Založ si blog

Najväčšie mýty o ženskej kráse

Počúvame ich denne. Počúvame ich odmala. Občas na ne doplácame. Mýty o tom, čo je krása, kto je krásna žena, ako byť takou ženou… Nad mnohými z nich sa už ani nezamýšľame. Prijali sme ich ako fakty. Je však možno čas pozrieť sa na tieto “fakty” bližšie. Inak. 

 

Dlhé roky robím animátorku. Skúsenosť mi ukázala, že nič nezraní malé dievča viac, ako narážka na jej výzor. Spomínam si na dievčatko, ktoré si ostatné deti doberali, že chodí s X. Dotyčný X, v snahe brániť sa pred výsmechom, na celú miestnosť zvolal, že s ňou nechodí, lebo je škaredá. Doslova zvädla. Dovtedy výbojná a sebavedomá bola až do konca “stretka” ticho, so stiahnutými plecami a sklopeným pohľadom.

 

Alebo si spomínam na dievčatko, ktoré ku mne prišlo s veľkou čokoládou. Vraj či ju nemôžem rozdeliť ostatným deťom, poprípade si ju nechať. S úsmevom som jej poďakovala a spýtala sa jej, prečo ju nezje sama. “Lebo mamka povedala, že musím chudnúť,” pokrčila plecami. Úsmev mi hneď zamrzol. Pozeralo na mňa ani nie desaťročné dievča s normálnymi proporciami, ktoré nemalo nijaké zdravotné problémy, pre ktoré by muselo  držať diétu. Ochotne m však vysvetlilo, že mamka sa bojí, aby v puberte nebola tučná…

 

Alebo si spomínam na dievča, ktorého som sa spýtala, aké predmety má v škole najradšej. Unudene pokrčila plecami. Vraj žiadne. “Naozaj ťa nič nebaví?” skúšala som to ďalej. “Raz vyrastieš a budeš si hľadať prácu. Čo by si chcela robiť?” Pozrela na mňa s takmer súcitným pohľadom. “Mamka stále vraví, že som veľmi pekná, takže si nájdem bohatého chlapa a nebudem robiť nič,” objasnila mi. Chvíľu som čakala, či sa nezasmeje a nedá mi tak najavo, že to bol len žart. V svojej detskej nevinnosti to však myslela úplne vážne.

 

Tri krátke anekdoty, tri rýchle spomienky. Tri dievčatá, z ktorých raz vyrastú ženy. Tri dievčatá, v ktorých sa mnohé ženy možno spoznajú. Lebo tie dievčatá spája jedno – to, čo ich spája aj so všetkými ostatnými príslušníčkami ich pohlavia: od mala sú konfrontované s tým, ako vyzerajú. A od mala je do nich priamo či nepriamo vštepované, aké je to dôležité.

 

Naozaj?

 

Mýty, ktoré nám klamú. Mýty, ktoré nás ničia

Vraj krása existuje. Vraj má svoje hranice, miery, váhu. A my vraj chceme byť krásne. Vážne? Nie je to tak, že v skutočnosti túžime počuť, že UŽ sme krásne? Práve teraz? Nie až keď schudneme alebo dorastieme alebo vymeníme šatník? Chceme počuť, že sme krásne s našimi proporciami, v našom veku, s našou farbou a kvalitou vlasov, s našimi črtami… Mnohé ženy sa však boja, že to nikdy nezačujú. Mnohé žijú v presvedčení, že krásnymi sa musia stať. Akoby krása nebola vrodenou. Ako keby bola chimérou. A vlastne aj je. A nie je to náhoda. Existujú dôvody, pre ktoré spoločnosti vyhovuje, že máloktorá žena sa cíti krásna sama osebe. Kým sa k ním dostaneme, prebúrajme sa cez pár mýtov.

