Založ si blog

Narodili sme sa a už nikdy neumrieme

Mohol by to byť strašný príbeh. On a ona sa často rozchádzali. Dve deti sa im narodili postihnuté – a krátko po narodení umreli. Keď čakala tretie dieťa – konečne zdravé – zistili, že má rakovinu. Voľba: oddialiť liečbu a vynosiť dieťa, alebo ísť na potrat a začať s ožarovaním. Rozhodla sa pre život dieťaťa. A umrela.

 

Mohol by to byť strašný príbeh. Smutný, plný nestrávených emócií, otázok, výčitiek smerom k Bohu. Napriek tomu je však všetko inak. Je to príbeh skutočného zázraku. Avšak „ak si pod zázrakom predstavujeme telesné uzdravenie, potom táto kniha nebude o zázrakoch. Nebude o uzdravení. Zázrak, o ktorom budeme hovoriť, je iného druhu. O odzbrojujúcej, prostej a pravej radosti. O poklade, ktorý treba objaviť. O dokonalej radosti (…), ktorá mení zlo na dobro, ktorá človeku otvára srdce i obzor.

 

Tento príbeh je skutočný. A stal sa len nedávno. Jeden z jeho aktérov, Enrico Petrillo, ešte stále žije. A ešte stále ľúbi svoju pár rokov mŕtvu ženu. „Možno je však príliš ľahké byť ešte stále zaľúbený, moja láska bola živená príliš dobre,“ vyznáva sa v úvode knihy, ktorú o jeho manželke napísali Simone TroisiCristiana Paccini, ich najlepší priatelia. Aj vďaka tejto knihe žije Chiarin príbeh a odkaz ďalej. Enrico verí, že táto kniha „nebude slúžiť len na vysvetlenie pravdy, tá sa dokáže vysvetliť dobre aj sama (…). Má svedčiť o tom, že Boh je dobrý a že človek môže umrieť šťastný.“

 

Nejednému, kto nepozná jej (ich) príbeh, možno napadne: „Kto je Chiara? Prečo je okolo nej taký rozruch? Čo také dokázala?

 

Práve kniha o nej – ktorá v slovenskom preklade vyšla pod názvom Chiara Corbella Petrillo. Narodili sme sa a už nikdy nezomrieme – môže poskytnúť mnohé odpovede. Nielen o Chiare a jej živote, ale aj o nás – a o našom živote.

 

Chiara bola tou, ktorá pochopila, že „máme len dnešok. A v tejto prítomnej chvíli môžeš byť šťastný oveľa viac, než si si vedel predstaviť.“ Kým sa však stala ženou, na ktorej pohrebe plakali tisícky blízkych aj cudzích ľudí, bola obyčajným, klasickým človekom. Ako vlastne my všetci.

 

Jej životný príbeh je však inšpirujúci a povzbudivý najmä vďaka trom veciam: bola skvelou partnerkou, skvelou matkou a vzorom pre všetkých, ktorí trpia a umierajú.

 

Chiara a láska k Enricovi

Keď mala Chiara osemnásť rokov, zoznámila sa v Medžugorí s dvadsaťtri ročným Enricom. On tam bol na púti, ona na dovolenke s niekoľkými spolužiačkami. Písal sa rok 2002. Dvaja mladí Taliani si hneď padli do oka, o päť mesiacov si dali prvý bozk, začali spolu chodiť. Trvalo však niekoľko rokov, kým sa z nich stal naozaj šťastný pár.

 

Krásna Chiara, ktorá pred Enricom odmietala všetkých nápadníkov (veriac, že raz príde ten pravý a ona ho spozná) sa na svojho prvého chlapca naviazala až tak veľmi, že aj neskôr (už ako onkologická pacientka, ktorá prežívala neskutočné bolesti) spomínala na to, že rozchody s Enricom boli pre ňu najťažším životným obdobím. Ako iné mladé dievčatá, aj Chiara sa pýtala, či je Erico pre ňu ten pravý, a keď je (ona to tak cítila), prečo ich vzťah nie je bez problémov; prečo si v niektorých veciach nerozumejú, prečo sa hádajú, prečo ju Enrico opustil. „Keď stratila Enrica, cítila, že stratila možnosť byť šťastná, robiť to, čo je správne. Mala pravdu. Tiež však bola pravda, že najprv musela prejsť základnou etapou.“

 

Chiara v tomto životnom období – keď Enrica veľmi milovala, no kým ešte nebol definitívne jej – často plakala, kládla si otázky, hľadala na ne odpovede. Napokon „pochopila, že ak toto nie je jej poslanie, ak Enrico nie je človek, ktorého pre ňu Boh stvoril, potom ho pre dobro ich oboch musí nechať ísť.“

