Hocičo od takmer anonymnej

Veľa sa o ňom hovorilo, veľa písalo. Nie som odborník – som však žena. A žien sa (vraj) oný Istanbulský dohovor týka. Preto sa k nemu ako ŽENA vyjadrím.

V prvom rade – ako žena nemôžem akceptovať to, že niekto chce iné ženy (v tomto prípade tie, na ktorých sa pácha násilie) zneužívať na presadzovanie svojho lobby. A už vôbec nemôžem akceptovať, že peniaze (veľké peniaze), ktoré mohli byť použité na reálnu pomoc reálnym ženám (respektíve – obetiam násilia všeobecne), boli prečerpané na mediálnu a reklamnú masáž o tom, ako veľmi týraným ženám Istanbulský dohovor pomôže. Ako si však všimli múdrejší a vnímavejší ako ja – na Slovensku ho presadzovali najmä ľudia, ktorí sa sociológii, medicíne, psychológii a pod. nevenujú; a ani sa nikdy nevenovali. Celá ich „pomoc“ spočívala teda v bliakaní o tom, ako treba pomáhať. Ako to však bolo naozaj?

Opýtajte sa organizácii Áno pre život či Spišskej katolíckej charity – organizácie, ktoré roky pomáhajú práve tým ženám, ktorým chcú údajne pomáhať aj signátori Istanbulského dohovoru. Preto, že nesúhlasili s presadzovaním rodovej ideológie, ktorá sa pod rúškom údajnej pomoci skrýva, boli odstavení od peňazí, ktoré by ženám pomôcť mohli; určite viac ako bilbordy a prázdne reči.

Ako žena nemôžem súhlasiť s Istanbulským dohovorom práve pre jeho sporné body.

A teraz konkrétnejšie:

Narodila som sa ako žena, cítim sa ako žena a považujem sa za ženu; nemôžem a nechcem súhlasiť s ideológiou, ktorá sa (mi) snaží vsugerovať, že svoj „rod“ si môžem vybrať. Nevybrala som si farbu očí, výšku či farbu pleti – jednoducho som ich prijala. Samozrejme, mohlo by sa stať, že s niečím z vymenovaného nebudem stotožnená – ale riešením nebude, ak začnem TVRDIŤ, že moje oči v skutočnosti nie sú modré, pretože ja CÍTIM, že sú hnedé. Ani keby sa  túto šialenú hru so mnou rozhodlo hrať celé blízke okolie, ba celá spoločnosť, farbu mojich očí by to jednoducho NEZMENILO.

Podobne aj muž, ktorý sa cíti byť ženou, nie je preto v mojich očiach ženou. Aj keby sa tak správal, líčil, štylizoval. Rovnako žena, ktorá sa cíti byť mužom, bude pre mňa stále ženou – aj keby nosila pánsky strih, oblečenie či čokoľvek iné, čo by z nej údajne malo spraviť muža.

Ako žena s tým jednoducho nemôžem súhlasiť, ba dokonca si myslím, že práve táto tendencia ma ako ženu ohrozuje. Spýtajte sa ľudí, ktorí pobudli nejaký ten čas v NY či iných veľkých západných mestách – spýtajte sa ich na spoločné toalety, alebo na mužov na ženských toaletách. Pardon, v skutočnosti to neboli muži, len „ženy v mužskom tele“. Inými slovami – muži, ktorí sa cítili byť ženami. Ďakujem pekne, ale ako žena si niečo také určite neželám.

Ako žena si neželám tieto pseudoženy na toaletách, v spoločných šatniach, v sprchách v prezliekarňach na kúpalisku… Jednoducho preto, lebo „muž, ktorý sa cíti ako žena“ je pre mňa stále muž; a bodka.

Ako žena nemám problém s mnohými stereotypmi. 

Ak mi muž pomôže s kufrom – to je stereotyp.

Ak mi muž otvorí dvere – to je stereotyp.

Ak ma muž ako prvý osloví a pozve na rande – to je stereotyp.

Ak mi muž dá kompliment, pochváli výzor – to je stereotyp.

Ak ma muž vyzve do tanca – to je stereotyp.

Ak (by) ma muž požiadal o ruku – to je stereotyp.

Možno sú ženy, ktoré tieto stereotypy urážajú, ale ja s nimi problém nemám. A nazdávam sa, že veľmi výrazné percento iných žien tiež nie. Istanbulský dohovor sa ma však, čoby ženu, snaží medzi riadkami presvedčiť, že všetko toto stereotypné je zlé a musí to byť odstránené.

Nie, ďakujem, mne to vyhovuje.

A ak niekomu nie – nech si to rieši individuálne, ale nie cez Brusel a jeho zákony.

Ak si niektoré ženy myslia, že ich sloboda bude v tom, že sa „vyrovnajú“ mužom, že zotrú všetky rozdiely medzi nimi a sebou, nech sa páči. Ak im to vyhovuje, nech kopú kanály, fárajú v baniach, pilčíkujú v lese, tehlujú domy či stavajú výškové budovy; ja osobne radšej uznám, že príroda mi nenadelila dosť fyzickej sily na takýto typ práce, vyjadrím rešpekt mužom, ktorí ju vykonávajú, a budem sa venovať svojim „stereotypným“ ženským činnostiam.