 

Mnohé z nich v svojej pozoruhodnej a prelomovej knihe Mýtus krásy zhrnula a analyzovala Noami Wolf. Je to kniha, v ktorej sa dá podčiarknuť každá veta, preto len s ťažkým srdcom vyberám LEN pár zaujímavých postrehov, ktoré si dovolím citovať bez nejakých dodatočných poznámok – verím, že sa dajú pochopiť aj takto odtrhnuté z kontextu. Tiež verím, že ich citátcia je lepšia než akýkoľvek pokus o recenziu; jasne hovoria samy za seba. Len dodám, že knihu sa oplatí prečítať CELÚ – nájdete v nej plejádu iných myšlienok, iných úvah, iných argumentov…

 

U mňa osobne patrí Mýtus krásy medzi 10 najdôležitejších kníh, aké som kedy čítala. Aj preto tejto knihe s hrdosťou prisudzujem miesto môjho stého blogu tuto na Pravde.

 

 

Súperenie žien cez „krásu“ je totiž opakom prirodzeného výberu u všetkých ostatných cicavcov. Antropológovia vyvrátili predstavu, že samice musia byť „krásne“, aby si ich partneri vybrali na párenie. (…) U vyšších primátoch sex iniciujú samice, ktoré nielenže vyhľadávajú a užívajú si sex s mnohými partnermi, ale všetky samice, ktoré práve nečakajú mladé, sa vystriedajú v pozícii najžiadanejšej samice skupiny.”

 

Keďže rodina bola výrobnou jednotkou a práca žien dopĺňala prácu mužov, hodnota žien, ktoré neboli aristokratkami alebo prostitútkami, spočívala v ich pracovných schopnostiach, vedomostiach o hospodárstve, v ich fyzickej sile a plodnosti. Telesná príťažlivosť zjavne hrala svoju rolu, ale „krása“ v našom ponímaní nebola pre obyčajné ženy vážnou požiadavkou na manželskom trhu.”

 

Superžena si musela k svojim profesionálnym povinnostiam pridať i serióznu prácu na kráse, a pritom si vôbec neuvedomila všetky následky. Jej nová povinnosť nadobúda čoraz rigoróznejší charakter, množstvo peňazí, zručností a síl, ktoré musí investovať, nie je o nič menšie než to, ktoré sa predtým, než ženy prelomili mocenské štruktúry, očakávalo len od profesionálnych krásavíc z tzv. výstavných povolaní. Ženy na svoje plecia vzali súčasne rolu profesionálnej domácej panej, profesionálky v zamestnaní a profesionálnej krásavice. (…) Keďže KPK (kvalifikácia profesionálnej krásavice) sa neustále rozširuje a na pracovisku sa v drvivej miere uplatňuje na ženách a nie na mužoch, jej aplikácia pri prijímaní a povyšovaní (a pri sexuálnom obťažovaní a prepúšťaní) žien fakticky predstavuje diskrimináciu na základe pohlavia.”

 

“Pre túto generáciu žien sa rodové úlohy zdvojnásobili: Od dnešných žien sa očakáva, že budú konať ako „skutoční muži“ a vyzerať ako „skutočné ženy“.”

 

Vedela som, že moji rodičia nechceli, aby som hladovala, pretože ma milovali; ale ich láska bola v rozpore s posolstvom veľkého sveta, ktorý si želal, aby som hladovala, aby ma mohol milovať. (…) Kým naša kultúra nepovie mladým dievčatám, že sú dobré s hocakými tvarmi – že ženy pre ňu majú hodnotu bez ohľadu na to, či sú „krásne“, alebo nie –, dievčatá budú pokračovať v hladovaní.”

 

Predstava, že dospelé ženy s plne vyvinutým súborom sexuálnych charakteristík nie sú vhodné na vyvolanie a uspokojenie heterosexuálnej mužskej túžby a že „krása“ je to, čo im dodá úplnosť, je veľká lož mýtu krásy.”

 

Väčšina mužov, ktorých práve v túto chvíľu vzrušujú nejaké ženy, ktorí s nimi flirtujú, ľúbia ich, snívajú o nich, sú do nich zbláznení alebo sa s nimi milujú, to robí so ženami, ktoré vyzerajú presne také, aké sú.”

 

Čo sa stane s mužom, ktorý chce krásnu ženu, pričom „krása“ je jeho jediným cieľom? Sabotuje sám seba. Nezískal priateľa, spojenca, vzájomnú dôveru; ona si veľmi dobre uvedomuje, prečo si ju vybral. Podarilo sa mu kúpiť vzájomne sa podozrievajúcu sadu neistôt. Ale on predsa len niečo získa: úctu iných mužov, ktorí považujú takýto úlovok za pôsobivý.”