 

Chiarine postoje z tejto fázy ich vzťahu môžu byť vzorom všetkým mladým ľuďom, ktorí ešte nemajú partnera, alebo ktorí si nie sú istí, či sú si s partnerom naozaj súdení. „Ak je to tvoj ženích, ak je tento muž pre teba, buď pokojná, nik ti ho nevezme. (…) V tej chvíli som upustila od všetkých svojich predsavzatí typu ,Teraz urobím toto… Teraz si ho získam takto… Teraz ho presvedčím týmto… Teraz to urobím po svojom….ʼ,“ vyjadrila svoje postoje neskôr.

 

V tejto fáze vzťahu bola Chiara tá, ktorá trpela, trápila sa, považovala ho za svoje najhoršie životné obdobie. „Enrico nevedel, čo Chiara prežíva, a najmä si ešte neuvedomoval, ako mu vlastný strach bráni byť šťastným. Ľúbiť toto dievča bolo preňho skrátka ťažké, a keď sa rozišli, mal to jednoduchšie.“ Napokon sa však cesty Chiary a Enrica – riadené Bohom (osudom, náhodou, láskou…) opäť preťali, a Enricovo „srdce sa otvorilo. Zraňovaný životom a vzťahom ku Chiare až do tej chvíle obviňoval ju z toho, čo sa udialo. Mal pocit, že má právo byť k nej zlý, obrátiť sa jej.“  Enrico a Chiara však pochopili, že patria k sebe, akurát že nepatria sebe. Až vtedy sa ich vzťah – plný otázok, turbulencií a rozchodov – dostal do bodu, v ktorom sa vedeli milovať tak, ako si to Chiara zapísala do svojho poznámkového bloku: „Milovať nejakého človeka znamená: prijať, že mu nie vo všetkom rozumieme, byť ochotní zmeniť sa, a teda trpieť, zrieknuť sa niečoho pre toho druhého.“

 

Keď sa Chiara a Enrico 21. septembra 2008 sobášili, ich vzťah bol v štádiu, kedy si jeden druhým boli istí, kedy už vedeli (aj v praxi), že ľúbiť znamená „darovať sa ako prvý bez toho, aby sme od milovanej osoby čokoľvek žiadali, , až po radikálne sebadarovanie“. Práve takáto láska – obetavá, náročná na seba, nie na partnera – pomohla neskôr obom zvládať všetko, čo ich čakalo. Vďaka nej zvládli byť jeden druhému oporou a útechou aj vo chvíľach, kedy by sa možno iní vzdali, odcudzili, rozišli. Ba čo viac – dokázali byť napriek všetkému šťastní.

 

Tento typ lásky Enrico neskôr charakterizoval takto: „Ak pochopíš, že milovať môžeš jedine v Bohu, musíš milovať Boha viac než svoju manželku, viac než svojho manžela. Ak hľadáš útechu v láske k človeku, ktorý ti je blízky, kráčaš po nesprávnej ceste. Lebo útechu ti môže dať len Pán. Ak potom Pán chce, daruje ti svoju útechu skrze iného človeka.“

 

Chiara a Enrico verili, že Boh nás miluje viac, ako sa kedy dokážeme milovať my navzájom. Aj preto ho chceli milovať nadovšetko. Pochopili totiž to, čo pár rokov pred nimi napísal C.S.Lewis: že musíme vedieť dočasné milovať v tom, čo je večné. Lebo všetko dočasné sa raz pominie, ak to však budeme milovať v tom, čo je večné, zachová sa to. Enrico a Chiara zasväcovali svoju lásku láskou toho, ktorý je večný. Aj vďaka tomu neskôr dokázal Enrico vyhlásiť, že „Chiara odišla k tomu, ktorý ju miluje viac než ja.“ A že raz sa práve pri ňom/v ňom stretnú.

 

Aj napriek (vďaka tomu?) ostala ich láska príjemne ľudská. Ešte aj noc pred svojou smrťou sa Chiara sestre zverila, že je veľmi šťastná, ako ju Enrico ľúbi, a že je veľmi šťastná, že mohla všetko prežiť s ním.

