Založ si blog

Migračná kríza: pohľad utečenca verzus pohľad obyčajného Európana

Podľa Gerda Müllera, nemeckého ministra pre rozvojovú pomoc, by do konca tohto roku mohlo do Európy prísť až 400 000 afrických utečencov, predseda Európskeho parlamentu Antonio Tajani zas “predpovedal” 30 miliónov migrantov za najbližších desať rokov. Čísla, na ktoré Európa nebola – a zdá sa, že stále nie je – pripravená. Čísla, za ktorými sa schovávajú konkrétne ľudské príbehy, ale aj mnohé otázky a výzvy.

 

Utečenci sa stali témou, ktorá sa nedá ignorovať.

 

A neignorovať túto tému sa rozhodol aj knižný trh. Aj na Slovensku už vychádzajú tituly, ktoré sa snažia ozrejmiť problematiku ISIS, terorizmu, migrácie a ostatných príbuzných tiem, napr. Rukojemník ISIS (13 mesiacov v zajatí teroristov)  od Puka Damsgarda, Dievča, ktoré porazilo Islamský štát (Faridin príbeh)  od Faridy Abbas a Andrey C. Hoffmann či Od arabskej jari po Islamský štát  od Michala Havrana staršieho… Nevraviac o mori obdobných titulov v českej produkcii. Osobne ma – aj keď s menšími výhradami – zaujali dva tituly, ktoré ponúkajú odlišný uhol pohľadu na tie isté témy: pohľad obete a pohľad svedkov. Nájdu sa v týchto pohľadoch priesečníky?

 

Denníky z Rakky: Útek z “islamského štátu” 

Denník má moc, akú nemôže mať žiadna správa či dokonca reportáž. Má moc obnažiť dušu pisateľa a pozvať nás do jeho každodenného života, ako ho vidí, vníma a prežíva on. Každý denník je veľmi subjektívny, a – možno paradoxne – práve preto dôveryhodný (v zmysle autentický, nepokúšajúci sa o umelú objektívnosť). Často práve denníky ostávajú najvýrečnejšími svedkami hrôz, o ktorých sa hovorí aj píše ťažko – dobrým príkladom môže byť azda najznámejší denník sveta, ktorý si počas druhej svetovej vojny písala Anna Franková.

 

Sýrčan ukrývajúci svoju identitu pod pseudonymom Samer poskytol svoje zápisky  reportérom BBC – veriac, že len ak sa svet dozvie o tom, čo sa v takzvanom Islamskom štáte (v texte nazývanom “Daeš”) deje, bude mať väčší súcit s jeho obyvateľmi; či skôr už s rukojemníkmi. V svete konšpirácií a manipulácie všehodruhu berie európsky čitateľ podobný text do rúk s väčšou či menšou obozretnosťou: denníky anonymného muža zachránené z kotla vojenskej zóny… Denníky z Rakky sa však oplatí prečítať aj s pachuťou skepsy a nedôvery.

 

Samer je mladý muž ako každý druhý. Žije so svojou rodinou, prežíva prvú lásku, chodí na univerzitu. Až na to, že sa narodil do krajiny, kde sa neoplatí snívať o šťastnej budúcnosti. A o šťastnej prítomnosti nemôže byť tiež ani reči. Mesto, kde žije, “oslobodila” Slobodná sýrska armáda (SSA), Ahram al-Sham a Front al-Nusra. SSA však nevládze dlho vzdorovať pravidelným leteckým útokom, zamestnávajú ju boje na iných miestach a Rakka sa postupne stáva ovládaná bojovníkmi Daeša. A Hisbou, ich náboženskou políciou. 6.marca 2013 začína Samer písať svoj denník; neskôr rezignuje na pravidelné datovanie, nie však na písanie. V stručných zápiskoch zaznamenáva, ako sa relatívne všedný a bezstarostný život premenil na peklo, kde môže umrieť hocikto a hocikedy. Pre tie najabsurdnejšie dôvody.

 

Výbuchy, nálety, bombardovanie. majú zničiť rebelov, no zabíjajú najmä civilistov. A zabíjajú ich aj samotní “bojovníci” z Daeša. Dôvodov je dosť. Príliš krátke nohavice. Príliš dlhé nohavice. Vyhrnutý rukáv na ženských šatách. Málo sklopený pohľad. Ak sa už našla potenciálna obeť, ale nenašiel sa dostatočný dôvod, stačí ju obviniť z protináboženského správania. Netreba ho bližšie definovať. Netreba dôkazy ani iné dôvody.

