Založ si blog

Barbora, Boch & Katarzia: ako sa stať dobrým človekom?

… dodajme; “ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?”

 

Barbora je prekladateľka, editorka a autorka ženských románov, skôr introvertná, “latentne beštiálna” (najmä voči sebe) a “v určitých chvíľach si veľmi jasne uvedomuje, že jej síce nič nechýba, ale napriek tomu nie je spokojná so svojím životom. Túži po nejakom osvietení, životnej pravde, odhalení tajomstva šťastia alebo čom. Chce nájsť toho bocha, stručne povedané.”

 

Sylvia má rada alkohol, rada sa socializuje, má “bielu pečeň” a “veľké srdiečko” (rozumej – vyspí sa takmer s kýmkoľvek) a celý život má problémy so svojou beštialitou, ktorú väčšinou mieri proti Barbore.

 

Barbora a Sylvia toho nemajú veľa spoločného; “len” telo.

 

Barbora a Sylvia sú navonok tá istá osoba, ten istý človek. V skutočnosti sú to dve stránky tej istej ženy. Niekto by povedal, že lepšia a horšia. Ktovie, či by Barbora a Sylvia súhlasili…

 

Román o dvoch identitách jednej ženy je v poradí tretím dielom Ivany Gibovej. Zaujala už debutom Usadenina (nielen verejnosť, ale i mňa konkrétne – v istom košickom podniku majú výtlačok vystavený vo vitríne, otočený na jednej zo záverečných poviedok; stačilo mi prečítať si daný úryvok, a hneď som sa čašníka musela spýtať, čo je to za knižku) aj prvým krátkym románom Bordeline (mal tak krásnu obálku, že som ku nej v knižnici inštinktívne natiahla ruky; a samotný obsah bol tak pútavý a “čítavý”, že som knižku prečítala som ju na jeden šup a s radosťou ignorujúc vtedajšie povinnosti). Názory kritikov na diela tejto mladej autorky sa rôznia, názory čitateľov v podstate tiež; kto chce, naštuduje si ich, nájde. Necítim sa povolaná (nielen v tomto prípade) súdiť, ako Gibovej tvorba ovplyvňuje súčasnú slovenskú literatúru, rada však zhrniem, ako ovplyvnila mňa.

 

Barbora, Boch & Katarzia je presne ten druh knihy, ktorá ma dokáže zaujeť aj navonok a kašľať na múdrosti typu nesúď knihu podľa obalu. Gibová si svoje veci ilustruje sama, a podľa mojej mienky to tým knižkám svedčí. Pre túto zvolila jednoduché, takmer skicovité kreslenky, zdravo drzé a provokačné, pre niekoho možno vulgárne. Konzervatívnejšieho percipienta možno pobúria všetky tie penisy a klitorisy, konzervatívny čitateľ by však túto knihu celkovo nemal brať do rúk. Možno by nepredýchal nadbytok vulgarizmom, irónie, sexuálnych opisov, existenčných aj existenciálnych tráum… Sama nepatrím k tým, ktorí by vyhľadávali podobný typ literatúry; pravda, ak všetko spomenuté je prvoplánovo použité a ak žiaden ďalší plán vlastne ani nie je. Gibová má však dar pracovať aj s kontroverzným funkčne; a hlavne hravo, autenticky, úprimne. Jej kniha (nie len táto) sa číta takmer sama; je vtipná, smutná aj pravdivá. A čo je hlavnejšie – všetko vymenované platí aj po opätovnom čítaní.

 

Michaela Rosová v svojej recenzii píše, že “Gibovej kniha nemá žiadne tajomstvo. Baví nás, ako nás baví porno: v lepšom prípade práve vo chvíli, keď sa na to dívame, ale celé to vidieť rozhodne nepotrebujeme a o čom to bolo, na tom vôbec nezáleží, to nám okamžite vyfučí z hlavy.”  Ako kritička sa necítim, ako radová čitateľka nesúhlasím. Gibová sama je pre mňa tajomstvom (prečo v každej knihe opisy deštrukcie, dysfunkčné rodiny, nestabilné hrdinky? ako dokáže aj o takých ťažkých veciach písať tak ľahko a vtipne? kde chodí na tie originálne slovné hračky? ako je možné spáriť “romanticko-eklekticko-pankáčsky” príbeh s Gibovej akademickou minulosťou, chtiac-nechtiac prítomnou nielen v životopise, ale aj medzi riadkami diela?) a jej kniha ich má podľa mňa tiež dosť. Text má viacero rovín, vlastnú (neotrepanú) symboliku, je to taký svet v svete, všetko tu má svoju logiku, miesto a tak, ako v istej mladej slečne niektorí vidia Barboru a niektorí Sylviu, aj v knihe o nej/nich sa dá vidieť aspoň niekoľko rôznych diel. Gibová ma baví skrátka ako Gibová: v každom prípade, keď jej knihy čítam, celé si to rozhodne vychutnávam a o čom to bolo, na tom vôbec nezáleží, ale aj tak si to ešte aspoň pár týždňov pamätám a teším sa, že som s jej hrdinkou/hrdinkami strávila pár pekných chvíľ.