 

 

Svadobný deň, Chiara a Enrico s pátrom Vitom, ktorý bol ich priateľom od čias, keď spolu chodili, až po Chiarinu smrť. Zdroj obrázku:  http://catholic-link.com/2014/11/21/santos-chiara-corbella-vida/

 

Chiara a láska k deťom

Chiara otehotnela hneď mesiac po svadbe. Čoskoro však zistila, že dieťa pod jej srdcom nie je zdravé. Lekári jej odporúčali potrat. Ak by sa aj dieťa narodilo, nielenže by bolo ťažko postihnuté, ale žilo by len niekoľko hodín. Ak vôbec. Narodilo by sa len preto, aby umrelo.

 

Keď sa Chiara dozvedela tento krutý verdikt, ostala smutná. Napriek tomu už vtedy vedela, že dieťa chce vynosiť. Nevedela len, ako na to zareaguje Enrico.

 

On ju však milo prekvapil. Mal rovnaký postoj ako ona.

 

Chiara a Enrico sa rozhodli povedať „áno“ svojmu dieťaťu. Zaujali postoj k životu, „ktorý má hodnotu sám osebe, bez ohľadu na inteligenciu, schopnosť myslieť alebo krásu. Postoj k životu, ktorý zmetie zo stola všetky kritériá sveta určujúce, či človek môže vyjsť z domu na ulicu, alebo nie, zdvihnúť ruku a prihlásiť sa o slovo, alebo nie,  vstať ráno z postele alebo ostať v nej.“  V okolí sa však nestretli v pochopením. Dokonca aj zamestnanci nemocnice neodobrovala ich postoj. Pre väčšinu ľudí boli Chiara a Enrico radikalisti, extrémisti. Len preto, lebo chceli dovoliť svojmu dieťatku, nech sa narodí. Samozrejme, že ich toto nepochopenie zraňovalo. Ale nezlomilo ich.

 

Keď predavačka v obchode Chiare želala, aby sa jej dieťatko narodilo zdravé, Chiara jej odvetila: „A čo keď nie?“

 

Tehotenstvo bolo komplikované, pôrod tiež. Ani napriek komplikáciám, ani napriek nepriateľským postojom sa však Chiara nevzdala. Jej Maria Grazia Letizia prišla na svet. A o polhodinu umrela. Ten čas však bol krásny a naplnený. Rodičia sa s ňou a z nej tešili, hrdo ju ukazovali príbuzným, stihli ju pokrstiť, vyobjímať, vyfotiť si ju. Čakali bolestný okamih, nie taký krásny.

 

Ak by som išla na potrat, nemyslím si, že by som na deň potratu mohla spomínať ako na slávnostný deň. (…) Bola by to chvíľa, na ktorú by som sa snažila zabudnúť, chvíľa veľkého utrpenia. Na deň Mariinho narodenia však budem môcť spomínať ako na jeden z najkrajších dní svojho života. (…) Mamám, ktoré prišli o dieťa, chcem povedať toto: boli sme mamami, dostali sme tento dar. Nie je podstatné na ako dlho – na mesiac, dva mesiace, pár hodín… podstatné je, že sme tento dar dostali… a na to nemožno zabudnúť,“ tvrdila Chiara.

 

Postoj, ktorý Chiara a Enrico zaujali, je veľmi výrečný: „Nie sme ľuďmi, aby sme pracovali, starali sa o domácnosť, o svoje zdravie, dobrú povesť. Sme ľuďmi, aby sme milovali.“

 

Malá Maria umrela, jej rodičia však boli šťastní a vďační za čas, ktorý s ňou mohli prežiť. Čudovala sa celá nemocnica. Dokonca aj pohreb dievčatka – konal sa o dva dni neskôr – bol vraj krásnou a radostnou udalosťou, z ktorej ľudia odchádzali dojatí a naplnení nádejou a láskou…

 

A príbeh sa zopakoval. Chiara opäť otehotnela, prognózy boli opäť zlé. Dieťa sa narodí ťažko postihnuté a umrie. Opäť odporúčania potratu. A otázky, či náhodou Chiara a Enrico nie sú prekliati. Alebo blázniví, keďže aj tentoraz odmietli potrat. Ešte menej podpory, ešte menej pochopenia. Aj Chiara a Enrico sa mohli oprávnene pýtať,  čo tým Boh sleduje. Privítali však aj Davida Giovanniho. Fotky, ktoré vznikli za sotva trištvrte hodinu života, ktorú chlapček prežil, sálajú veľkou rodičovskou láskou. Ostali verní svojmu heslu. „V živote nejde o to, aby sme niečo dokázali, ale aby sme sa narodili a dali sa milovať.“ Ich bábätká to vedeli. Pre svojich rodičov boli dokonalé. Boli nimi milované. Zažili veľkú lásku a odišli z toho sveta. Ich krátky pobyt na svete bol plný bozkov, radosti a objatí.

