Založ si blog

Modlitba za Černobyľ

Som svedok Černobyľu… Najdôležitejšej udalosti dvadsiateho storočia, a to bez ohľadu na strašné vojny a revolúcie, pre ktoré si budeme toto storočie pamätať. (…) Ja sa na Černobyľ pozerám ako na počiatok nového veku, čo nie je len vedenie, ale aj metavedenie, nakoľko človek tu vstupuje do sporu s predošlými predstavami o sebe a o svete. Keď hovoríme o minulosti či budúcnosti, vkladáme do tých slov svoje vlastné predstavy o čase, lenže Černobyľ – to je predovšetkým katastrofa na pozadí času. Radionuklidy rozosiate po našej zemi budú žiť päťdesiat, sto i dvestotisíc rokov… Poprípade ešte dlhšie… Zmerané dĺžkou ľudského života sú večné. Čomu sme teda schopní porozumieť? Je v našich silách vyťažiť a rozpoznať zmysel tejto ešte nepoznanej hrôzy?

 

Aj takto rozmýšľa o Černobyle Svetlana Alexijevičová, laureátka Nobelovej ceny za literatúru, v knihe, ktorú nazvala Modlitba za Černobyľ. Bieloruska, ktorá je sama jedným zo svedkov a pamätníkov Černobyľu, vystavala svoju knihu o ňom netradične – nie je to ani román, ani reportáž, ani memoáre… Je to všetko dokopy. Metóda, ktorú niektorí kritici nazývajú „románom hlasu“ – autorka totiž vytvára čosi ako mozaiku zo svedectiev, ktoré si vypočula. Nedopĺňa ich o ďalší svoj komentár, len ich kolážovito spája a necháva na čitateľovi, aby si z množstva svedectiev utvoril vlastný názov na Černobyľ, respektíve (slovami autorky); na „svet Černobyľu„.

 

Slová z úvodu tohto blogu pochádzajú z interview autorky so sebou samou, ktoré je tiež súčasťou knihy, a v ktorom načrtáva, prečo sa o Černobyle rozhodla písať a prečo sa rozhodla o ňom písať tak, ako píše. Knihu vraj písala dlhých dvadsať rokov; stretávala sa s lekármi, vedcami, bývalými zamestnancami elektrárni, vojakmi, novinármi… Ale aj s tými, ktorí boli evakuovaní a s tými, ktorí sa rozhodli neodísť – alebo vrátiť. Medzi množstvom svedectiev „začujeme“ hlasy mužov aj žien, vdov aj starých mládencov, umierajúcich starcov aj umierajúcich detí… Každý je naliehavý, svojský, nezameniteľný. Každý „vyspovedaný“ sa pozerá na udalosti inak, a preto má čitateľ možnosť pozrieť sa na nich z desiatok rôznych uhlov pohľadov. Ak to vydrží. Ak to nevzdá. Nie žeby Alexijevičovej kniha nebola dobrá a pútavá – je. Zároveň je však tak smutná a presiaknutá ľudským utrpením a nespravodlivosťou, že niekedy sa ťažko číta ďalej.

 

Už som sa od neho neodlúčila… Šla som s ním do rakvy… Hoci si nepamätám priamo rakvu, ale veľké polyetylénové vrece… To vrece… V márnici sa ma spýtali: Chcete, ukážeme vám, do čoho ho oblečieme…. Chcem! Obliekli ho do slávnostnej uniformy, na prsia mu dali čapicu. Neobuli ho, nemali tak veľké topánky, pretože mu nohy opuchli… Nohy ako kanvice. Slávnostnú uniformu tiež rozrezali,  inak ju naňho nemohli navliecť, celé telo už neexistovalo… Bola jedna krvavá rana… Už v nemocnici posledné dva dni. Zdvihnem mu ruku a kosť sa kýve a kláti, tkanivo na nej nedrží. Z úst mu vychádzali kúsky pľúc a pečene. Dusil sa vlastnými vnútornosťami. Previažem si ruku obväzom a vsuniem mu to do úst, všetko, čo z neho vychádza… To sa nedá vypovedať! To sa nedá napísať! Ani prežiť… (…) Pred mojimi očami… V slávnostnej uniforme ho zastrčili do igelitového vreca a zaviazali ho… A rakvu ešte previazali jedným vrecom. Igelit bol prehľadný, ale silný ako voskové plátno… A to všetko uložili do zinkovej rakvy… Sťažka to tam vtesnali. Len čapica zostala navrchu…(…)

 

Alexijevičová netlačí na pílu; ani nemusí. Téma sama osebe je tak silnou a tragickou, že emócie z knihy prištia úplne prirodzene. Niekedy jej na vypovedanie celého príbehu, celého života, stačí len pár viet, pár odsekov…

 

