Založ si blog

Lidice žijú. Ako vyzerajú dnes?

Lidice. Dnes symbol. Memento. Predtým dedinka. Obyčajná, malá, v podstate bezvýznamná – ako stvorená na pokojný a šťastný život. Keby… Prečo vlastne? Dôvody dodnes nie sú celkom známe. Ani vtedy neboli. Boli len dohady, špekulácie, vyfabulované indície. Toľko stačilo, aby všetko bolo inak. Ôsmeho júna 1942 v Lidiciach ešte pokojne spalo 503 obyvateľov. Ďalšiu noc nespal takmer nikto. Obec obklopená jednotkami SS sa chystala na svoju smrť.

 

Ten príbeh pozná celý svet. Doslova. „Lidice musia zomrieť,“ zavelil Hitler. A Lidice umierali. Stačila na to jedna noc. Do domov vtrhli ozbrojení vojaci; rozkazy, chaos, minimum času, žiadne vysvetlenia. Muži a ženy zvlášť. Na rozlúčky nie je čas, len na tie provizórne. S milovanými blízkymi. A s milovanými Lidicami. Z domov sa rýchlo trúsia ľudia – a medzitým už aj ich veci. Vojaci nezaháľajú. Zlato, šperky, nábytok, periny… Sťahujú sa všetci a všetko. S vecami však nakladajú šetrnejšie. Veci sa ešte zídu.

 

Muži musia na Horákov statok. Ženy a deti odvážajú autá kamsi preč. Aj hospodárske zvieratá. Jediné živé tvory v Lidiciach, s ktorými sa v tú noc jedná šetrne. Zver má pre vojakov cenu.

 

Ráno. Z blízkeho Terezína sem dovlečú pár väzňov (nech dokončia najšpinavšiu prácu). Prvé, čo vidia, sú muži. Mŕtvi muži. 173 mužských mŕtvol. Lidice umreli prvýkrát.

 

A Lidice ďalej umierajú.  Domy, kostol, cintorín, stromy. Budovy sú vyhodené do vzduchu, stromy sťaté, cintorín prekopaný, potok odvodnený iným smerom.  Psy kňučia priviazané na reťaziach pri horiacich domoch, ktoré kedysi mali strážiť. Kňučia a nemôžu sa oslobodiť. Nedokázali ochrániť svojich pánov. Nedokážu zachrániť ani seba. Skuvíňajúc hľadia na svoj približujúci sa ohnivý osud.

 

Lidice musia umrieť. Už o pár dní majú z Lidíc ostať iba ruiny. A o pár mesiacov ani toľko. Lidice zmiznú zo zemského povrchu. Ostanú iba lúky, pár stromov. Bezchybná zelená tráva. Žiaden hrboľ, pomník, zrúcanina. Len dokonalá príroda. Tak krásna a tichá, ako pár chvíľ pred stvorením. Ako keby na nej nikdy nič nestálo. Ako keby sa tu nikdy nič nestalo.

 

Lidice – vystupovať

Z Prahy sa dá do Lidíc dostať priamym autobusovým spojom. Netrvá to veľmi dlho. Keď vystúpime, chvíľu váhame, či sme dorazili na správne miesto. Pekné domčeky, úhľadný park, vynovená zastávka. Nie je to asociácia, ktorú sme s mali. Lidice v našej (mojej) hlave, to sú slzy, pamätníky, pieta, pompa. Lidice, v ktorých sme sa ocitli – to je takmer idylická dedinka, lenivo tichá, ani len náhodného chodca nevidno. Lidice žijú. A čo je s tými starými?

 

Pomaly kráčame k najväčšej budove v okolí. Inštinkt (ani nápoveda) neklamali – ocitáme sa v galérii. Pár zamestnankýň na nás hľadí takmer ako na raritu – očividne sú zvyknuté na väčšie skupiny, najmä zo škôl, na organizované zájazdy. Chvíľu sa bojím, že kvôli dvom návštevníčkam sa im ani nebude chcieť spustiť prehliadku – nemajú s tým však problém. Takzvaná prehliadka je beztak individuálnou záležitosťou; človek si zaplatí lístok, vypočuje si pár pokynov a má viac-menej voľnosť pohybu i časovú neobmedzenosť.

 

Začíname na hornom poschodí, pri detských kresbách. Posielajú ich sem deti z celého sveta. Tohto roku je to 1 289 ocenených prác 45. ročníka súťaže s témou Cestovanie. Trochu zmätene si prezeráme diela detí zo sedemdesiatich štyroch krajín sveta. Niektoré na nás síce pôsobia sugestívnym dojmom, akosi však nechápeme ich tematický (ani iný) súvis s Lidicami. Na dolnom poschodí nás čaká stála expozícia zbierky umeleckých diel venovaných priamo téme Lidíc. Iniciátorom tohto nápadu bol sir Barnett Stross (známy najmä ako autor hnutia Lidice Shall Live, ktoré vo veľkej miere dopomohlo k vzniku nových Lidíc a vytvoreniu pietneho miesta pre tie pôvodné), pričom jeho cieľom bolo osloviť umelcov z celého sveta, aby darovaním svojich diel pomohli založiť galériu symbolizujúcu solidaritu umeleckého sveta s lidickou tragédiou.  Medzičasom expozícia zahŕňa desiatky diel – výtvarných, skulptúrnych, auditívnych, auditívno-vizuálnych… Dá sa zovšeobecniť: čím novšie, tým experimentálnejšie. Tým ťažšie na interpretáciu. Mnohé sa nedajú pochopiť bez poznania kontextu. Trebárs obrovský plagát s fotkami niekoľkých pekných mladých žien. Napokon to nevydržím a spýtam sa kurátorky, čo má symbolizovať. Vraj sú to všetko juhoslovanské bojovníčky proti fašizmu – každá jedna bola behom vojny zavraždená…

 

Tak nejako sa dozvedáme, že nie všetky prezentované diela súvisia s lidickou tragédiou a priori. Aj sama kurátorka uznáva, že usporiadanie expozície a absencia výkladu môžu na recipientov pôsobiť zmätočne. Istá časť vedenia je vraj však presvedčená, že v tomto prípade by mali byť rezonujúcejšie emócie, pocity – nie informácie. Pre tých, ktorí by predsa len chceli diela i ich symboliku pochopiť viac, hlbšie, sú k dispozícii sprievodné publikácie. Samozrejme, za príplatok.

