DODATOK: Smutné svedectvá o tom, ako nás vojny ničia – a ako ničia (nielen fyzicky, ale aj psychicky a duchovne) aj malé deti a mladých ľudí. A môžeme si za to sami. Smutné je, že sme mali možnosť tieto konflikty zvrátiť, alebo aspoň zmierniť, ale nevyužili sme ju.
Pozri: https://www.misiefilmom.sk/mas-mariu-vo-svojom-srdci/
„Za posledných 10 rokov zahynuli v ozbrojených konfliktoch 2 milióny detí a šesť miliónov ich bolo zranených či zmrzačených. Po celom svete dnes na rôznych miestach bojuje viac než štvrť milióna detských vojakov. Od roku 2003 muselo kvôli ozbrojeným konfliktom opustiť svoje domovy 11,5 milióna detí a 2,4 milióny museli pred vojnou utiecť do zahraničia.“ Takto situáciu v roku 2005 popísal Olara A. Otunnu, v tom čase zástupca generálneho tajomníka OSN, v úvode unikátnej knihy Umlčané hlasy. Za tou autorsky stoja Melanie Challenger a Zlata Filipovič – druhá menovaná sa preslávila ako autorka denníka, ktorý si písala v rokoch 1992 až 1993 vo vojnou zmietanom Sarajeve. Z mladej Bosniačky toho času západné médiá vyrobili „juhoslovanskú Annu Frankovú“, jej denník vyšiel v niekoľkých jazykoch a vydaniach a Zlate sa aj vďaka nemu podarilo emigrovať. Neskôr získala titul na Oxfordskej univerzite aj v dublinskom Trinity College a svoj život zasvätila protivojnovej osvete. Spolupracovala s UNESCO a OSN.
Vlastná skúsenosť vojnového dieťaťa viedla aj k tomu, že kývla na nápad Melanie Challenger, ktorá uvažovala o ojedinelom projekte – vyhľadať čo najviac vojnových denníkov detí a uverejniť ich v rámci jednej publikácie. Autorky projektu sa zhodujú v tom, že písanie denníka v čase vojny je istou formou vzdoru – je to pokus nechať na svete „odtlačok svojho tela“, keď vás chce nepriateľ (aj fyzicky) zničiť; je to pokus zachovať si svoje ja, svoju individuálnosť, keď sa obete menia len na číselné štatistiky; je to pokus zaznamenať to, čo sa deje, aby nikto nezabudol na fakty alebo nimi nemohol manipulovať; je to aj určité riziko, lebo veď čo ak by niekto váš denník našiel, alebo skrátka preto, že nájsť si uprostred bojov, bombardovania atď. čas a chuť na to, aby ste si sadli k bielemu hárku a s rukou vysilenou od hladu naň niečo napísali, chce tiež určité sebazaprenie…
V publikácii Umlčané hlasy sa autorkám projektu napokon podarilo uverejniť 14 denníkov zo siedmych vojen alebo vojnových konfliktov. Ich autori majú 12 až 21 rokov; niektorí sa konca „svojej“ vojny dožili, iní nie. Mená niektorých (vtedy) detí budú čitateľom známe, iné denníky sú zverejnené po prvýkrát. Kladom (publikácie, nie svetovej situácie) je presah do dvadsiateho prvého storočia – recipient sa tak dostáva k svedectvám z druhej intifiády aj z vojny v Iraku.
Detské vojnové denníky dojímajú o to viac, že ich autori sú nevinnejší, nekompromisnejší, úprimnejší. Deti a mladí na prahu života sa svojej existencie držia zubami-nechtami; kašlú na politiku, ktorej nerozumejú, na svet okolo sa nedívajú pohľadom ovplyvneným novinovými titulkami, ale cez svoje vlastné žitie, prežívanie. Popri vojnových hrôzach riešia prvé lásky, popri tom, čo trápi dospelých, majú aj svoje vlastné trápenia úmerné veku – ich denníky sú akési živšie, ľudskejšie.