 

Samer postupne stráca všetko, čo mal rád. Univerzitu, prácu, každodenný chlieb. A najmä – stráca mnohých, ktorých miloval. Otec zahynie pri bombardovaní, priateľov postupne zabíjajú nepriateľky naladení “osloboditelia” pre najabsurdnejšie dôvody, dievča, s ktorým chcel spojiť svoj život, si malo vybrať medzi smrťou brata a svadbou s bojovníkom IS. Sťatie hlavy, ukameňovanie či ukrižovanie sa stávajú každodennou realitou. Podobne ako fakt, že sťaté hlavy často ostávajú visieť v uliciach “na výstrahu” a kríže s umučenými obeťami stoja často na miestach, kde nešťastníci žili. Aby ich rodiny videli, ako skončili. A ako môže skončiť tiež.

 

Samer sa napokon rozhodne utiecť. Útek je nebezpečný, drahý a riskantný. Oproti tomu, čo zažíva v mekke Daeša je to však najlepšia voľba. A splnenie vôle na smrť vystrašenej matky, ktorá radšej príde o synovu prítomnosť, akoby mala dopustiť, že jej syn bude ďalší, kto príde o život. Samerove zápisky končia v jednom z mnohých preplnených utečeneckých táborov v Európe. “V tábore je zúfalý nedostatok potravín a liekov. Často nám nad hlavami krúžia lietadlá. Mnohí hovoria, že by radšej boli mŕtvi,” zaznamenáva si. Z riadkov je citeľné, že v Európe nevidí žiaden vysnívaný raj. Naopak, aj na novom mieste sníva o tom starom – o dávnej láske, mŕtvych priateľov, dome, ktorý počas náletu ľahol popolom. Spomína na tie lepšie chvíle a dúfa, že raz sa bude môcť vrátiť. Vyjadruje nádej, že jeho krajina povstane, že “obete prinesené našimi ľuďmi vykorenia zlo a krutosť, ktoré tak dlho prenasledujú našu krajinu“. Citlivý recipient však cíti, že táto nádej je už skôr túžbou ako pevnou vierou…

 

Je už na samotnom čitateľovi, či a do akej miery sa rozhodne v autencitu zapísaného veriť. Faktom však je, že ak sa to, o čom Samer píše, rozhodneme prijať ako fakty, všetci tí bezmenní Samerovia na záberoch z utečeneckých táborov nebudú už “len” migranti… Ale ľudia, ktorí mali pre svoje rozhodnutie veľmi vážny dôvod. A je (aj) na nás, ako naň odpovieme.

 

Slovenské vydanie knihy zaistilo vydavateľstvo Absynt – výsledok je teda pozoruhodným aj (či najmä) po vizuálnej stránke. Okrem pôvodných ilustrácií Scotta Coelha z britského vydania zaujme aj dizajn slovenskej obálky, ktorú tvorí jednoduchý čierny podklad a font písma, ktorý pripomína arabské znaky.

 

Deň pre slzy

Carmine Menna bol človek-milión. Bežný Talian, Európan. Celý život robil optika, platil si hypotéku, vychoval deti, ktoré vyleteli z rodného hniezda a začali si stavať nové. Hoci šesťdesiatnik, ešte aj v roku 2013 sa naplno venoval svojej práci, s ktorou mu pomáhala manželka Teresa. Život na talianskom ostrovčeku Lampedusa, kde žijú, sa však skomplikoval po tom, čo sa v jeho okolí rozmohol nárast lodí a člnov s čiernymi pasažiermi – utečencami. Carmine i ostatní obyvatelia tejto oblasti čoraz viac pociťujú, že príliv migrantov má na miestny život negatívne následky. Miestne hotelíky prichádzajú o rezervácie, keďže turisti sa boja chodiť do oblasti, kde môžu hocikedy natrafiť na živého, či ešte horšie mŕtveho utečenca. Nikto sa nechce kúpať v mori, v ktorom možno natrafí na utopené telo. Na miestnom cintoríne pribúdajú bezmenné hroby, v okolí záchytných táborov sa množia odpadky, optik čoraz častejšie prepína správy zakaždým, keď v nich opäť počuje o utečencoch. Až raz…

 

Carmine s manželkou a šiestimi rodinnými priateľmi sa rozhodnú spraviť si výlet po mori. Nalodení na dovolenkovej lodi Galata, ktorá patrí ich kamarátovi Francescovi, si užívajú život i more, až kým nezačujú čudné zvuky pripomínajúce škrekot čajok. Nie sú to však zvieratá. Približujúc sa k miestu hluku vidia, ako na nich z vody mávajú desiatky rúk. Čiernych rúk bojujúcich o život. Rúk ľudí, ktorí sa – celé hodiny, ako sa neskôr ukáže – topia v morskej vode.

