Založ si blog

Oplatí sa blogovať?

Na Pravde som blogovala cca dva roky (alebo už tri?). Pôvodne to mal byť blog o knihách; recenzie, dojmy, tipy a tak. Netušila som, koľko čitateľov môže mať o takýto typ blogu záujem. Takže to bol aj taký sociálny experiment/výskum.

Ak by som mala zhrnúť skúsenosti s blogovaním všeobecne, boli by takéto:

 

Veľkou výhodou blogu je, že si môžete písať čo chcete, o čom chcete a kedy chcete. A že vám to nikto neškrtá. A že vám nikto nestojí za chrbtom. A že neexistuje niečo ako deadline.

 

Veľkou nevýhodou blogu je, že si môžete písať čo chcete, o čom chcete a kedy chcete. A že vám to nikto neškrtá. A že vám nikto nestojí za chrbtom. A že neexistuje niečo ako deadline.

 

Asi aj z vyššie uvedeného vyplýva, že klišé o tom, že každá skúsenosť môže byť dobrá aj zlá, záleží na tom, ako sa na to pozeráte, je platné aj v tomto/mojom prípade. Preto k určitým konkrétnostiach jednoducho priradím to, čo považujem za ich pozitíva aj negatíva.

 

Teda: čo veľmi pravedpodobne (s)pozná každý bloger?

 

1) Čitatelia

+ niekomu môžete odovzdať niečo dobré zo seba

– niekomu môžete odovzdať (neúmyselne) niečo zlé zo seba

+ niekomu možno práve svojim blogom spríjemnite deň (minimálne)

– niekomu možno práve svojim blogom pokazíte deň (minimálne)

+ niekomu rozšírite obzory

– ale možno to pre jeho život nebude až také pozitívne

+ možno niekoho nasmerujete k niečomu hodnotnému, pozitívnemu, dôležitému

– alebo ho naopak od toho odtiahnete (lebo čítajúc váš blog nezvýši mu čas/energia atď. na niečo, čo by bolo možno preňho lepšie)

 

2) Čítanosť

+/- môže vás motivovať k ďalšimu písaniu (pri niektorých článkoch/blogoch je to pozitívum, pri iných skôr negatívum)

– môže vo vás vzbudiť pokušenie posudzovať hodnotu či kvalitu svojho výstupu podľa toho, či bol (ne)čítaný

– môže vo vás vyvolať pokušenie myslieť si, že čím ste čítanejší, tým ste lepší

 

3) Diskusie

– negatívne komentáre vám môžu pokaziť náladu

+ negatívne komentáre vás môžu učiť trpezlivosti, pokore a sebaovládaniu

+ pozitívne komentáre vám môžu zlepšiť náladu

– pozitívne komentáre vás môžu viesť k pýche, falošnému pocitu dôležitosti

 

Po týchto všeobecných postrehoch možno aj konkrétne k môjmu blogu, mojej skúsenosti.

 

V prvom rade, ako som už spomínala, mal to byť knižný blog.

Bolo to také splnenie sna pre jedno malé dievča, ktoré malo niekedy veľmi rado knižky a trávilo s nimi a v nich veľa času:

Girl in White and Blue Dress Reading Books While Sitting on Lawn

(Ja nie som to dievča. Je to ilustračný obrázok pre tých, ktorým sa nechce čítať veľa súvisleho textu – a pre mňa samu, lebo sa mi páčia fotky na pexels. Inak, ja by som knižky nečítala v najlepších nedeľných šatách rozvalená na tráve, lebo by som celý čas tŕpla, či si tie šaty nezničím, a nečítala by som knihy ani v klobúku, lebo sa mi nezdá praktické čítať knihy s niečím, čo robí tieň. Okrem toho som nemala dhé vlasy. Ale to len tak na margo.)

 

Potom to dievča vyrástlo, ďalej malo rado knižky a trávilo s nimi a v nich veľa času, čiže o nich chcelo aj písať. Písala pre pár literánych časopisov, ale kvantitatívne (čo do počtu aj do rozsahu) jej to nestačilo, tak sa rozhodla pre blog. Dajme tomu, že tá žena samu seba vnímala takto nejako:

Photo of Short-haired Woman Reading

(Nie som brunetka ani aziatka. A už som ticho.)

 

Písať pre špecializované periodiká malo finančú výhodu. Ale lákali ma výhody neplateného blogu. Že si môžete písať čo chcete, o čom chcete a kedy chcete. A že vám to nikto neškrtá. A že vám nikto nestojí za chrbtom. A že neexistuje niečo ako deadline. Veď (už) viete.

