. Neodsudzujem tých, ktorým to nevyšlo. Či už bol vinníkom, alebo obeťou. Z vlastnej skúsenosti viem, že realita môže dať láske zabrať. Práve preto ma však povzbudzujú podobné príbehy. Veď ich aktérmi sú tiež ľudia, ktorí majú chyby, nedostatky, nepriateľov, ego a argumenty, vďaka ktorým by mohli svojho partnera ponížiť. Ale snažia sa. A ich snaha prináša ovocie. A práve to je pre mňa veľmi nádejné…

Ešte kým som sa prvýkrát skutočne zaľúbila, zažila ozajstný vzťah a vyskúšala si na vlastnej koži, čo dovtedy bolo len v srdci a fantázií, dostala sa mi do rúk jedna kniha. Nevábna, obyčajná brožúra, navyše s odpudivým obalom. Pretože som však knihomoľ a pretože som vtedy nemala nič iné po ruke (respektíve v kabelke), začala som v nej listovať. Zaujala ma ktorási veta. Začítala som sa. A keď ma už volali povinnosti, bolo mi to ľúto. Knihu som si hneď na to zaobstarala. Prečítala som ju na jeden dych. Nechala som ju, nech ma zmení. Keď sa mi dostala do rúk o pár rokov, už ako zaľúbenej a zadanej, čítala som ju znova. A opäť na mňa silno pôsobila. Ešte viac som súhlasila s autorovými slovami, ešte viac som preciťovala múdrosť, ktorou ma chcel cez svoje slová (a azda aj skúsenosť) obdariť.

Tá kniha sa volá Rozprávaj mi o láske.

Dej je jednoduchý, takmer žiadny. Mladý muž sa stretáva so starším mužom. Mladý muž zažíva a cíti to, čo väčšina z nás. Ten starší mu vraví to, čo by chcela a potrebovala počuť väčšina z nás. Dej nie je podstatný. Podstatné sú silné myšlienky, ktoré autor servíruje. Obrovská nálož lásky, ktorá cez slová decentne presvitá. Štýl, ktorý neodradí. Nádej, ktorej chcete veriť.

Michel Quoist  bol očividne dobrý kňaz a očividne dobrý autor. To prvé usudzujem na základe vplyvu, ktorý si získal, a ktorý využíval zásadne v prospech tých, ktorí mu verili. O kvalitách jeho spisovateľského remesla nepochybujem preto, lebo kniha zlého autora by ma nemohla tak zasiahnuť. Samozrejme, možno som bola v správnom veku a správnom rozpoložení. Napriek tomu však trvám na tom, že patrí k tým knižkám, ktoré moje názory ovplyvnili najviac. Aj preto sa mi ťažko recenzuje. A preto ju nerecenzujem. Len píšem o tom, aká zásadná pre mňa bola. A že môže byť aj pre vás. Ak budete chcieť, ak jej dáte šancu…

A hoci nasledovné myšlienky z knihy môžu – vytrhnuté z kontextu – pôsobiť príliš lacno, príliš popularizačne, príliš explicitne, aj tak ich pripájam. Ako malú ochutnávku. Hoci zredukovať desiatky krásnych myšlienok na symbolických sedem je možno naozaj prílišná opovážlivosť… A možno vy si v texte nájdete iné, pre vás lepšie, krajšie; také, ktoré vás viac oslovia.

„Žiť znamená v prvom rade prijať svoj život.“

„Slnko je prítomné v každom svojom lúči a prameň v každej kvapke vody. Slnečné lúče nie sú slnko, kvapky vody nie sú prameň. Bez slnka by však nebolo svetlo a bez prameňa rieka. Slnko a prameň sú prítomné vo svetle a v rieke. Tak je LÁSKA väčšia než tvoje srdce, než tvoja láska.“

„Milovať pre človeka neznamená mať možnosť vybrať si to, čo si chce vziať, ale naopak, vážne rozhodnutie dať to, čo chce dať, a rozhodnutie, komu to chce dať.“

„Každý človek potrebuje poznať svoju a jedného dňa sa dozvedieť, že jeho život stojí za iný život.“

„Milovať znamená nechať v druhom vytrysknúť nový život. Znamená to znova ho oživiť.“

„Úžas a očarenie, túžby a chvenie, dojatie a omámenie, to všetko je krásne a nevyhnutné v mužovi a žene, ale má to len pomáhať milovať.“

„Milovať napokon znamenalo pokúšať sa o lásku celý život a tisíckrát opakovať to áno, ktoré som považoval za jediné a jedinečné.“

V dnešnej dobe je ľahké vysmiať podobné hodnoty. Označiť ich za naivné, nerealizovateľné. Najmä tí, čo sa sklamali – špeciálne tí, ktorých niekto sklamal – môžu podobné myšlienky, postoje, knihy, odsúdiť alebo presunúť do kategórie „utopistické“. Napriek tomu však existujú páry, ktoré sa aj po šesťdesiatich rokoch držia za ruku a opätovne si s láskou v očiach hovoria „áno“. Napriek tomu existujú manželia, ktoré sa dokážu tešiť z detí, ktoré sa rodia postihnuté a umierajú. Napriek tomu existujú nesčítateľné množstvo manželov, ktorým sa do cesty postavili desiatky prekážok, no oni ostali spolu. Všetci tí, ktorí si povedia povedať úprimné „prepáč“. A „ďakujem“. A „ľúbim ťa“. Napriek všetkému.

Možno nám to nevyšlo. Možno nás opustil ten, koho sme milovali – a možno ste s tým, koho už dávno nemilujeme. Aj preto sa však oplatí neprestať veriť. Nezačať sa vzdávať. Vzoprieť sa logike, egu – a milovať. Láska nie je logická. Láska skrátka je.

A aj keby som sa nenaučila nič iné, aj keby som nemala titul, diplomy, úspechy; neprekážalo by mi to, ak by som svetu – či aspoň svojim najbližším – dokázala dať aspoň štvrtinu lásky, akej svetu dávajú tí, čo sa rozhodli milovať – seba, život, iných, všetko. Napríklad on.

A vďaka takýmto ľuďom stojí život za to.

Viem, že mi k dokonalosti ešte veľmi, veľmi veľa chýba. Možno dokonca aj k priemeru. Ale nechcem sa vzdávať. Chcem sa učiť – milovať. A chcem veriť, že všetky moje chyby, zlyhania, smútky a zlé rozhodnutia sa napokon môžu obrátiť na dobré. Ja neviem ako. Ale verím, že je NIEKTO, kto to vie.

NIEKTO, vďaka ktorému to hádam my všetci zvládneme.

Recenzovaná kniha:

Michel Quoist: Rozprávaj mi o láske. Vydavateľstvo: Lúč, 2015. Preklad: Mária Vadilová

(kniha sa dá v antikvariátoch zohnať aj v staršom vydaní)