Založ si blog

Barbora, Boch & Katarzia: ako sa stať dobrým človekom?

… dodajme; “ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?”

 

Barbora je prekladateľka, editorka a autorka ženských románov, skôr introvertná, “latentne beštiálna” (najmä voči sebe) a “v určitých chvíľach si veľmi jasne uvedomuje, že jej síce nič nechýba, ale napriek tomu nie je spokojná so svojím životom. Túži po nejakom osvietení, životnej pravde, odhalení tajomstva šťastia alebo čom. Chce nájsť toho bocha, stručne povedané.”

 

Sylvia má rada alkohol, rada sa socializuje, má “bielu pečeň” a “veľké srdiečko” (rozumej – vyspí sa takmer s kýmkoľvek) a celý život má problémy so svojou beštialitou, ktorú väčšinou mieri proti Barbore.

 

Barbora a Sylvia toho nemajú veľa spoločného; “len” telo.

 

Barbora a Sylvia sú navonok tá istá osoba, ten istý človek. V skutočnosti sú to dve stránky tej istej ženy. Niekto by povedal, že lepšia a horšia. Ktovie, či by Barbora a Sylvia súhlasili…

 

Román o dvoch identitách jednej ženy je v poradí tretím dielom Ivany Gibovej. Zaujala už debutom Usadenina (nielen verejnosť, ale i mňa konkrétne – v istom košickom podniku majú výtlačok vystavený vo vitríne, otočený na jednej zo záverečných poviedok; stačilo mi prečítať si daný úryvok, a hneď som sa čašníka musela spýtať, čo je to za knižku) aj prvým krátkym románom Bordeline (mal tak krásnu obálku, že som ku nej v knižnici inštinktívne natiahla ruky; a samotný obsah bol tak pútavý a “čítavý”, že som knižku prečítala som ju na jeden šup a s radosťou ignorujúc vtedajšie povinnosti). Názory kritikov na diela tejto mladej autorky sa rôznia, názory čitateľov v podstate tiež; kto chce, naštuduje si ich, nájde. Necítim sa povolaná (nielen v tomto prípade) súdiť, ako Gibovej tvorba ovplyvňuje súčasnú slovenskú literatúru, rada však zhrniem, ako ovplyvnila mňa.

 

Barbora, Boch & Katarzia je presne ten druh knihy, ktorá ma dokáže zaujeť aj navonok a kašľať na múdrosti typu nesúď knihu podľa obalu. Gibová si svoje veci ilustruje sama, a podľa mojej mienky to tým knižkám svedčí. Pre túto zvolila jednoduché, takmer skicovité kreslenky, zdravo drzé a provokačné, pre niekoho možno vulgárne. Konzervatívnejšieho percipienta možno pobúria všetky tie penisy a klitorisy, konzervatívny čitateľ by však túto knihu celkovo nemal brať do rúk. Možno by nepredýchal nadbytok vulgarizmom, irónie, sexuálnych opisov, existenčných aj existenciálnych tráum… Sama nepatrím k tým, ktorí by vyhľadávali podobný typ literatúry; pravda, ak všetko spomenuté je prvoplánovo použité a ak žiaden ďalší plán vlastne ani nie je. Gibová má však dar pracovať aj s kontroverzným funkčne; a hlavne hravo, autenticky, úprimne. Jej kniha (nie len táto) sa číta takmer sama; je vtipná, smutná aj pravdivá. A čo je hlavnejšie – všetko vymenované platí aj po opätovnom čítaní.

 

Michaela Rosová v svojej recenzii píše, že “Gibovej kniha nemá žiadne tajomstvo. Baví nás, ako nás baví porno: v lepšom prípade práve vo chvíli, keď sa na to dívame, ale celé to vidieť rozhodne nepotrebujeme a o čom to bolo, na tom vôbec nezáleží, to nám okamžite vyfučí z hlavy.”  Ako kritička sa necítim, ako radová čitateľka nesúhlasím. Gibová sama je pre mňa tajomstvom (prečo v každej knihe opisy deštrukcie, dysfunkčné rodiny, nestabilné hrdinky? ako dokáže aj o takých ťažkých veciach písať tak ľahko a vtipne? kde chodí na tie originálne slovné hračky? ako je možné spáriť “romanticko-eklekticko-pankáčsky” príbeh s Gibovej akademickou minulosťou, chtiac-nechtiac prítomnou nielen v životopise, ale aj medzi riadkami diela?) a jej kniha ich má podľa mňa tiež dosť. Text má viacero rovín, vlastnú (neotrepanú) symboliku, je to taký svet v svete, všetko tu má svoju logiku, miesto a tak, ako v istej mladej slečne niektorí vidia Barboru a niektorí Sylviu, aj v knihe o nej/nich sa dá vidieť aspoň niekoľko rôznych diel. Gibová ma baví skrátka ako Gibová: v každom prípade, keď jej knihy čítam, celé si to rozhodne vychutnávam a o čom to bolo, na tom vôbec nezáleží, ale aj tak si to ešte aspoň pár týždňov pamätám a teším sa, že som s jej hrdinkou/hrdinkami strávila pár pekných chvíľ.

