Poznáte ten pocit, keď už o piatej musíte z postele, aby ste stihli autobus/vlak… A keď vyjdete von, očakávajúc treskúcu zimu, len matne presvetlenú tmu a dotieravý chlad, namiesto toho vás čaká pohľad na prvú tohtoročnú bielobu?
Alebo ten pocit, keď v meste otvoria vianočné stánky, začnú vyhrávať koledy, všade vonia mäso a medovina, poprípade škorica a perníkové korenie?
Ten pocit, keď sa väčšina ľudí na seba usmieva – a aj tí, čo to už (ešte?) nedokážu, vám zrazu neprekážajú?
Ten pocit, keď svet je ako zo Smrekovej básne?
***
„Boh pokynul — a celé hodiny
začali anjelici
roztriasať nebies periny,
nimi sa zakrývali svätí.
My, keď sme vyšli na ulice,
zapáperili sme si šaty.
Lež baví nás to; lebo veď
nevyhneme sa tomu.
Pozrime k lesom: jediného
nieto v nich zeleného stromu,
všetko je biele, bielučké,
ach,
ľaľa, i kostolný dach,
ba i veže,
a panenky, čo chodia po uliciach,
sú také svieže,
rty majú červené,
ani v máji,
a všetko ide peši,
temer nik na tramvaji.
I ženy, že sú pekné, znajú,
bo vidno, nenáhlia sa,
keď svoju živú krásu
okolo seba rozdávajú.
Nejednej hlávka ako ruža
je pripnutá na hrudi muža
a preto celá ulica
vyzerá
jak roztratená kytica.
Podvečer na námestí tichom
veľký je hluk,
ľudia sa smejú
a jedni druhých hrejú
očami, dychom.
Len na nábreží rieky
vidno stať kde-tu
dvoch a dvoch,
tí ukryli sa v šere noci,
či v svojich vlastných pohľadoch?
Nemýľme ich,
porozumenie pre nich majme,
šetrne, tíško ich obchádzajme.
Veď medzi stromoradím
vyšliapaná je cesta
a všetky domy mesta
otvárajú nám svoje brány.
Obloky žiaria a prekvitajú
a cez ich ľadové kvety
teplo k nám letí:
vidíme vystupovať paru
zo samovaru.“
***
Pekný december!
Báseň „December“ pochádza z knihy vitalistu Jána Smreka Cválajúce dni