„Skutočne síce plačú, ale nie preto, že naši muži umierajú hrdinskou smrťou – na tej je totiž naozaj niečo vznešeného. Plačú prosto preto, že umierajú – jednoducho len umierajú. Už žiadne rána, už žiadne večery – sú mŕtvi. Keď matke zabijú syna, môže si oči vyplakať – nie preto, že umrel hrdinskou smrťou, ale pretože už nie je, pretože je pochovaný,“ píše trebárs 16.3.1941 dvanásťročná Nemka Piete Kuhrová, aby vzápätí za svoju (oficiálnej propagande odporujúcu) poznámku v zátvorke dodala „Maminka, prepáč!!!“ – ľutujúc, že nedokáže veriť postojom dospelých a o (zbytočnej) smrti vojnových hrdinov si myslí svoje. Práve Pietin denník otvára výber denníkov v knihe – a je možno paradoxné, že v pätnástich si dievčina (v tom čase už ošetrovateľka) zaznamenáva: „Už čoskoro svoj vojnový denník ukončím. Bude to posledný vojnový denník, ktorý si v živote píšem, lebo už nikdy nesmie byť žiadna vojna, nikdy…“
Pietin denník je jediný v tejto publikácii, ktorý odráža situáciu v prvej svetovej vojne. O tej druhej v svojom denníkčku referuje Ruska Nina Kostěrinova (práve jej denník považuje autorka tohto blogu za jeden z najdojímavejších), Rakúšanka Inge Pollaková, ktorá aj so sestrou emigrovala ešte pred začiatkom vojny do Veľkej Británie, kde je denník dlho jej jediným kamarátom a spojencom, William Wilson z Nového Zélandu, ktorého denník našiel v piesku pri Tobruku Hans Stauder a pokračoval v jeho písaní (až v roku 1994 sa mu po mnohoročnom hľadaní podarilo zistiť, kto bo pôvodným pisateľom denníka a chcel ho vrátiť pozostalým – zistil však, že tí, podobne ako William, nežijú). Exotikou na našinca môže dýchnuť denník Sheily Allanovej, ktorá opisuje dosah svetovej vojny na Singapur. Zaujímavou bodkou za touto kapitolou je denník Stanleyho Hayamiho, japonsko-amerického mládenca, ktorý približuje našincovi málo známe postoje a postavenie amerických Japoncov od čias bombardovania Pearl Harbor.
Osobitne je vyčlenená kapitola o holokauste. Tam nájdeme denník Litovčana Jicchoka Rudaševskiho, ktorý si písal v gete, a Clary Schwarzovej, ktorej sa podarilo celú vojnu spolu s rodinou ukrývať. Slovenskí čitatelia si jej dramatický príbeh mohli prečítať aj v knihe Klárina vojna, napísanej samotnou Clarou 60 rokov po vojnových udalostiach.
S vojnou vo Vietname mal dočinenia mladistvý vojak Ed Blanco, ktorému sa boje podarilo prežiť. Jeho príbeh sa končí paradoxne (SPOILER): keď sa vrátil do Ameriky, odmietli mu v bare naliať, pretože podľa miestnych zákonov bol neplnoletý… Vojnu na Balkáne prezentuje práve denník Zlaty Filipovičovej, na izraelsko-palestínsky konflikt sa môžeme pozrieť z dvoch uhlov pohľadu: denníky Izraelčanky Širan Zelikovičovej a Palestínčanky Mary Masríe Chazbúnocej dokazujú, že na oboch stranách barigády majú mladí podobné pocity, nálady, túžby… Záverečnou bodkou je denník z vojny v Iraku – jeho autorka Hoda Tamir Džehanová ho končí rokom 2004.
Výhodou knihy je aj jej prehľadnosť – každý konflikt je stručne zhrnutý pred samotným denníkom, aj nepoučený čitateľ teda pochopí kontext, v ktorom bol písaný. O každom detskom autorovi nájdeme aj malý medailón – v úvode načrtnutie jeho života pred vojnou, opis rodiny a pod., v závere zas to, čo sa odohrávalo potom, čo denník (či už dobrovoľne, alebo dôsledkom smrti) nepísal. Na konci autorky uvádzajú aj to, ako sa k denníkom dostali, v úvode (každá zo zostavovateliek má vlastný) načrtnutie, prečo vybrali práve tieto. Kniha Umlčané hlasy je zaujímavým projektom, ktorý nás na relatívne malej ploche dokáže previesť dejinami posledných sto rokov cez slová tých, ktorým vojny vzali pokojné a šťastné detstvo, a neraz aj domovy, rodiny, život. Je to pomník, memento a oslava ľudskosti zároveň.
INÉ VOJNOVÉ DENNÍKY
Ak vás téma vojnových denníkov detí zaujala, dávam vám do pozornosti aj nasledujúce publikácie.
Denník Anny Frankovej – dnes už kultový až emblémový vojnový denník, ktorý hádam ani netreba bližšie predstavovať. V kontexte vyššie spomínanej publikácie je zaujímavé, že práve Denník Anny Frankovej bol ten, ktorý ako pubertiačky aj Melanie, aj Zlata čítali (a Zlatu údajne on inšpiroval k tomu, aby si tiež písala vlastný denník) a získavali cez neho predstavu o tom, čo to znamená dospievať vo vojne.
Denník Zlaty Filipovičovej – u nás vyšiel v 90.rokoch, v čase celosvetového boomu. Žiadne veľdielo, „len“ autentické svedectvo premeny obyčajného šťastného dievčaťa na jednu z mnohých potenciálnych vojnových obetí. Netreba sa nechať odradiť sladučkou ružovou obálkou.
Deníky dětí – publikácia, ktorú zostavil kolektív autorov v roku 1961. Ako napovedá názov, jej obsah tvoria denníky (ale aj listy) detí z koncentračných táborov. Jedna z čitateliek svoje pocity zhrnula po prečítaní takto: „Kniha která nahradí všechny učebnice světa o světové válce“.
