Hocičo od takmer anonymnej

Máte voči Rómom predsudky? Toto je jediné (správne a úspešné) riešenie. 

Tiež som mala. Kedysi. Trocha. Aj trocha viac. Potom však začali prichádzať do môjho života nie ako Rómovia, ale ako ľudia. Takí tí jednotliví. Ani Slováka by som nemala rada či nerada len preto, lebo je Slovák.

O to viac ma dnes tešia projekty, ktoré hovoria o reálnych ľuďoch, ktorí sa reálne spriatelili, podporili… Ktorí spolu…

…chodia

… bývajú

… priatelia sa

… evanjelizujú

… slúžia…

Skrátka, žijú. A funguje to. Farba pleti, etnická príslušnosť, skrátka nič z toho už nie je bariérou.

Dnes ešte fungujú takéto videá; ale verím, že o pár rokov nebudú potrebné. Že generácia mojich detí (či detných detí) na ne bude pozerať a pýtať sa, čo je vlastne na nich zvláštne – a ako mohli niektorých pobúriť. A čítajúc internetové negatívne príspevky (ktoré sa akiste objavia aj pod týmto blogom) sa budú čudovať, ako bolo možné tak posudzovať a nechcieť pochopiť…

Veľmi sa teším, že existujú ľudia, ktorí cielene pracujú na tom, aby odhalili to, čo je vlastne úplne normálne, ak sa zbavíme všetkého toho nánosu špiny a predsudkov, ktorými sme sa zaslepili. Teším sa z ich aktivít, piesní, nápadov…

Pripomenuli mi niekoľko mojich „rómskych prvýkrát“.

Keď som napr. pred pár rokmi 1x počula o misiách na Luníku IX. a videla radosť jednej mladej dievčiny, ktorá tam robila misionárku, jej žiara v očiach bola tak nákazlivá a zážitky, ktoré rozprávala, tak krásne, že to akiste viacerých jej poslucháčok donútilo minimálne uvažovať, že doteraz sme žili v (mediámi pestovanom) klamstve.

Keď som sa ešte v puberte zúčastnila jedného dobrovoľníckeho projektu, v ktorom sme sa so spolužiačkou ocitli v tíme aj s dvomi rómskymi chalanmi; a dopadlo to fajn. A aj oni boli fajn.

Keď som 1x podala počas jednej omše ruku rómskemu mužovi a uvedomila si, že z neho vôbec nemám strach, ani k nemu necítim nič, čo by sa podobalo na odpor či čosi iné negatívne.

Keď som sa s Rómami začala každodenne stretávať v rámci stáži v istej agentúre; a zistila som, že mnohí sú naozaj pracovití, húževnatí, rodinne založení, úprimní, spoľahliví.

Keď som sa 1x poďakovala rómskej obsluhe a dotyčné mi venovali také krásne a vďačné  úsmevy, že zvyšok pobytu sme sa na seba usmievali ako staré známe.

Keď som si 1x uvedomila, že mnohé rómske dievčatá sú krásne ako princezné.

Keď som začala spoznávať rodiny, ktoré si adoptovali rómske deti (aj 2-3, ba aj 4) a zistila som, že existujú jednoducho len deti, bez nejakého prívlastku podmieneného etnikom – a že akékoľvek predsudky, varovania a údajné „gény zla“ sú len poplašné správy tých, ktorí nevedia či nechcú dať šancu, pokoj, lásku.

Keď som 1x objala rómske dieťa a zacítila taký príval lásky, aký normálny človek cíti pri každom dieťaťu.

Keď som si 1x uvedomila, že prestávam robiť rozdiel medzi tým, či je predo mnou Slovák alebo Róm.

Keď som si 1x uvedomila, že všetci ľudia sú moji bratia a sestry; že celý svet je veľká rodina – len nie všetci to chcú prijať a podľa toho sa správať.

Neidealizujem – zažila som aj Rómov, ktorí ma preklínali (veľmi írečito), klamali, kradli, nedodržali slovo, rozhadzovali odpad kade-tade… Rozhodla som sa však, že ich budem vnímať presne tak, ako kohokoľvek iného; ako konkrétneho človeka, nie ako zástupcov celej komunity. Ono je to v konečnom dôsledku totiž vždy rozhodnutie.

Vypisovať negatívne komentáre a zdieľať hlúpe videá vie každý. Pomôcť, pochopiť, aspoň sa o to pokúsiť… To sa treba učiť.  A ak už niekto chce silou-mocou deliť (slovenský) svet na 2 skupiny, tak by to nemala byť kategória „bieli a čierni“, ale „dobrí a zlí“. Respektíve – „lepší a horší“ (aby sme neabsolutizovali) – a v oboch táboroch sú ľudia všetkých rás i pováh. Ako kedysi povedal jeden múdry muž: „Nechcem, aby ma ľudia posudzovali podľa toho, aký som Cigán, ale aký som človek.“

Ospravedlňujem sa tiež tým, ktorí kvôli môjmu starému ja mali podobné pocity ako napr. tento mladík.

Týmto zároveň ďakujem všetkým (akejkoľvek národnosti), ktorí ma oslobodili od predsudkov a pomohli mi tak získať viac radosti, lásky, pokoja a priateľov. A (slovami daného mladého muža): „Mám radosť z toho, keď môžem byť priateľom s inými ľuďmi.“

Ako teda (dúfam) vyplýva – (pre mňa) žiadna rómska otázka vlastne ani nie je. A verím, že to bude stále lepšie a lepšie a lepšie…