 

Kultúra to zariadila tak, že muž a žena sa musia pri tomto probléme neustále zraňovať a urážať. Ani jeden z nich nemôže vyhrať, kým budú v hre nerovnoprávnosti moci krásy. Povedal jej niečo, čo by v kultúre bez mýtu krásy bolo veľkým prejavom lásky: ľúbi ju, jej telo, pretože je taká, aká je. V našej kultúre je však žena nútená hodiť mu tento dar o hlavu; predpokladá sa totiž, že takto má ona pre neho menšiu cenu, ako keď ju považoval za prvotriedne umelecké dielo.”

 

To nie je neistota, čo žena prejavuje, ale – ak má naozaj sebaúctu – nevraživosť: prečo by mal mať  jej milenec právo porovnávať ju s inými ženami len preto, že je muž? Prečo si žena potrebuje uvedomovať svoje postavenie a prečo sa má nenávidieť za to, že to potrebuje a za to, že si to uvedomuje? Prečo by jeho odpovedať mala mať takúto obrovskú moc?” (pozn. k otázke, či sa mužovi páči, či je preňho dosť pekná)

 

Tak ako „krása“ nesúvisí so sexom, nesúvisí ani s láskou. Aj keď je žena krásna, neznamená to, že je aj milovaná, hoci mýtus krásy tvrdí opak.”

 

Krásnej žene sú navždy odopreté príjemné i nepríjemné stránky konkrétnej ľudskej lásky, pretože si nemôže byť istá, či ju bude ľúbiť „pre ňu samu“. (…) A ak žena nemôže byť milovaná „pre ňu samu“, pre koho je milovaná?

 

Zrejme by nebolo ťažké prevychovať ženy tak, aby mužov vnímali najmä ako sexuálne objekty. Ak sa dievčatá nikdy nestretli so sexuálnym násilím, ak videli z mužskej sexuality iba záplavu dostupných, dobre osvetlených lacných obrázkov chlapcov, ktorí nemajú ani dvadsať rokov a ktorí sa povzbudzujúco usmievajú a odhaľujú svoje roztomilé stoporené ružovkasté alebo hnedasté penisy, je veľmi pravdepodobné, že sa budú dívať na pornografiu krásy založenú na mužských telách, budú pri nej masturbovať a ako dospelé ju budú „potrebovať“. A ak pri pohľade na prvé penisy dievča nadobudlo dojem, že ich možno stoporiť nafukovaním, že sa nekníšu ani doprava, ani doľava, že majú chuť škorice alebo lesných plodov, že na nich nie sú vôbec nijaké chlpy a vždy sú pripravené, ak sa jej zdalo, že sú dostupné bez záťaže osobných vzťahov a že boli stvorené len pre telesné potešenie žien, potom mladý muž z mäsa a kostí pravdepodobne pristúpi k posteli mladej ženy, slušne povedané, s malou dušičkou.” (pozn. autorka sa snaží poukázať na to, aké je pre mladé ženy nepríjemné, keď sú od mlada vnímané ako sexuálne objekty, navyše cez prizmu pornografie)

 

“Na viktoriánskom manželskom trhu posudzovali a vyberali si muži; na trhu krásy posudzujú a vyberajú si muži. Je ťažké milovať žalárnika a, o tom sa ženy presvedčili, keď nemali nijaké zákonné práva. Ale milovať sudcu je rovnako ťažké. (…) Znižujú ženskú sexuálnu sebaúctu tým, že sex uzamykajú do pásu cudnosti, ku ktorého jediným kľúčom je „krása“.”  (pozn. predtým to bolo manželstvo)

 

Spotrebiteľská kultúra závisí od udržiavania zlej komunikácie medzi pohlaviami a nastoľovania sexuálnych neistôt, ktoré z nej vyplývajú.(…) Mier a dôvera medzi mužmi a ženami, ktorí sú milencami, by boli pre spotrebiteľskú ekonomickú a mocenskú štruktúru rovnako nepriaznivé ako mier na Zemi pre vojensko-priemyselný komplex.”