 

Týmto okamihom sa navždy mení život ôsmych obyčajných ľudí. Nie je čas na dlhé analýzy či plány. Všade okolo nich sa načahujú ruky a oni sa im snažia pomôcť. Ruky sú však zoslabnuté a mastné od benzínu či nafty. Občas sa tie ruky vyšmyknú. Stratia pod hladinou. Navždy. Carmine s partiou sa však nechcú vzdať. Nemôžu sa vzdať. Brázdia okolo tiel a ťahajú ich na svoju loď. Zachránení ľudia dávia, trasú sa, plačú. Zakrývajú si intímne partie a hanbia sa za svoju nahotu.

 

Nikdy som tento príbeh nechcel porozprávať. Prisahal som, že už nikdy tento príbeh nezopakujem, pretože to nie je rozprávka. Bolo ich tam priveľa. Chcel som sa po nich vrátiť. Chcel som sa vrátiť. Rozumiete, čo sa vám tu snažím povedať? Možno to nemôžete pochopiť, pretože ste na tej lodi neboli. No ja som tam bol a videl som ich. Stále ich vidím. Pretože sa to deje stále,” vyjadril sa o udalosti Menna neskôr.

 

V ten deň sa pri pobreží (len necelý kilometer od pevniny!) utopilo viac ako 360 ľudí. 47 z nich dokázali ľudia z Galaty zachrániť. A ich život sa navždy zmenil. 47 ľudí, ktorých doslova vytrhli z náručia smrti zmenilo ich pohľad na utečeneckú krízu okolo. Utečenci už pre nich zrazu neboli čísla, ale mená. Osudy.

 

Príbeh, ktorý optik zažil, do beletristickej podoby prerozprávala žurnalistka Emma-Jane Kirby. Je to príbeh o ľuďoch, ktorí mali vlastný život a vlastné problémy, v (ne)správny čas sa však ocitli na (ne)správnom mieste a odvtedy už nič nebolo ako predtým. V tie osudné chvíle nebol čas na otázky, dohady a hľadanie dôvodov, pre ktoré sem títo ľudia prišli. Boli len natiahnuté ruky, ktoré čakali na záchranu.

 

Hoci z príbehu Carmina Mennu sa (miestne) médiá pokúsili vyrobiť príbeh o hrdinstve a statočnosti, v skutočnosti sa vraj optik a ostatní takto necítili ani náhodou. Každý z nich sa s udalosťou (o ktorej sa pápež vyjadril, že je hanbou pre Európu) pokúšal vyrovnať po svojom. Optikova žena začala trpieť depresiami, stavmi úzkosti a nočnými morami. Každú noc obaja nanovo videli množstvo topiacich sa ľudí, z ktorých dokázali zachrániť len minimum. Alebo reťaz žien a detí, ktoré ostali uväznené v podpalubí a v posledných chvíľach života sa držali za ruky. Detské nôžky, ktorým matka kúpila na dlhú cestu do Európy nové topánky.

 

Deň pre slzy nie je len príbehom o jednej noci a jednej improvizovanej záchrannej akcii. Je to príbeh o zle riešenej utečeneckej kríze, o množstve byrokracie, o tisícových pokutách pre ľudí, ktorí uviazli v tábore, kde chodia v obnosených šatách z charity a v zle sadnúcich topánkach. Je o kultúre, ktorá radšej zafinancuje štátny pohreb utopeným, ako posádku, ktorá by mala pomôcť ďalším potenciálnym topiacim sa. Je o mnohých otázkach, o ktorých Európa diskutuje, namiesto toho, aby na ne konečne odpovedala.

 

Je o mužovi, ktorý už raz nemohol zatvoriť noviny, vypnúť rádio či prepnúť televízny kanál. “Pozeral som sa na nich každý deň, a predsa som ich nevidel. Nezaujímalo ma to. (…) Počul som ich hlasy, no netrápilo ma to. Nenatiahol som k nim ruku. Až v ten deň.”

 

Ako krízu riešiť? 

Utečenecká kríza je ťažká téma, na ktorú, žiaľ, neexistujú ľahké riešenia. V tejto súvislosti ma však veľmi zaujal rozhovor s novinárkou afrického pôvodu Patti Beb Nefertari (uverejnil ho český týždenník Týden, č.27-28/2017), z ktorého si dovolím uviesť pár citácií. Netvrdím, že s nimi treba bezvýhradne súhlasiť, určite však stoja za úvahu a ďalšiu (slušnú) diskusiu.