 

Nedá mi ešte raz nespomenúť aj vizuálnu stránku diela: niektorí (doteraz asi všetci) kritici sa sťažujú na to, že “autorka kladie väčší dôraz na miestami riskantný textový experiment a prácu s jazykom” (pozri Tallovu recenziu), konkrétne najmä na to, že Gibová sa rozhodla “text ozvláštniť opakovaním jedinej vety naprieč niekoľkými stranami” (tamtiež). Pre vysvetlenie – hrdinke tejto novely/krátkeho románu ktosi vsugeroval, že ak niečo zopakuje dvestokrát, stane sa to. Formálne to autorka vyjadruje tak, že isté vety opakuje (áno, tipujete správne) dvestokrát. Sama Gibová tento postup vysvetlila v rozhovore takto: “Jednak sa mi to zdalo také, že trošku si uletím a urobím si žart, prečo nie. Trochu mi to tiež pripomínalo Kubricka v Shining, ako písal stále tú istú vetu, keď bol vo vyšinutom stave. No a, samozrejme, to má ešte evokovať aj také to cyklenie sa postavy v nejakej situácii, ktorá je akoby hraničná, alebo pre ňu nejakým spôsobom radikálna, takže vlastne to, ako sa jej myseľ zacykluje v nejakom probléme. A potom, v tej záverečnej, akoby „postprodukčnej“ fáze, som to konzultovala s typografom. Ten mi to tam nasádzal tak, že sa mi vyslovene vizuálne páčilo, ako ten blok rovnakého textu vyzerá. Tá forma sa mi páčila, ako tie vety idú po sebe, že fakt je to pre čitateľa také to zastavenie, že mu dávam priestor, ak sa chce vžiť do tej postavy, tým, že preberie jej myslenie, keď tie vety naozaj všetky zaradom dvestodvakrát prečíta, čo však neverím, že niekto naozaj urobil (smiech).” Úprimne, ani ja nie. Typograficky to však naozaj bola pastva pre oči – a pre mňa ako čitateľku odkaz, že sa tu zrejme rieši niečo kľúčové; že mám “zastať” a uvažovať, prečo je práve TOTO pre hrdinku dôležité. (A aj niekoľko – dajme tomu desať – prečítaní tej istej vety malo za následok, že pri vykopávaní mrkvy som si zrazu začala len tak opakovať, že “je dôležité izolovať sa“, takže nejaký sekundárny, a hoci nechcený, efekt táto autorská metóda predsa len mala.)

 

Nemôžem povedať, že by Gibová patrila medzi moje obľúbené autorky. Nemôžem povedať ani to, že by som s ňou alebo s jej postavami mala veľa spoločného (čo je asi hlavný dôvod, pre ktorý nás niečo k nejakej knihe láka). Nemôžem povedať ani to, že by som sa na každú jej ďalšiu knihu tešila a netrpezlivo odpočítavala dni, kedy vyjde. Napriek tomu patrí k tým slovenským autorkám, ktoré ak už niečo vydajú, zväčša ma tým potešia, a to hneď dvakrát. Prvýkrát pri avizovaní, že konečne príde na svet ich nové dielko, a druhýkrát samotným dielom. Barbora, Boch & Katarzia je knižka, ktorú keď som (konečne) uvidela v knižnici, hneď sa mi rozžiarili oči; a ktorú keď som si po večeroch (asi dvoch; aj to som sa musela nútiť, nech ju “nedám” za jeden) čítala, mala som z nej dobrý pocit. Nie taký, ako má človek z úprimnej modlitby alebo dobrého človeka, ale taký ten čitateľský, keď po dlhšom čase konečne držíte v rukách knihu, ktorá vás zaujme formálne aj obsahovo; a keď si hovoríte škoda, že takých kníh nie je viac.

 

Aspoň už viem, kto je môj tohtoročný favorit v rámci Anasoft Litera.

xavieralopez animation love black and white loop GIF

zdroj animácie: giphy.com

 

Recenzovaná kniha:

Ivana Gibová: Barbora, Boch & Katarzia. Vydavateľstvo: Marenčin PT, 2016

Rozhodujúca dekáda: ako si nepokaziť život hneď v mladosti

16.09.2017

Máte medzi dvadsiatkou a tridsiatkou? Alebo poznáte niekoho z tejto vekovej kategórie, na kom vám záleží? V tom prípade sú nasledujúce riadky pre vás. Asi každá generácia má isté mýty viac »

Klub bitkárov – kult sa vrátil

15.09.2017

Prvé a druhé pravidlo Klubu bitkárov: o klube bitkárov sa nehovorí. Neexistuje však pravidlo, že o Klube bitkárov sa nemôže písať :) Slávny debut Chucka Palahniuka mnohí poznajú skôr ako viac »

Odpoveď pre pána Juraja Paškuliaka

05.09.2017

V prvom rade ďakujem, že ste si našli čas na prečítanie jedného z mojich blogov (dovolím si však upresniť, že to nebola recenzia) a že Vám dokonca stál za to, že ste naň zareagovali vlastným viac »

oľano, remišová, heger, vašečka

OĽaNO žiada vytvorenie úradu, ktorý dohliadne na etiku politikov

20.09.2017 12:49

Hnutie OĽaNO vyzýva vládu, aby zaviedla prax, ktorá sa uplatňuje v mnohých krajinách sveta, teda aby vytvorila Úrad pre etiku.

trolej

Na Prievozskej v Bratislave spadol na cestu strom, doprava kolabuje

20.09.2017 12:32

V úseku Prievozská, Miletičova, Mlynské nivy, Svätoplukova a Košická nepremávajú trolejbusy.

de Maiziére

Zasiahne Rusko do predvolebnej kampane v Nemecku? Úrady zatiaľ o ničom nevedia

20.09.2017 12:23

Nemecký minister vnútra Thomas de Maiziére nevylúčil, že Moskva sa do volieb ešte pokúsi zasiahnuť.

útok LOndýn 2017

Polícia zatkla v rámci vyšetrovania útoku v londýnskom metre ďalších dvoch ľudí

20.09.2017 12:04

Mužov vo veku 48 a 30 rokov zadržala britská polícia v stredu ráno, podobne ako tretieho podozrivého v utorok, v meste Newport v južnom Walese.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 104
Celková čítanosť: 111092x
Priemerná čítanosť článkov: 1068x

Autor blogu

Kategórie