 

Reklamy nepredávajú sex – to by bolo kontraproduktívne, pretože heterosexuálne ženy a muži by si mohli nájsť nielen cestu k sebe, ale aj uspokojenie. Reklamy predávajú sexuálnu nespokojnosť.

 

“„Povzbudzujúca“ rétorika diétneho priemyslu maskuje to, čo je zjavné: Posledné, čo si tento priemysel želá, je, aby ženy schudli raz a navždy. (…) To isté platí pre priemysel s výrobkami proti starnutiu, pre ktoré by skutočne účinný výrobok (alebo univerzálna ženská sebaúcta) znamenal koniec.”

 

Muži zomierajú raz a ženy dvakrát. Najprv zomiera ich „krása“ až potom telo.”

 

Ženy „vedia“, že módne fotografie sú profesionálne nasvietené, aby imitovali túto žiaru. Ale keďže nás učia vidieť seba samých ako lacné imitácie fotografií, a nie vidieť módne fotografie ako lacné imitácie žien, musíme sa učiť, ako rozžiariť svoje vlastné črty tak, akoby sme boli fotografie rozmazané pohybom. Musíme pritom zastať aj funkciu vlastného osvetľovača, štylistu a fotografa. So svojimi tvárami narábame ako s muzeálnymi exponátmi, ktoré sú odborne nasvietené zhora i zdola pomocou svetelných efektov a púdrov rozličných odtieňov – s efektom trblietavého snehu, svetlým púdrom, či dúhovým sfarbením.

 

Muži pri starnutí vôbec nevyzerajú fyzicky lepšie. Lepšie sa im starne iba v zmysle ich spoločenského štatútu. Je to naše nesprávne vnímanie veci, pretože naše očí sú cvičené na to, aby čas na tvári ženy videli ako kaz, kým na tvári muža ako známku charakteru. Keby hlavnou funkciou mužov bola funkcia dekoratívna a dospievanie mužov by sa považovalo za vrchol mužskej hodnoty, „vážený“ muž stredného veku by vyzeral šokujúco kazovo.

 

Štíhlosť a mladosť samy o sebe nie sú v tejto kultúre synonymom božskosti. Spoločnosť sa nezaujíma o vzhľad ako taký. V skutočnosti ide iba o to, aby si ženy naďalej nechali od iných hovoriť, čo môžu a čo nemôžu mať.”

 

S plným, prípadne len čiastočným vedomím musia časopisy vytvárať predstavu, že sa nepatrí vyzerať na svoj vek, pretože 650 miliónov dolárov z ich ziskov za reklamu pochádza od ľudí, ktorí by prišli o zisky, keby platil opak. Či už si to uvedomujú alebo nie, časopisy potrebujú podporovať v ženách nenávisť voči vlastnému telu, pretože ich hladovka prináša zisk. Reklamný rozpočet tretiny potravinového sortimentu v krajine totiž závisí od diét žien.”

 

Ako to ide dohromady s hodnotami Západu, ktorý neznáša cenzúru a verí v slobodnú výmenu myšlienok? (…) Zahladzovanie veku na ženských tvárach má tú istú politickú ozvenu, aká by sa šírila, keby sa bežne zosvetľovali všetky pozitívy s fotografiami ľudí čiernej pleti.” (pozn. autorkine úvahy o retuši fotografií)

 

Redaktorky a redaktori, ktorí píšu o tom, čo muži chcú od žien, v skutočnosti musia písať o tom, čo od žien chcú inzerenti časopisu.”

 

Kultúra zužuje definíciu ženskosti na krásu bez inteligencie alebo inteligenciu bez krásy, a tak vytvára pre ženy stereotypy v súlade s mýtom. Ženy smú mať rozum alebo telo, ale nie oboje.”

 

Modeling a prostitúcia sú jedinými povolaniami, v ktorých ženy stále zarábajú viac než muži. (…) Mladá žena sa skutočne môže lepšie zabezpečiť investovaním svojej sexuality, kým je v optimálnom výmennom kurze, než celoživotnou usilovnou prácou.”