 

Svet si pomaly začínal všímať tento nevšedný pár.

 

Keď počala Chiara tretíkrát, s Enricom žartovali, aké postihnutie bude mať ich dieťa tentoraz. Čakala ich však skvelá správa: dieťa bude zdravé.

 

Počas tehotenstva však zistili, že chorá je jeho matka…

 

Chiara Corbella Petrillo with her son, Davide. Courtesy of Sophia Institute Press.

Chiara sa lúči s Daviom. Zdroj foto: http://www.catholicnewsagency.com

 

Chiara a láska k životu

Chiara mala rakovinu jazyka. Ochorenie, ktoré postihuje najmä starších mužov a fajčiarov. Chiara nikdy v živote nefajčila, bola mladá žena, štatisticky sa ani nedalo vyjadriť, aké je pravdepodobné, že toto ochorenie dostane práve ona.

 

Chiara odmietla chemoterapiu, kým sa nenarodí dieťa. Nie preto, lebo nechcela žiť. Preto, aby mohlo žiť ono.

 

Francesco prišiel na svet. Chiara sa začala liečiť. Zakrátko však zistila, že z neho bude musieť odísť. Metastázy sa rýchlo šírili. Postupne prichádzala o silu, o kilá, o zrak, o oko. Nie však o radosť a lásku.

 

Aj keď bola slabá a umierajúca, snažila sa naďalej ostať skvelou matkou a manželkou. Príbuzní spomínajú na to, že sa málokedy sťažovala na bolesť, že aj v najťažších chvíľach na seba nepútala pozornosť, že sa snažila pekne obliekať a upravovať, aby bola pre svojho Enrica  krásna aj v chorobe.

 

Aj napriek Damoklovmu meču nezabúdala myslieť na tých, ktorých milovala najviac. Malého Francesca vychovávala s vedomím, že s ním nebude dlho. Mohla si ho sebecky túliť, bozkávať, tráviť s ním všetok čas – nechcela však, aby potom chlapček o to viac trpel jej stratou. Dbala o to, aby sa oňho vedeli postarať ostatní príbuzní, aby si na nich synček zvykal, aby ho strata mamy zasiahla čo najmenej. Aj v najväčšom utrpení sa pýtala, „či je ťažšie byť na kríži, alebo pod krížom.“ Uvedomovala si, ako trpí Enrico, ako sa bojí, ako ju nechce stratiť.

 

Práve v tomto období na chvíľu začala pochybovať o Bohu – o jeho existencii, o jeho láske. Napokon však pochopila, že bez Boha sa všetko javí ako náhoda, zatiaľ čo s Bohom začínajú dostávať veci zmysel. Aj keď niekedy ho pochopíme až neskôr. S Enricom sa zhodli na to, že aj v bolesti môžu byť šťastní. Ako to raz napísal iný autor: bolesť je forma, radosť obsah. Možno by s takýmto opisom toho, čo prežívali, súhlasili aj Petrillovci.

 

Chiara objavila postoj, ktorý jej ho pomohol zvládnuť: „Vezmi, čo dostaneš, bez toho, aby si vymýšľala, a potom si nájdeš v rukách presne to, čo máš rada!

 

Chiara sa skrátka rozhodla byť šťastná. Aj NAPRIEK chorobe. Tešiť sa zo všetkého, čo má, nepýtať sa, čo by bolo keby, alebo prečo sú veci tak, ako sú. Rozhodla sa z každej chvíle vyťažiť to najlepšie. Mnohí sa modlili za jej uzdravenie, vyliečenie, Boh však cez Chiaru predviedol svetu iný zázrak.

 

Chiara umierala vo veľkej bolesti, aj v konečnej agónii však bola šťastná. Usmievala sa, umrela obklopená svojimi najmilovanejšími, ktorým stihla – každému osobitne – vyznať lásku. Tí, čo boli v posledných chvíľach vedľa nej, popri smútku cítili aj veľkú radosť a vďačnosť. Chiara ukázala, že človek môže umrieť šťastný, a že aj v časoch najväčšej telesnej bolesti môže stále rozdávať radosť, pokoj a nádej.