 

Strávila som teda celé hodiny písaním článkov za písanie ktorých mi síce nikto neplatil, ale mala som dobrý pocit, že píšem o niečom, o čom som chcela písať (to pochopí najlepšie asi človek, ktorý strávil celé hodiny písaním vecí, ktoré nechce písať – pozdravujem žurnalistov). Napríklad aj o starších, antikvariátnych knihách, o ktorých (pokiaľ viem) nik iný recenzie na Slovensku (systematicky) nepísal. Či kvôli tomuto môjmu nápadu niekto do antikvariátu aj zašiel a niektorú z tých kníh si aj reálne kúpil, to už neviem. Vlastne, to neviem ani pri tých „moderných“ knihách.

 

Aby som však nebola za veľmi veľkú idealistku – písanie blogov je síce bezplatné, ale ponúka iné benefity. Napríklad:

* trénujete sa v písaní;

* máte o kolonku v životopise viac;

* získavate si čitateľov;

* môžete sa venovať svojej záľube a utešovať sa tým, že to nie je strata času, lebo body vyššie.

 

Tak som teda s radosťou ďalej čítala, písala o prečítanom (nie o všetkom – čítam omnoho rýchlejšie, ako píšem) a navštevovala knižnice, v ktorých ma stále čakalo veľa nových kníh:

Woman in Black Long-sleeved Looking for Books in Library

(Nemám dlhé hnedé vlasy, nenosím slnečné okuliare na hlave, ale hrbím sa a tvárim vážne podobne ako táto dievčina)

 

Ďakujem rôznym anonymom (možno to bol jeden človek), ktorý mi pod kontroverznejšími témami nadávali, farbisto ma urážali, odhalili, že tento blog je sponzorovaný americkou vládou a želali mi znásilnenie migrantami. Vďaka týmto ľuďom som bola donútená uvažovať o takýchto ľuďoch (prečo sú takí, o čo im ide, čo asi zažili, ako adekvátne s nimi komunikovať…).

 

Odsek vyššie zrejme napovedá, že týchto ľudí (človeka) asi nerozohnili blogy o najnovšej knižke od Daniela Heviera. Áno, časom ma lákalo knižný blog premeniť na trochu všeobecnejší; bol tu článok o pornopriemysle a jeho prepojení s určitým slovenským denníkom, recenzie na knižky o politike alebo trebárs o sarajevskej vojne… Prioritne to však stále malo byť o knihách. Ako aj môj život.

 

Medzitým sa stala taká (ne)milá vec – sama som vydala knihu.

 

computer, desk, email

(Nenosím náramky a nepíšem v kancelárii, kde by vedľa mňa bol rukáv nejakého muža. A môj notebook je biely.)

 

Bol to môj veľký detský sen – akurát ho tomu dieťaťu splnila nezrelá žena. S existenciou tej knižky sa ešte musím nejako vyrovnať, ale stále platí, že všetko zlé je aj na niečo dobré (ľudová verzia – mne sa viac páči biblická; tým, čo milujú Pána, všetko slúži na dobré). Niektoré výhody už vidím, o niektorých možno ešte osobitne napíšem. Teraz je to jedno. Okrem toho, jeden článok o tom tu už na Pravde mám. Chcem tým  celým povedať – blogovala som ďalej. Aj písala. Ale potom…

 

Ma knihy prestali napĺňať.

Pripadali mi ako väzenie, ako klamstvo.

Zistila som, že boli mojim bôžikom – a že to nebolo správne.

Zistila som, že som príliš veľa času strávila písaním a čítaním – a že to nebolo správne.

(Hej, aj o tom tu mám blog).

Otázka bola; čo ďalej?

 

Najprv som vôbec nechcela písať. Teda, chcela som, ale pýtala som sa, či to má zmysel. Či to má byť moje poslanie, či tým iným viac neškodím ako pomáham. Či…

 

Najprv som ani vôbec nechcela čítať. Teda, o tom som vedela, že to nezvládnem. Ak nemôžem čítať knihu, čítam aspoň reklamné letáky, nápisy na tričkách, reklamné pútače. Moje oči doslova sliedia po písmenách.