Je mi dvanásť rokov… Som stále doma, som invalidka. Do nášho domu prináša poštár dôchodok mne a dedkovi. Keď dievčatá v škole zistili, že mám rakovinu krvi, báli sa vedľa mňa sedieť. Dotknúť sa ma. A ja som sa pozerala na svoje ruky… Na svoj peračník a zošity… Nič sa na nich nezmenilo. Prečo sa ma teda boja? Lekári prehlásili, že som ochorela, lebo môj otecko pracoval v Černobyle. A ja som sa narodila potom. Milujem otecka…“

 

Okrem samotných životných príbehov majú v tejto neobvyklej kronike svoj priestor aj úvahy. Tých, ktorí chcú vedieť odpovede na svoje „prečo“. Odpovede však neprišli. A neprichádzajú. Preto ich treba hľadať. Alebo si ich vytvoriť. Konšpirácie sa miešajú s poverami, názory ľudu s názormi inteligencie, hlasy filozofov s hlasmi vedcov… Polemizujúcich, občas nekorektných, občas si odporujúcich…

 

Černobyľ tvrdo zasiahol našu predstavivosť. Našu budúcnosť, ktorej sme sa zľakli… V takom prípade sme ale nemali zliezať zo stromov a radšej vymyslieť taký, ktorý by sa sám stočil do kruhu. Pokiaľ ide o počty obetí, nie je najhoršia černobyľská tragédia, ale automobilové nehody. Tak prečo niekto nezakáže automobilový priemysel? Keď jazda na bicykli alebo na oslíkovi je bezpečnejšia...“

 

Nie nadarmo má Alexijevičovej dielo podtitul „Kronika budúcnosti„. Väčšina z ľudí, ktorí sa jej zverili, počíta s tým, že podobná tragédia sa môže zopakovať. Väčšina má dojem, že Černobyľ sa stal novým miľníkom v dejinách. Že po Černobyle sú potrebné nové mýty, nové rozprávky, nové vedomosti. Deti aj ich učitelia tým starým už prestali veriť. Jeden z rozprávačov má pocit, že vznikol nový národ – Černobyľci. Ďalší sa nazdáva, že všetci z tejto zóny sa stali niečím ako testovacími králikmi pre zvyšok sveta – že svet sa na nich (na ich chorobách, pokusoch prežiť) učí, ako sa pripraviť na podobnú katastrofu. Iní majú pocit, že Černobyľ je niečo ako vojna – ale úplne nová, jedinečná, proti neviditeľnému nepriateľovi; vojna s vlastnou pôdou, potravou, ovzduším… A so svojimi strašnými dôsledkami.

 

Raz som na vlastné oči videla, ako vojaci prišli do obce, ktorú už obyvatelia opustili, a začali strieľať… Počula som bezmocné škreky zvierat… Kričali v mnohých svojich jazykoch… (…) Pre mňa sú stovky biopohrebísk to isté čo obetiská starých pohanských chrámov. Ibaže ktorému Bohu bolo obetované v tomto prípade? Bohu vedy a znalosti, alebo bohu ohňa? V tomto zmysle Černobyľ dospel ďalej ako Osvienčim a Kolyma. Ďalej než holokaust. Navrhuje konečnosť. A naráža na ničotu. Pozerám sa na svet okolo seba inými očami… Keď po zemi lezie drobný mravček, je mi bližší ako predtým. A bližší je mi aj vták letiaci po oblohe. Vzdialenosť medzi mnou a nimi sa skracuje. Niekdajšia priepasť zmizla. Život je všade okolo.

 

Keď som svojho času čítala inú knihu tejto autorky, Vojna nemá ženskú tvár, nazdala som sa, že nič strašnejšie a krajšie už čítať nebudem. Strašnejšie obsahom, krajšie formou a mierou empatie, ktorú sa autorke podarilo dosiahnuť aj vyvolať. Modlitba za Černobyľ je však rovnako desivá a rovnako krásna. Tiež zdvíha žalúdok, tiež vytvára slzy. Tiež núti uvažovať. Hovoriť aj mlčať. V určitom zmysle je však možno ešte strašnejšia – lebo zatiaľ čo príbeh druhej svetovej vojny sa uzavrel, ten černobyľský sa píše ďalej. Jeho dôsledky možno ani teraz celkom nepoznáme. Aspoň nie všetky. Svet po Černobyle je iný – a vďaka Alexijevičovej knihe aspoň trochu môžeme pochopiť v čom. Prečo. A za akú cenu.

 

Moje dievčatko… Nie je také, ako všetky ostatné… Až vyrastie, spýta sa ma: Prečo som taká? Keď sa narodila… To nebolo dieťa, ale žijúce vrecúško, zo všetkých strán zošité, ani jediný otvorček, iba očká mala otvorené. V lekárskej kartotéke je taký záznam: Dievčatko sa narodilo s kopou komplexných patológií – aplasia anusu, aplasia pošvy, aplasia ľavej obličky. Tak to znie vo vedeckom jazyku, a v obyčajnom: nemala dierku ani na čuranie, zadný otvor, len jednu obličku… (…) Už nikdy nemôžem rodiť. Nemám k tomu odvahu. Vrátila som sa z pôrodnice: muž ma v noci pobozká, a ja sa celá trasiem. My nesmieme… Bol by to hriech… Strach… Počula som, ako si lekári medzi sebou vraveli: To dievčatko sa nenarodilo v košieľke, ale v pancieri. Ukázať to v televízii, ani jedna matka by nerodila… To hovorili o našej dcéruške… Ako potom môžeme milovať jeden druhého?!