 

Chiara tak veľmi milovala život, že sa nezľakla ani smrti.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt chiara corbella petrillo

Chiara aj ako chorá rada hrala na husle. Zdroj foto: http://www.freerepublic.com

 

Chiarin príbeh dnes

Chiarin pohreb (16. júna, pričom omšu celebrovalo dvadsať kňazov) bol udalosťou, ktorej sa zúčastnili stovky ľudí. Niekoľko dní bola vystavená v truhle – oblečená do svadobných šiat, s kytičkou levandule a ružencom v rukách – a k jej telu sa chodili modliť tisíce zvedavcov. Na Chiarinej tvári ostal žiariť úsmev…

 

Chiara a Enrico už predtým chodili prednášať o svojom živote, poskytovali svedectvo o svojich deťoch, neskôr o Chiarinej chorobe. O svojej manželke, deťoch a ich spoločnom príbehu chodí rozprávať Enrico dodnes. „Naša láska dodnes plodí potomstvo,“ vyznáva sa tento muž, „máme tak veľa potomkov, že si už ani nedokážem zapamätať ich mená. Nie sú to pokrvné deti, ale deti v Pánovi.“ Takto Enrico nazýva ľudí, ktorých oslovil a zmenil Chiarin príbeh a snažia sa riadiť jej odkazom.

 

Chiara, ktorá svojím životom, láskou a smrťou ukázala, ako žiť, milovať a umrieť, budí pozornosť po celom svete. Jej príbeh sa cez kresťanské média rozšíril z Talianska a vďaka iniciatíve jej priateľov Simone a Critiana sa dočkal aj knižnej podoby. Tisícky ľudí tak môžu obdivovať (napodobňovať?) tento výnimočný pár.

 

Avšak; „bola by chyba nazdávať sa, že táto výsada bola určená len Petrillovcom, byť presvedčený, že oni boli „výnimkou“. Naopak, Boh je rovnakým Otcom pre nás všetkých. Pri pohľade na nich sme si hovorili, že ak Boh takto pomáha im, aj my môžeme uniesť svoj kríž.“

 

Kniha Chiara Corbella Petrillo. Narodili sme sa a už nikdy nezomrieme je prvou o Chiare. Nepochybujem, že časom vzniknú ďalšie. Túto však napísali tí, čo ju dobre poznali, ktorí všetko prežívali s ňou a ktorí sa rozprávali aj s ostatnými ľuďmi z Chiarinho okolia. Každý deň pred písaním sa vraj autori spolu modlili, aby Chiarin príbeh dokázali napísať čo najjasnejšie a najautentickejšie. Výsledkom je kniha, ktorá pripomína i približuje príbeh, ktorý sa oplatí spoznať a precítiť. Dá sa v nej nájsť veľa krásnych myšlienok, svedectiev a inšpirácií. Môže byť útechou pre všetkých, ktorí prežívali či prežívajú podobné veci, ako Chiara a jej manžel.

 

Môže nás ešte lepšie zoznámiť s ľuďmi, ktorí nanovo zadefinovali život a lásku…

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt chiara corbella e enrico petrillo

zdroj fotografie: http://epicpew.com

 

Recenzovaná kniha: 

Narodili sme sa a už nikdy nezomieme. Cristiana Paccini a Simone Troisi. Vydavateľstvo: Lúč, 2014.

Umlčané hlasy: Detské vojnové denníky od 1. svetovej vojny po Irak

17.11.2017

„Za posledných 10 rokov zahynuli v ozbrojených konfliktoch 2 milióny detí a šesť miliónov ich bolo zranených či zmrzačených. Po celom svete dnes na rôznych miestach bojuje viac než štvrť viac »

Najkrajšie grafické knihy u nás

03.11.2017

Máte chuť na príbeh, ale nie na slová? Radi čítate medzi riadkami, či "medzi obrázkami"? Viete sa tešiť z krásnych ilustrácií? Ak ste na dané otázky odpovedali áno, rada vás odkážem viac »

Aké ľúbostné listy písali slávni ľudia?

20.09.2017

Nádherné i banálne "ľúbim ťa" sa dá povedať tisíckami slov aj gest. Inak si lásku vyznávajú čerství milenci, inak dvojice, ktoré už preskúšal osud aj nejaký ten rok. Inak ľúbi čerstvý viac »

mobil, platba mobilom, nákup, bezkontaktná, platba

Poľská vláda chce postupne zrušiť nedeľný predaj

24.11.2017 02:24

Poľská vláda vláda plánuje postupne do roku 2020 zrušiť nedeľný predaj, aby zamestnanci mali viac času na rodinu.

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Návšteva Putina v Nemecku

Začalo nemecko-ruské fórum, pozdravy zaslali Merkelová aj Putin

23.11.2017 20:57

Diskusné fórum sa koná v čase, keď sú nemecko-ruské vzťahy stále ťažko poznačené ruskou anexiou ukrajinského Krymu z roku 2014.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 118552x
Priemerná čítanosť článkov: 1108x

Autor blogu

Kategórie