 

Ženský vzhľad slúži ako ospravedlnenie sexuálneho obťažovania, ako aj prepúšťania žien, preto sa ženské oblečenie neustále úmyselne nesprávne interpretuje. Z pracovného oblečenia žien – vysokých opätkoch, pančúch, mejkapu, šperkov, nehovoriac o vlasoch, prsiach, nohách a bokoch – sa už stali pornografické doplnky, takže sudca si pri pohľade na ktorúkoľvek mladú ženu môže myslieť, že má pred sebou pobehlicu, ktorá provokuje obťažovanie, práve tak ako si pri pohľade na ktorúkoľvek staršiu ženu môže myslieť, že vidí strigu, ktorú treba vyhodiť.”

 

Ženy musia viac pracovať na svojej „kráse“ a viac pracovať aj v zamestnaní, aby ich brali vážne.

 

„Krása“ môže ženám legálne pomôcť získať alebo stratiť prácu.”

 

Mocný muž je individualitou, nech už je tá individualita vyjadrená jeho asymetrickými črtami, vráskami, šedinami, príčeskami, plešatosťou,  zavalitosťou, tučnotou, tikmi v tvári alebo lalokom pod bradou; jeho zrelosť je súčasťou jeho moci. (…) Ženy však vedľa nich potrebujú mladosť a krásu, aby sa dostali na rovnakú úroveň. Mladosť a krása, prikryté hrubou vrstvou mejkapu (…). Čo je druhové, je nahraditeľné. Takže s mladosťou a krásou je pracujúca žena viditeľná, ale neistá. Musí si myslieť, že jej kvality nie sú jedinečné. Ale bez krásy a mladosti nie je viditeľná.

 

Verím, že aj týchto pár myšlienok pomôže dotvoriť odpoveď na otázku, prečo je pre našu spoločnosť tak dôležité, aby žena bola “krásna” – a prečo by pre nás všetkých malo byť dôležité vžitú predstavu “žena musí byť krásna” pretaviť na úprimné “žena je krásna, sama osebe, taká aká je – a hotovo”

 black and white beauty women history famous GIF

zdroj animácie: giphy.com

 

Citácie pochádzajú z fenomenálnej knihy Mýtus krásy (Naomi Wolf, vydavateľstvo Aspekt, 2000) 

Rozhodujúca dekáda: ako si nepokaziť život hneď v mladosti

16.09.2017

Máte medzi dvadsiatkou a tridsiatkou? Alebo poznáte niekoho z tejto vekovej kategórie, na kom vám záleží? V tom prípade sú nasledujúce riadky pre vás. Asi každá generácia má isté mýty viac »

Klub bitkárov – kult sa vrátil

15.09.2017

Prvé a druhé pravidlo Klubu bitkárov: o klube bitkárov sa nehovorí. Neexistuje však pravidlo, že o Klube bitkárov sa nemôže písať :) Slávny debut Chucka Palahniuka mnohí poznajú skôr ako viac »

Barbora, Boch & Katarzia: ako sa stať dobrým človekom?

12.09.2017

... dodajme; "ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?" Barbora je prekladateľka, editorka a autorka ženských románov, viac »

oľano, remišová, heger, vašečka

OĽaNO žiada vytvorenie úradu, ktorý dohliadne na etiku politikov

20.09.2017 12:49

Hnutie OĽaNO vyzýva vládu, aby zaviedla prax, ktorá sa uplatňuje v mnohých krajinách sveta, teda aby vytvorila Úrad pre etiku.

trolej

Na Prievozskej v Bratislave spadol na cestu strom, doprava kolabuje

20.09.2017 12:32

V úseku Prievozská, Miletičova, Mlynské nivy, Svätoplukova a Košická nepremávajú trolejbusy.

de Maiziére

Zasiahne Rusko do predvolebnej kampane v Nemecku? Úrady zatiaľ o ničom nevedia

20.09.2017 12:23

Nemecký minister vnútra Thomas de Maiziére nevylúčil, že Moskva sa do volieb ešte pokúsi zasiahnuť.

útok LOndýn 2017

Polícia zatkla v rámci vyšetrovania útoku v londýnskom metre ďalších dvoch ľudí

20.09.2017 12:04

Mužov vo veku 48 a 30 rokov zadržala britská polícia v stredu ráno, podobne ako tretieho podozrivého v utorok, v meste Newport v južnom Walese.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 104
Celková čítanosť: 111095x
Priemerná čítanosť článkov: 1068x

Autor blogu

Kategórie