Hocičo od takmer anonymnej

Poznáte ten pocit, keď už o piatej musíte z postele, aby ste stihli autobus/vlak… A keď vyjdete von, očakávajúc treskúcu zimu, len matne presvetlenú tmu a dotieravý chlad, namiesto toho vás čaká pohľad na prvú tohtoročnú bielobu?

Alebo ten pocit, keď v meste otvoria vianočné stánky, začnú vyhrávať koledy, všade vonia mäso a medovina, poprípade škorica a perníkové korenie?

Ten pocit, keď sa väčšina ľudí na seba usmieva – a aj tí, čo to už (ešte?) nedokážu, vám zrazu neprekážajú?

Ten pocit, keď svet je ako zo Smrekovej básne?

***

„Boh pokynul — a celé hodiny

začali anjelici

roztriasať nebies periny,

nimi sa zakrývali svätí.

My, keď sme vyšli na ulice,

zapáperili sme si šaty.

Lež baví nás to; lebo veď

nevyhneme sa tomu.

Pozrime k lesom: jediného

nieto v nich zeleného stromu,

všetko je biele, bielučké,

ach,

ľaľa, i kostolný dach,

ba i veže,

a panenky, čo chodia po uliciach,

sú také svieže,

rty majú červené,

ani v máji,

a všetko ide peši,

temer nik na tramvaji.

I ženy, že sú pekné, znajú,

bo vidno, nenáhlia sa,

keď svoju živú krásu

okolo seba rozdávajú.

Nejednej hlávka ako ruža

je pripnutá na hrudi muža

a preto celá ulica

vyzerá

jak roztratená kytica.

Podvečer na námestí tichom

veľký je hluk,

ľudia sa smejú

a jedni druhých hrejú

očami, dychom.

Len na nábreží rieky

vidno stať kde-tu

dvoch a dvoch,

tí ukryli sa v šere noci,

či v svojich vlastných pohľadoch?

Nemýľme ich,

porozumenie pre nich majme,

šetrne, tíško ich obchádzajme.

Veď medzi stromoradím

vyšliapaná je cesta

a všetky domy mesta

otvárajú nám svoje brány.

Obloky žiaria a prekvitajú

a cez ich ľadové kvety

teplo k nám letí:

vidíme vystupovať paru

zo samovaru.“

***

Pekný december!

Báseň „December“ pochádza z knihy vitalistu Jána Smreka Cválajúce dni