 

Našla som riešenie, ktoré som považovala za správne: budem písať a čítať len o Bohu (a veci do školy, aby som bola úprimná). Ani to sa neukázala ako šťastné riešenie. Súdiac podľa diskusií pod niektorými mojimi príspevkami – asi som čitateľom pripadala ako inkvizítor. Až som sa za hlavu chytala, ako zle robím to, čo chcem robiť dobre.

 

(Nie som brunetka, nelakujem si nechty a nenosím okuliare ani náušnice.)

 

Pôsobiť ako fanatik by mi nevadilo (alebo spisovne – neprekážalo); ale byť fanatikom áno. Je smutné odrádzať iných od toho, k čomu ich chcete priviesť.

 

Tak ok, Maja – ako nebyť fanatikom? Ako byť užitočnou? O čom písať? Písať vôbec? Kto si, na čo si tu?

 

To sú otázky, na ktoré stále hľadám odpovede. Viem, akou by som chcela byť: nežnou, jemnou, užitočnou, milou, vľúdnou, trpezlivou, tíšiacou.

White Flower Lace

(Asi po tisícikrát – nie som brunetka. Ale mám rada venčeky vo vlasoch a tiež mi občas tak milo nedokonalo vytŕča spomedzi vlasov ucho.)

 

Viem však, akou často som. Zraniteľnou, zranenou, a zraňujúcou. A chcela by som, aby aj to pôsobilo tak nejako nežne, v konečnom dôsledku v môj prospech:

(Nie som brunetka, aziatka – hej, viem, to už viete – a takmer vôbec sa nelíčim.)

 

V skutočnosti však byť zraniteľnou, zranenou  a zraňujúcou znamená častejšie niečo také:

dropped, fail, failure

angry, argument, attack

 

Sedím si skrátka nad svojim rozliatym mliekom (a roztopenými zmrzlinami), zúrim, smútim a ubližujem druhým. Aj keď nechcem. To vraví tá vyhovárajúca sa Majka. Lebo niekedy aj chcem. A musím sa veľmi premáhať, aby som nechcela.

 

Niekedy mi ublížia iní, niekedy si ublížim sama, niekedy ublížim iným, a tak v konečnom dôsledku ublížim sebe…

adult, alone, black-and-white

(Keď budem staršia, možno budem fyzicky taká. Ale bez toho líčenia.)

 

Zatiaľ som našla len pár účinných riešení na podobné situácie (všetky spolu v podstate súvisia):

1. priatelia (široký pojem zahŕňajúci aj mnohých členov rodiny a pod.) 

adult, casual, clothes

(Mám ich viac, rôznorodých a nenosia len džínsy.)

 

 2) radosť, vďačnosť, smiechSmiling Woman Wearing Grey Striped Off-shoulder Top And Black Sunglasses

(Podľa možnosti čo najčastejšie a aj – či najmä – za smutných okolností. A hej, nie som snedá brutenka žijúca pri mori.)

 

3) ľudskosť

(Aj k tým, čo nevládzu či nechcú byť dobrí ku mne. A snažiť sa stále odznova a odznova, hoci stále odznova a odznova zlyhávam.)

 

4) duchovno

dark, night, person

(Alebo tu niekto naozaj verí, že svet je len o FB, teplej večeri či posteli a o sedení za/pred PC/TV?)

 

Teraz hrozí, že zase budem za fanatika, ale myslím, že to všetko sa zbieha v jednom bode, mene, osobe…

https://images.pexels.com/photos/350769/pexels-photo-350769.jpeg?auto=compress&cs=tinysrgb&dpr=2&h=650&w=940

(Ale nebudem vás o tom silou-mocou presviedčať.)

 

A keď som si to všetko takto pekne zrekapitulovala… Pýtam sa (seba, aj Vás): oplatí sa blogovať?

Ak ste čakali odpoveď na túto otázku, nedám Vám ju – sama ju hľadám.

 

Čo sa písania (blogu) týka, vlastne mám len 2 možnosti:

1.

(Akože mlčať; nepísať – a, áno, nie som brunetka, nenosím náušnice, mám modré oči.)

2.

Woman Wearing White Top Holding Smartphone and Tablet

(Akože písať; ale radostne, čo má symbolizovať úsmev tej slečny. A áno, som tak trochu blondínka, ale tiež len taká melírovaná ako teta na obrázku, a nemám tak dlhé vlasy ako ona.)

 

Píšuc, rekapitulujúc a hodnotiac sme sa teda dostali k tomu, že:

  1. blogovanie má výhody aj nevýhody;
  2. mám rada pexels a teším sa, že som si dnes mohla naplniť potrebu kochať sa fotkami na danom webe a ešte ich aj použiť;
  3. som tak trochu blondína;
  4. snažím sa dnes byť vtipná;
  5. uvažujem, čo s týmto blogom.