 

“Žijeme v 21.storočí, ktoré je storočím globalizácie. A tá nespočíva iba vo výmene tovaru a technológií. Ide tiež o pohyb ľudí z jedného miesta na druhé. Nemôžete niekomu povedať: my chceme vaše suroviny, stojíme o to, aby ste kupovali náš tovar, ale vy sami ste na našom území nežiaduci. (…) Či chceme alebo nechceme, aj Afričania, ktorí žijú celé storočia pod koloniálnou nadvládou, majú právo cestovať po svete, hľadať pracovné a životné príležitosti. Ako Európania či Američania. (…) O ľuďoch z Afriky a rozvojových štátov sa píše a hovorí ako o nechcených migrantoch či utečencoch, zatiaľ čo ľudia z bohatých zemí, ktorí sa sťahovali a sťahujú na africký kontinent alebo inam, sa označujú za cudzincov usadených mimo rodnú zem. Nie je to divné? (…) Afričanov sa tiež nikto nepýtal, či sa v prípade bielych prisťahovalcov neboja o svoju kultúru. A už vôbec nikto nemohol “lustrovat”, či niektorý prisťahovalec nie je napríklad pedofil alebo iný zločinec.”

 

“Niektoré vojnové konflikty, hlavné príčiny migrácie, boli a sú priamo či nepriamo podporované mocnosťami. Európa v mene demokracie ničí zvrchované zeme a potom sa čuduje chausu, ktorý po takom zásahu nastane. (…) Niekedy mi pripadá, že ide o dopredu naplánovaný scenár. Veľmoci podporujú jednu stranu konfliktu, dodajú jej zbrane, a keď dôjde k vojne, snažia sa pomôcť obetiam. Napríklad humanitárnou pomocou. Lenže ani tá nie je úplne zadarmo. Ruka, ktorá dáva, tiež rozhoduje. Takže humanitárna pomoc nakoniec skončí v rukách skorumpovaných miestnych politikov, ktorí za to podpíšu so západnou spoločnosťou nevýhodnú zmluvu. (…) Európa by mala brať Afričanov ako rovnocenných partnerov, ktorí môžu sami rozhodovať o svojich sociálno-ekonomických, politických a vývojových plánoch a nemusia nutne podliehať diktátu mocností. Dôležité je tiež zastavenie takej rozvojovej pomoci, ktorá sa síce tvári ako nezištný dar, v skutočnosti je však prostriedkom k dosiahnutiu určitých ekonomických záujmov. (…) Pokiaľ mám byť úprimná, Afričania a Afrika nepotrebujú humanitárnu pomoc, ale rešpekt. (…) Rešpektovanie suverénnych afrických zemí, rešpektovanie africkej kultúry, rešpektovanie afrického životného štýlu. Pokiaľ Afrika dostane možnosti, aby si svoje záležitosti spravovala sama bez vonkajšieho zásahu, som presvedčená o tom, že život Afričanov sa radikálne zlepší. A už ich zďaleka toľko nebude mať chuť z Afriky odchádzať.”

 news world politics mic speech GIF

zdroj animácie: giphy. com

 

Recenzované knihy: 

Samer : Denníky z Rakky.  Vydavateľstvo: Absynt, 2017. Preklad: Peter Leponi
Emma-Jane Kirby: Deň pre slzy. Vydavateľstvo: Motýľ, 2017. Preklad: Terézia Stubniaková 

Umlčané hlasy: Detské vojnové denníky od 1. svetovej vojny po Irak

17.11.2017

„Za posledných 10 rokov zahynuli v ozbrojených konfliktoch 2 milióny detí a šesť miliónov ich bolo zranených či zmrzačených. Po celom svete dnes na rôznych miestach bojuje viac než štvrť viac »

Najkrajšie grafické knihy u nás

03.11.2017

Máte chuť na príbeh, ale nie na slová? Radi čítate medzi riadkami, či "medzi obrázkami"? Viete sa tešiť z krásnych ilustrácií? Ak ste na dané otázky odpovedali áno, rada vás odkážem viac »

Aké ľúbostné listy písali slávni ľudia?

20.09.2017

Nádherné i banálne "ľúbim ťa" sa dá povedať tisíckami slov aj gest. Inak si lásku vyznávajú čerství milenci, inak dvojice, ktoré už preskúšal osud aj nejaký ten rok. Inak ľúbi čerstvý viac »

mobil, platba mobilom, nákup, bezkontaktná, platba

Poľská vláda chce postupne zrušiť nedeľný predaj

24.11.2017 02:24

Poľská vláda vláda plánuje postupne do roku 2020 zrušiť nedeľný predaj, aby zamestnanci mali viac času na rodinu.

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Návšteva Putina v Nemecku

Začalo nemecko-ruské fórum, pozdravy zaslali Merkelová aj Putin

23.11.2017 20:57

Diskusné fórum sa koná v čase, keď sú nemecko-ruské vzťahy stále ťažko poznačené ruskou anexiou ukrajinského Krymu z roku 2014.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 118578x
Priemerná čítanosť článkov: 1108x

Autor blogu

Kategórie