 

Alexijevičová – jej kniha – núti zastať. Rozdychávať. Súcitiť. Ale najmä – uvažovať.

 

Doteraz pracujeme so starými slovnými opozíciami ďaleko-blízko, my-oni… Lenže čo znamená ďaleko alebo blízko po Černobyli, keď černobyľské mračná už štvrtý deň plávali nad Čínou či nad Afrikou? Zem je zrazu tak malá, že na tú kolombusovskú môžeme zabudnúť. Na tú nekonečnú. (…) Minulosť sa prejavila ako bezmocná, z našich znalostí ostalo len povedomie, že nevieme nič. Prelaďujú sa aj naše city a miesto obvyklých slov útechy hovorí lekár manželke umierajúceho muža: Nesmiete k nemu ani pristúpiť! Tobôž ho bozkávať! Ani hladiť! Toto už nie je milovaný človek, ale objekt určený k dezaktivácii. Na to je i Shakespeare krátky. A veľký Dante tiež. Ono je to naozaj problém: pobozkať, či nepobozkať? Pohladiť, alebo nepohladiť? Jedna z mojich hrdiniek (v tej dobe zhodou okolností tehotná) hladila a bozkala a neopustila svojho muža až do jeho smrti. Ibaže za to zaplatila svojím zdravím a životom ich dieťaťa. Ako si ale vybrať medzi láskou a smrťou? Medzi minulosťou a nepoznanou prítomnosťou? Kto na seba vezme tú odvahu a odsúdi manželky a matky, ktoré vedľa umierajúcich mužov a synov nesedeli?

 

PS: Kniha vyšla prvýkrát v roku 1997. Neskôr autorka text zmenila a rozšírila – nová verzia vyšla v roku 2013. Českí čitatelia mali k dispozícii pôvodné vydanie z roku 2002, v roku 2017 pripravilo vydavateľstvo  Pistorius & Olšanská nové vydanie rozšírenej verzie pod názvom  Modlitba za Černobyl – Kronika budoucnosti – z neho som citovala aj ja, i keď som text voľne prekladala do slovenčiny. Tí, ktorí by mali záujem o slovenskú verziu tohto diela Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti), môžu siahnuť po slovenskom vydaní tiež z roku 2017, ktorého sa ujalo vydavateľstvo Absynt. Osobne som české uprednostnila len zo subjektívnych dôvodov – pevnej väzbe a väčším písmenám.  Verím však, že slovenský preklad je rovnako kvalitný a pútavý ako český.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt pray gif black and white

zdroj ilustračnej animácie: giphy 

Mária Bilá: Ženy, ktoré čakajú. Prosba: Nečítajte to

09.01.2018

Toto nie je marketingový ťah. Je to prosba. Varovanie. Naozaj. Vysvetlím. Túto knihu som napísala v čase, kedy som ešte nemala pevne ujasnený hodnotový systém. Také štádium hľadania (sa). viac »

Jeruzalemské sny

02.01.2018

Jeruzalem - v etymológii mesto mieru, v realite... To nech každý posúdi sám. Jeruzalem - mesto plné histórie, legiend, proroctiev, ľudí z celého sveta a príbehov. Jeruzalem - mesto, kam raz viac »

Nesmrteľní milenci

30.12.2017

Tep sa zvýši, oči rozžiaria, pery priblížia... Stále ten istý príbeh, stále tie isté pocity - len aktéri sú vždy iní. Vždy dvaja. V každej dobe, napriek každej dobe. Sú dva druhy krásnych viac »

chodnik, poladovica, lad, zima, nove mesto nad vahom

Počasie trápilo Slovensko: Dôchodcu z Levíc pripravila o život poľadovica

19.01.2018 18:30

Ochladenie, sneženie a následný odmäk spôsobili, že sa trápime s nepríjemnou poľadovicou.

izrael, palestina, palestincania,

Palestínska rodina zabila svojho člena, ktorý podľa Hamasu pomáhal Izraelu

19.01.2018 18:27

Ahmed Barhúm mal naviesť Izraelčanov na stopu troch členov Hamasu, ktorých izraelské vojská zabili. V piatok ho za to zastrelil jeho rodinný príslušník.

USA, zástava, vlajka, Spojené štáty

Najvyššou bezpečnostnou prioritou USA už nie je boj proti terorizmu

19.01.2018 18:25

Nahradilo ho súperenie medzi mocnosťami.

le pen

Rakúska FPÖ zostáva v europarlamentu s Le Penovou a spol.

19.01.2018 17:30

Euroskeptická Slobodná strana Rakúska patrí do euroskeptickej skupiny Európa národov a slobody.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 113
Celková čítanosť: 124267x
Priemerná čítanosť článkov: 1100x

Autor blogu

Kategórie