Ako žena raz chcem byť MATKA – aj toto poslanie však Istanbulský dohovor (konkrétne ideológia gender v ňom zašifrovaná) ohrozuje. Netvárme sa, že nás by to obišlo. Tak sa utešovali aj naši Židia v tridsiatych rokoch. Slovenská múdrosť však vraví, že čo vidíš u iného, čakaj aj u seba.

Ako žena a potenciálna matka nemôžem akceptovať ideológiu, ktorá chce zaviesť sexuálnu výchovu pre deti, pričom jej súčasťou sú aj veľmi explicitné ukážky: http://www.topky.sk/cl/13/1590787/VIDEA–po-ktorych-sa-prepadnete-od-hanby–Sexualna-vychova-deti-v-Norsku–bez-cenzury

Ako žena a potenciálna matka nemôžem akceptovať ideológiu, ktorá deťom ponúka takéto učebnice: https://jordankajiraskova.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=450416

Ako žena a potenciálna matka nemôžem akceptovať ideológiu, ktorej predstavitelia mi môžu odobrať deti, ak ich budem chcieť vychovávať v duchu kresťanských zásad; nemôžem akceptovať ideológiu, ktorá nevie akceptovať, že z mojich detí nechcem od mala vychovávať konzumentov porna, antikoncepcie a sexuálnych „pomôcok“; nemôžem akceptovať ideológiu, ktorá nevidí rozdiel medzi sexuálnou výchovou a sexuálnym tréningom. 

Ako žena a potenciálna matka nemôžem akceptovať ideológiu, ktorá sa mojim deťom bude snažiť svoje princípy vsugerovať už cez hračky: http://twentytwowords.com/swedish-toy-catalog-goes-gender-neutral-11-pictures/

Ako žena a potenciálna matka nemôžem súhlasiť s ideológiou, ktorá aj rozprávky považuje za príliš „stereotypné“ a chcela by moje deti učiť, že keď sa princ zamiluje do princa, je to úplne normálne a rovnocenné „stereotypu“ o princovi a princeznej: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/275701-ked-sa-princ-zamiluje-do-princa/

Ako žena a potenciálna matka nemôžem akceptovať, že gender by sa mojim deťom podsúvalo ako niečo normálne, žiadané. Nemám nič proti homosexuálom či transexuálom samotným – nepovažujem však za znak „demokracie“, „slobody“ či „tolerancie“ tváriť sa, že ich sexuálne preferencie sú rovnocenné s tými heterosexuálnymi – a že ich politické preferencie by mali byť automaticky akceptované. Kde je v tomto systéme tolerancia k môjmu názoru? Kde je v tom sloboda, keď sa ako príslušníčka 96% väčšiny nemôžem ozvať, že nesúhlasím so systémom, ktorý má zvýhodňovať požiadavky (aj to možno nadhodnotených) 4-och%? Kde je v tom demokracia, ktorej základom by mala byť vôľa ľudu, vôľa väčšiny? Prečo by mizivé percento populácie malo určovať, čo bude optimálne pre celú populáciu? Prečo by výnimka z pravidla mala prepísať celé pravidlo?

Ako žena a potenciálna matka DCÉROK nemôžem súhlasiť s ideológiou, ktorá ich počnúc výchovou v škôlke bude vychovávať ako sexuálne objekty – svoje dcéry túžim vychovať k cudnosti, jemnosti, pravej vnútornej kráse. Chcem, aby poznali svoju skutočnú hodnotu, a tá rozhodne nespočíva v tom, že čo najskôr prídu o panenstvo. Chcem, aby moje dcéry boli odrazom Krásy, ktorú treba hľadať, dobíjať a chrániť – gender ideológia však takúto krásu ničí už v zárodku, respektíve ju úplne popiera.

Ako žena a potenciálna matka SYNOV nemôžem súhlasiť s ideológiou, ktorá podsúva názor, že muži sú zlí, agresívni, nebezpeční; a ktorá sa snaží mužov „zneškodniť“. Túžim vychovať odvážnych, statočných synov, ktorí sa nemusia svojej sily báť a vnímať ju ako niečo negatívne. Túžim vychovať synov, ktorí budú „nebezpeční, ale dobrí“.

Svoje deti chcem vychovávať „stereotypne“ – chcem, aby mali Otca a Mamu, chcem, aby chápali, že Manželstvo je posvätné (hoci nie všetkým vyjde) a nedá sa porovnávať so zväzkami mužov a mužov, žien a žien, človeka a delfína…  Chcem, aby si vážili sami seba, svoje telá, a aj telá a sexualitu ľudí okolo seba.

Ako žena a potenciálna matka nemôžem akceptovať ideológiu, ktorá potrebuje KLAMAŤ, zneužívať rétoriku o týraných ženách (ktorým reálne nepomáha) a manipulovať, aby presadila svoje ciele. Ak sa to takto začína, ako to bude pokračovať?

Tento článok je možno zbytočný – bolo to povedané lepšie, dôkladnejšie, múdrejšími…

Nedalo sa mi však nevyjadriť. Cítim totiž zodpovednosť nielen ako Žena, ale najmä ako Človek.

Zastavme zlo z Istanbulu.