Novodobé otroctvo sa týka aj Slovákov

21. apríla 2018, marbi, † všimla som si

Skoro nikto ho nepozná. Prečo by aj? A predsa je. Teda – bol. Umrel. Ivan. Slovák. Otrok. Nie jediný, nie posledný.

 

Skoro nikto ho nepozná. Prečo by aj? V správach a bulvári o ňom neinformovali.  A predsa je. Dokonca ocenený. Medzinárodne. Dokument. Tiež sa volá Ivan. Veľmi krátky. Pár minút. Jednotná kompozícia. Žiadne efekty, rôzne uhly snímania, efektné strihy… Len taká statická čiernobielosť. Ivan. A titulky. A stačí to.

 

Skoro nikto ho nepozná. Možno zmizol z osady, možno z nejakej malej dediny, možno z veľkého anonymného mesta. Možno ste ho poznali vy. Aspoň tak z videnia. Možno ste si ani nevšimli, že ho už nevídate. Alebo ju. Možno raz bude na takýchto záberoch. Rozprávať. Možno si poviete, že to nebol váš problém. Že to bola jeho/jej prílišná dôverčivosť, naivita, hlúposť… Možno vás takéto závery uspokoja. A prekliknete na iné video. Ale možno… Možno to bola vaša vina. Naša vina. Moja vina.

 

Skoro nikto ho nepozná…

 

Kto je ten ďalší on? Čo pre neho môžem spraviť? Ktovie, koľkých budúcich Ivanov denne stretám…?