Toto nie je marketingový ťah. Je to prosba. Varovanie. Naozaj.
Vysvetlím.
Túto knihu som napísala v čase, kedy som ešte nemala pevne ujasnený hodnotový systém. Také štádium hľadania (sa). Teraz je to inak; našla som sa, respektíve nechala som sa nájsť Niekým. To zmenilo viaceré oblasti môjho života – a mení. Stále je čo zlepšovať. A na mne duplom. V rámci viery som si prešla rôznymi štádiami, najdlhšie „papierový kresťan“, „farizej“, „príležitostný kresťan“, „kresťan, kým ma to nestojí námahu a zmenu“, „obývačkový kresťan“… Už to tak nechcem.
Trikrát hádajte, v ktorom štádiu vznikla tá kniha. A či to na nej cítiť. Cítiť, jasné. Môj odpor k nej sa zrodil asi rok pred jej vydaním, vtedy však už bola podpísaná zmluva, od ktorej sa nedalo cúvnuť (aspoň ja som to teda nevedela). Vtedy mi prekážala najmä jej literárne nekvalita; gýčovitosť, klišé, sentiment… Teraz ma trápi niečo iné: jej hodnotový systém, respektíve jeho absencia. Nie je to kniha o LÁSKE. Ba ani o jej hľadaní. Je to kniha plná hriechov, omylov, prekrútených hodnôt… Bludov… Postavy v nej žijú nemorálne, zo svojich hriechov si nerobia ťažkú hlavu (vlastne ich asi ani nevnímajú – tak ako vtedy ani ja, ich tvorkyňa), vyžívajú sa v svojom zúfalstve, mimomanželský sex je fajn, sebaľútosť je fajn, závislosť na iných ľuďoch (ženy na mužoch) je fajn… Čo, samozrejme, NIE JE. Nič z toho. Najhoršie je, že všetky moje postavy veria v Boha. Ale v akého? Starozákonného, krutého, folklórneho… Do kostola sa tam chodí, ale hneď po ňom sa veselo (a vlastne bez následkov) hreší; celá viera je skôr také spestrenie si života, taká tradícia… Výnimkou je možno jeden príbeh, ktorého vznik inšpirovala konkrétna (nábožná) žena – aj ten by sa však dal napísať úplne inak; viac v prospech Boha, menej bez pofňukovania, (seba)ľútosti…
Je tam aj príbeh jednej ženy uvádzaný modlitbou – tá žena sa síce veľa modlí, ale je zúfalá, neverí v zmenu svojej situácie, čo je tiež ťažký hriech (konkrétne siedmy hlavný – lenivosť; v tomto prípade duchovná) a asi to aj tak celé robí zo zvyku. A sú tam aj dva e-maily: jeden, v ktorom teta neteri radí zachovať sa defacto sebecky, pozerať len na svoj prospech vo vzťahu, a jeden, v ktorom to vlastne neter prijme a napĺňa. Opúšťa partnera, váľajúc všetku vinu (sveta) iba naňho, nepriznajúc si ani jednu svoju chybu, nehľadajúc žiaden kompromis, riešenie. V pôvodnej predstave autorky to malo evokovať, aká je táto hrdinka zrelá, keď ako jediná v rodine neostáva pasívna vo vzťahu k mužovi, ale aktívne (v tomto prípade rozchodom) rieši vzťah s ním. V mojom dnešnom pohľade je to opäť len dôkaz, ako málo som vtedy vedelo o LÁSKE a čo všetko som za ňu dokázala považovať – a ešte o tom aj písať. A vydať to. Až ma desí, kto každý si to doteraz prečítal – a čo si tak z toho mohol vziať.
„Mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny“ (Jer 2, 13). Ako dobre rozumiem, o čom tento verš hovorí. Koľko popraskaných cistern som už našla a vytvorila. A ako tvrdohlavo som sa ich držala. A ako tvrdohlavo som chcela, aby živý prameň pretekal cez ne. Takto to však nefunguje. Popraskané cisterny sú skrátka popraskané cisterny, v ktorých sa živý prameň neudrží. Ostane v nich napokon len prázdno. Takýchto cisterien mnohí máme habadej. Je nimi vlastne všetko, na čom lipneme, no čo nie je večné; čo s nami nepoputuje do večnosti. Všetko, čo si dáme na prvé miesto, kde má byť len ON. Lebo len ON nám môže dať všetko; len ON je všetko – všetko dobré. Je mi veľmi ľúto, že som tak dlho sedela pri svojich popraskaných cisternách a umierala od smädu – ale aj tak som si chcela nahovoriť, ako mi je pri nich dobre.
Táto kniha je plná takýchto popraskaných cistern. Naznačuje, že človek bude šťastný, ak bude mať partnera, zdravie, ideálnu rodinu, pekný výzor, pohodlie… Čo ja viem čo všetko… Ale to je blud. Šťastní budeme len vtedy, ak sa obrátime na Zdroj toho všetkého – poviem aj to explicitne; na Boha. Ako to spraviť, prečo to spraviť – už len o tom chcem písať. Chcem písať o živej vode, ktorá zasýtila môj smäd. Ak to bude Jeho vôľa, snáď mi dá ešte veľa sily, požehnania a milosti, aby som písala knihy či aspoň články, ktoré budú o Ňom, ktoré budú smerovať k Nemu – nie k prázdnym cisternám.
Naozaj Vás prosím – ak nemusíte, nečítajte tú knihu. Uvažovala som, ako to napísať, aby to nemalo presne opačný efekt (niečo v štýle „zakázané ovocie najlepšie chutí“) a dúfam, že ma chápete. Veď vieme, aké dôsledky malo zakázané ovocie. Nestojí za to.
Mimochodom, uvažovala som aj nad tým, či nezrušiť celý blog – aj on odkazuje na mnohé prázdne cisterny. Knihy sami o sebe nie sú zlé (väčšina z nich – niektoré, pravda, zlé sú už zo zámeru autora, nie pre to, že ich písal v štádiu hľadania alebo pre istú nevedomosť), ale ľahko sa môžu stať bôžikom – mne sa to stalo – a vtedy sa tiež premenia na prázdne cisterny. V knihách nenájdeme to, čo SKUTOČNE hľadáme – možno len nejakú peknú odpoveď, možno peknú myšlienku, možno peknú vetu… Ale to je dosť málo na to, aby boli na prvom mieste. Kým sú šípkami, indíciami, prostriedkom na cestu k Niekomu, super. Ale ak nie…
Aj preto budem postupne selektovať obsah tohto blogu – nateraz som vymazala aspoň pár vecí, o ktorých mi hneď napadlo, že sú explicitne nevhodné. Popr. začnem písať o knihách v úplne inom móde ako doteraz – vrátane tých kníh, ktoré už recenzované boli. Poprípade (to by bolo úplne najideálnejšie) budem písať už len o tom, čo považujem za SKUTOČNE dôležité. Teda o Ňom. A ako nás miluje. A ako nás lieči. A aké je to krásne uvedomiť si to. A kedy nám to príde zaťažko. A prečo. A čo s tým. Také veci. Aj (vlastne najmä) zo života.
Mimochodom, čítanie (už) nepovažujem za žiadnu veľkú čnosť – učili ma síce (asi je to aj taký všeobecný stereotyp), že čítaním sa stávame múdrejšími, rozvíjame si slovnú zásobu, vedomosti… Akiste je to pravda, ale ak to človek robí striedmo a rozumne; nie ak číta zbytočne veľa, všetko, na úkor iných vecí, iných vzťahov.
Odpustite mi, prosím, všetci, ktorých som nejakým spôsobom zviedla svojimi textami na zlé cesty. Nebol to zámer, ale to nie je moje ospravedlnenie. Mrzí ma to.
Čitateľom tohto textu želám:
marbi – Mária Bilá