Deník mého bratra – Petr Ginz bol jedným z mnohých židovských detí, ktoré sa ocitli v Terezíne. Na rozdiel od iných sa mu však podarilo „prežiť“ cez jeho talent a diela. Jeden z najnadanejších chlapcov v gete. Ešte pred okupáciou ako 12-ročný napísal román Návšteva z praveku, ktorý si aj sám ilustroval, v tábore písal literárny časopis Vedem celé dva roky (niektoré čísla aj úplne sám). Rád aj maľoval; jedna z jeho kresieb sa preslávila vďaka tomu, že ju so sebou do vesmíru vzal izraelský astronaut. Jeho denníky vychádzajú s úvodom Lea Pavláta, riaditeľa Židovského muzea v Praze, a Petrovej sestry Evy, ktorá ma veľkú zásluhu na popularizácii tohto chlapca. Súčasťou knihy sú aj rodinné fotografie, Petrove kresby, výber z jeho literárnych prác… Mimochodom, o tomto nevšednom mladíkovi vyšla aj kniha – román Princ se žlutou hvězdou od Františka Tichého, ktorého problematika fascinuje už dlhšie, a vydal napríklad aj román Transport za věčnost o partii detských kamarátov a ich osudov v Prahe a Terezíne.
Holocaust a válka očima dětí – ďalší výber z denníkov a listov najmä židovských detí z celej Európy.
Deník Rivky Lipszycové – v rokoch 1943 až 1944 si mladá dievčina v Lodžii zapisovala svoje zážitky, pocity, úvahy o sebe, svojich blízkych, o Bohu, o svete… Jej život, žiaľ, skončil podobne ako osudy a životy mnohých iných židovských dievčat v jej časopriestore, ale denník ju prežil. Popri denníku samotnom tvorí časť knihy práve „život“ jej denníka; okolnosti jeho nájdenia, vydania a pod.
Deník Otty Wolfa 1942-1945 – aj tínedžer Otto zareagoval na vojnové udalosti písaním si denníka: a písal si ho vo všetkých možných aj nemožných podmienkach, dokonca aj v úkryte v lese či na záhrade. Vyše tristostranový denník je dokumentom „o osudu jedné židovské rodiny, o pozoruhodné solidaritě desítek prostých lidí, kteří riskovali životy, aby Wolfovy zachránili před transportem a téměř jistou smrtí. Jako by v pozadí se odehrává život vesnice se svými pohřby, svatbami, žněmi či nečekanými vstupy gestapa, i válečné dění, které otřásá celou Evropou.“
Deník 1942 – 1945 – Michal Kraus svoj denník vraj nikdy neplánoval zverejniť; skrátka sa chcel vyrovnať s udalosťami, ktoré prežil ako dvanásť až štrnásťročný chlapec. Zážitky z Terezinu, Osvienčimu a Mauthausenu spísal krátko po vojne, teda v pätnástich – zverejniť tieto zápisky sa rozhodol ako osemdesiatnik.
Deník 1938–1945 – aj Helga Weissová si do zo svojho školského zošita spravila denník a celú vojnu si doň poctivo zapisovala svoje zážitky. Ceruzkou písaný denníček zamuroval jej strýko do jednej z terezínskych stien, Helga sa však ako pätnásťročná (ako jedna z tých, čo prežili) rozhodla dopísať všetko, čo nemohla v Osvienčime, Freibergu a Mauthausenu. Výraznou zložkou knižného vydania sú obrázky talentovanej Helgy (neskôr absolventky grafickej školy), ktoré maľovala ešte v Terezíne. Mimochodom, ilustrácie z tohto obdobia sú aj súčasťou kníh Maluj, co vidíš a I viděl Bůh, že je to špatné (kniha, ktorú napísal jej otec Otto počas pobytu v Terezíne – vojnu neprežil).
Študenti, láska, Čeka a smrť – z iného súdka a doby sú denníky ruskej študentky z rokov 1916 – 1920. Sedemnásťročná Aľa Rachmanovová, dcéra lekára, si píše denník, ktorý dnes patrí k najznámejším dielam o červenom terore. „Neohrabané a tak trochu hrboľaté zápisky z prvých stránok postupne dozrievajú, podobne ako mladá študentka. Na konci sa stretávame so statočnou mladou ženou, ktorá na sibírskej železničnej staničke odovzdáva svoje zápisníky do rúk rakúskeho vojnového zajatca vracajúceho sa do vlasti. Zachytila v nich domové prehliadky, popravy, morálny chaos, vraždu cárskej rodiny, exodus ruskej inteligencie, lesk a morálnu biedu československých légií, ale aj svoje prvé lásky a sklamania,“ uvádza anotácia. Od autorky u nás vyšlo už niekoľko titulov, naposledy román Továreň na nového človeka o päťročniciach, industrializácii, kolektivizácii a čistkách.
+++ Aj tak nemá kto denníky detí zapísať ...
Celá debata | RSS tejto debaty