… bolo svedkom brutálnych vrážd?
… bolo svedkom bitiek, faciek, kopancov a iných násilností?
… bolo svedkom hádok plných oplzlých výrazov, obviňovaní, posmeškov, urážok?
… bolo svedkom rozmanitých rodinných drám?
… bolo svedkom rôznych súdnych sporov?
… bolo svedkom rôzmanitých sexuálnych hier cudzích ľudí?
… bolo svedkom najintímnejších rozhovorov v posteli?
… bolo svedkom autohavárií, krádeží, policajných razií…?
… bolo svedkom toho všetkého dokonca viackrát denne?
Že nie? Tak načo pred ním stále pozeráte televízor?
Že to je iné? A prečo? Nie je každé dieťa ako špongia, ktoré do seba nasáva podnety z okolia? Nie je dnes už všeobecne známe, že to všetko sa ukladá v podvedomí a (spolu)tvorí náš svetonázor i vzorce správania? Čo dobré môže byť zasiate do dieťaťa, ktoré vyrastá v hluku Súdnych siení, televíznych novín, telenoviel, kriminálok, hororov… či takzvaných „rodinných“ filmov…?
PS: Koľko nadávok (hoci aj „neškodných“ – hahaha- typu „ty debil“, „ty krava“…) dnes už počulo vaše dieťa? Koľko vrážd stihlo vidieť? Koľko francúzskych bozkov? Koľko odhalených tiel? Koľko ľudí dnes už (hoci simulovane) umrelo pred jeho očami?