Predbežne:

  1. som si nedávno založila jeden nový blog (akože symbol nového začiatku – okrem toho, hoci sú negatívne komentáre celkom obohacujúce, viď výhody, človeka predsa len neobohacujú vkuse);
  2. som urobila čistky na tomto – z nejakých viac než 100 či koľko to vlastne bolo blogov ostal zlomok; také, pod ktoré by som sa (aj keď s istými výhradami) podpísala aj dnes (a ktoré zároveň nepresadzujú moje hodnoty až tak agresívne, ako tomu bolo zrejme pri iných);
  3. si píšem tento blog o blogovaní a rozmýšľam, čo som ním vlastne chcela povedať/čo som ním povedala.

Až prídem na nejakú konkrétnejšiu odpoveď, dám snáď vedieť.

Dobvtedy želám veľa radosti, lásky, pokoja všetkým čitateľom, blogerom, diskutérom, administrátorom a tak 😀

Woman In Collared Shirt

(Vôbec sa na túto tetu nepodobám; ale má taký milý úsmev, že ho považujem za najlepšiu bodku za týmto blogom)

 

 

PS:

adorable, beautiful, blur

(Na spomínanom pexeli som práve našla fotku dieťaťa, ktoré sa trochu na moje detské ja podobá – teda, až na tú čiernu vec okolo krku a prehnane vyretušované oči -; keď už je celý tento blog taký odveci, tak prečo ju tu nedať :D)

 

PS1 : Píšem z iného NB, nepodčiarkuje mi tu chyby, je teda možné, že ich v texte bude habadej… Negatívne naladení čitatelia ma na to môžu upozorňovať v diskusii; kreatívnejší ich môžu skúšať spočítať a hrať sa na pani učiteľku alebo čo… (Ok, ten humor ešte musím trénovať).

 

 

Má život zmysel? (Do)kedy?

06.06.2018

Počas 1. svetovej vojny žil v takej biede, že jeho rodina kradla z poľa kukuricu a žobrala, aby nejako prežili. Počas druhej svetovej vojny prišiel v koncentračných táboroch o skoro všetkých viac »

Panenstvo nad život

26.04.2018

Mala šestnásť. Určite aj sny o rodine, o mužovi, o deťoch. O láske. Majú šestnásť. Niektoré možno ešte aj sny. O rodine, o mužovi, o deťoch. O láske. Mnohé však... Skôr obavy. Z rodiny, viac »

Milí rodičia, chceli by ste, aby vaše dieťa. ..

22.04.2018

... bolo svedkom brutálnych vrážd? ... bolo svedkom bitiek, faciek, kopancov a iných násilností? ... bolo svedkom hádok plných oplzlých výrazov, obviňovaní, posmeškov, urážok? ... viac »

Haleyová

Spojené štáty vystupujú z Rady OSN pre ľudské práva

19.06.2018 23:28, aktualizované: 23:53

V utorok to oznámila americká veľvyslankyňa pri OSN Nikki Haleyová a vyhlásila, že rada "nie je hodná svojho mena".

londyn, velka britania, utok, terorizmus, london bridge, policia

Londýnskym metrom sa ozvala malá explózia, zrejme to nebol útok

19.06.2018 23:25

Londýnska Metropolitná polícia vyšetruje malú explóziu na stanici metra Southgate na severozápade Londýna, ktorá nastala v utorok večer.

rubeľ, Moskva, Rusko

Rusko tiež chystá odvetu za americké clá na oceľ a hliník

19.06.2018 21:46

V reakcii na colné poplatky, ktoré Spojené štáty zaviedli na dovoz ocele a hliníka, vytvorí Rusko zoznam reštrikcií na tovar dovážaný z USA.

KĽDR Čína Kim

Si Ťin-pching si pozval Kima do Pekingu, vyzval ho k plneniu dohôd

19.06.2018 21:28

Čínsky prezident požiadal severokórejského lídra Kim Čong-una o naplnenie dohôd o jadrovom odzbrojení.

marbi

"Nedokážeme zmeniť samých seba, mení nás láska" (Joseph Langford) + Rim 8, 28

Štatistiky blogu

Počet článkov: 27
Celková čítanosť: 35810x
Priemerná čítanosť článkov: 1326x

Autor blogu

Kategórie