 

Nedá mi ešte raz nespomenúť aj vizuálnu stránku diela: niektorí (doteraz asi všetci) kritici sa sťažujú na to, že “autorka kladie väčší dôraz na miestami riskantný textový experiment a prácu s jazykom” (pozri Tallovu recenziu), konkrétne najmä na to, že Gibová sa rozhodla “text ozvláštniť opakovaním jedinej vety naprieč niekoľkými stranami” (tamtiež). Pre vysvetlenie – hrdinke tejto novely/krátkeho románu ktosi vsugeroval, že ak niečo zopakuje dvestokrát, stane sa to. Formálne to autorka vyjadruje tak, že isté vety opakuje (áno, tipujete správne) dvestokrát. Sama Gibová tento postup vysvetlila v rozhovore takto: “Jednak sa mi to zdalo také, že trošku si uletím a urobím si žart, prečo nie. Trochu mi to tiež pripomínalo Kubricka v Shining, ako písal stále tú istú vetu, keď bol vo vyšinutom stave. No a, samozrejme, to má ešte evokovať aj také to cyklenie sa postavy v nejakej situácii, ktorá je akoby hraničná, alebo pre ňu nejakým spôsobom radikálna, takže vlastne to, ako sa jej myseľ zacykluje v nejakom probléme. A potom, v tej záverečnej, akoby „postprodukčnej“ fáze, som to konzultovala s typografom. Ten mi to tam nasádzal tak, že sa mi vyslovene vizuálne páčilo, ako ten blok rovnakého textu vyzerá. Tá forma sa mi páčila, ako tie vety idú po sebe, že fakt je to pre čitateľa také to zastavenie, že mu dávam priestor, ak sa chce vžiť do tej postavy, tým, že preberie jej myslenie, keď tie vety naozaj všetky zaradom dvestodvakrát prečíta, čo však neverím, že niekto naozaj urobil (smiech).” Úprimne, ani ja nie. Typograficky to však naozaj bola pastva pre oči – a pre mňa ako čitateľku odkaz, že sa tu zrejme rieši niečo kľúčové; že mám “zastať” a uvažovať, prečo je práve TOTO pre hrdinku dôležité. (A aj niekoľko – dajme tomu desať – prečítaní tej istej vety malo za následok, že pri vykopávaní mrkvy som si zrazu začala len tak opakovať, že “je dôležité izolovať sa“, takže nejaký sekundárny, a hoci nechcený, efekt táto autorská metóda predsa len mala.)

 

Nemôžem povedať, že by Gibová patrila medzi moje obľúbené autorky. Nemôžem povedať ani to, že by som s ňou alebo s jej postavami mala veľa spoločného (čo je asi hlavný dôvod, pre ktorý nás niečo k nejakej knihe láka). Nemôžem povedať ani to, že by som sa na každú jej ďalšiu knihu tešila a netrpezlivo odpočítavala dni, kedy vyjde. Napriek tomu patrí k tým slovenským autorkám, ktoré ak už niečo vydajú, zväčša ma tým potešia, a to hneď dvakrát. Prvýkrát pri avizovaní, že konečne príde na svet ich nové dielko, a druhýkrát samotným dielom. Barbora, Boch & Katarzia je knižka, ktorú keď som (konečne) uvidela v knižnici, hneď sa mi rozžiarili oči; a ktorú keď som si po večeroch (asi dvoch; aj to som sa musela nútiť, nech ju “nedám” za jeden) čítala, mala som z nej dobrý pocit. Nie taký, ako má človek z úprimnej modlitby alebo dobrého človeka, ale taký ten čitateľský, keď po dlhšom čase konečne držíte v rukách knihu, ktorá vás zaujme formálne aj obsahovo; a keď si hovoríte škoda, že takých kníh nie je viac.

 

Aspoň už viem, kto je môj tohtoročný favorit v rámci Anasoft Litera.

xavieralopez animation love black and white loop GIF

zdroj animácie: giphy.com

 

Recenzovaná kniha:

Ivana Gibová: Barbora, Boch & Katarzia. Vydavateľstvo: Marenčin PT, 2016

Umlčané hlasy: Detské vojnové denníky od 1. svetovej vojny po Irak

17.11.2017

„Za posledných 10 rokov zahynuli v ozbrojených konfliktoch 2 milióny detí a šesť miliónov ich bolo zranených či zmrzačených. Po celom svete dnes na rôznych miestach bojuje viac než štvrť viac »

Najkrajšie grafické knihy u nás

03.11.2017

Máte chuť na príbeh, ale nie na slová? Radi čítate medzi riadkami, či "medzi obrázkami"? Viete sa tešiť z krásnych ilustrácií? Ak ste na dané otázky odpovedali áno, rada vás odkážem viac »

Aké ľúbostné listy písali slávni ľudia?

20.09.2017

Nádherné i banálne "ľúbim ťa" sa dá povedať tisíckami slov aj gest. Inak si lásku vyznávajú čerství milenci, inak dvojice, ktoré už preskúšal osud aj nejaký ten rok. Inak ľúbi čerstvý viac »

mobil, platba mobilom, nákup, bezkontaktná, platba

Poľská vláda chce postupne zrušiť nedeľný predaj

24.11.2017 02:24

Poľská vláda vláda plánuje postupne do roku 2020 zrušiť nedeľný predaj, aby zamestnanci mali viac času na rodinu.

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Návšteva Putina v Nemecku

Začalo nemecko-ruské fórum, pozdravy zaslali Merkelová aj Putin

23.11.2017 20:57

Diskusné fórum sa koná v čase, keď sú nemecko-ruské vzťahy stále ťažko poznačené ruskou anexiou ukrajinského Krymu z roku 2014.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 118583x
Priemerná čítanosť článkov: 1108x

Autor blogu

Kategórie