 

Najemotívnejšie z celej galérie na mňa pôsobí jedno video. Statický obraz, v zábere dve malé dievčatká, zrejme sestry. Potmavšie, jednoducho oblečené. Spievajú chytľavú pesničku, melódiou pripomína klasické detské pesničky. Titulky hlásajú, že dievčatá v piesni hovoria o svojej dedinke, o svojom každodennom živote, o rodičoch. Postupne dievčatkám na tvári pribúda krv, jazvy. Spievajú však ďalej, ako by sa nič nestalo. Ani veselý nápev sa nemení. S rovnakým úsmevom, s rovnakou detskou nevinnosťou dievčatá spievajú o tom, ako do ich dediny prišla vojna, nepriatelia – ako sa zmenil ich život; k horšiemu, samozrejme. Pribúda krvi aj rán, príbeh v piesni je brutálnejší, melódia aj nevinnosť však ostávajú totožné. Do konca. Pozerám do tých detských očí – a vo vlastných očiach sa mi perlia prvé slzy dnešného dňa. Ešte neviem, že tá melódia mi bude v hlave znieť ďalších pár týždňov. Tiež stále dokola.

 

Takto by mohol vyzerať raj – keby…

Na miesto, kde kedysi stali pôvodné Lidice, sa dá dostať niekoľkými cestami. Na odporúčanie zamestnankýň galérie si vyberieme tú cez Ružový sad. Aj ten má na svedomí Sir Barnett Stross. Ohromná aleja  zahŕňa 240 odrôd ruží, dokopy 24 tisíc krov. Takmer fascinovane hľadíme na množstvo ruží v množstve tvarov i farieb. Letecký pohľad by vraj umožnil vidieť jedinečnú a dobre premyslenú kompozíciu – mapka na internete dokazuje, že ruže tvoria ružu; symbol lidických žien a detí. Ani ako chodkyne sa však nemôžeme sťažovať. Prechádzame pomedzi aleje, chvíľu si aj odpočinieme na dômyselne rozostavených lavičkách. Obe nás trochu prekvapia tabule obsahujúce menný zoznam tých, ktorí sa v Ružovom sade rozhodli vziať. Bez ohľadu na symboliku nám predsa len pripadá jemne morbídne mať svadbu neďaleko miesta obrovskej tragédie; neďaleko masového hrobu.

 

Do Lidíc to už nie je ďaleko. Stačí doslova pár krokov – a sme tam. Naľavo sa vypína majestátny pamätník a múzeum v jednom (architektonicky by ho aj laik hneď na prvý pohľad vedel zaradiť do obdobia, v ktorom vznikol). Napravo… Ťažko sa mi to priznáva, ťažko sa mi to vstrebáva. Obyčajná rozľahlá lúka. Lúka, ktorú sem-tam rámcujú nejaké stromy, rybník. Krásna lúka, po ktorej máte chuť sa rozbehnúť. Vytiahnuť deku a spraviť si piknik. Chytiť za ruku milovanú osobu a roztancovať sa v mäkkej tráve. Inštinktívne sa rozhodneme, že najprv sa prejdeme pôvodnými Lidicami, až potom zájdeme do múzea.

 

Cestou mlčíme. Aj okolo nás je ticho. Nie je to však desivé ticho pred búrkou. Je to obyčajné, blahodarné ticho pokojného dňa. Také, ktoré inokedy lieči. Desí ma, že neviem, kadiaľ vlastne kráčam. Bol tu vtedy nejaký dom, strom? Nestúpam práve po mieste, kde mal niekto  pred sedemdesiatimi rokmi spálňu, kuchyňu? Konečne vidíme prvé obrysy. Vlastne len pár tehál. Informačná tabuľa hlása, že tu kedysi stával Horákov statok. Ten statok, kde svoje posledné chvíle strávili lidickí muži. Takmer s nevierou pozerám na tých pár kameňov. Nebyť fotografií pôvodnej stavby, ktoré mám v hlave, neviem si domyslieť, ako mohol tento dom vyzerať, aký veľký byť. Čakala som, že až tu budem, v správny čas sa vo mne ozve intuícia, varovanie; stůj noho! posvátná místa jsou kamkoli kráčíš… My však kráčame po mieste, ktoré vyzerá ako námet pre krajinkára. Paradox, ktorý takmer bolí.

 

Bez mamky, bez ocka, bez pozornosti

Naše ďalšie kroky smerujú k pamätníku lidických detí. Bronzové súsošie, životné dielo Marie Uchytilovej. 42 bronzových dievčat a 40 bronzových chlapcov; 82 detských tvárí, 82 spýtavých alebo vystrašených pohľadov. Bronzové deti – memento tých detí, ktoré sa už do Lidíc nikdy nevrátili… Od najmenších batoliat po čerstvú mládež. „Vracím ve jménu míru 82 dětí národa na jejich rodnou pláň  jako varující symbol miliónů zavražděných dětí  v nesmyslných válkách lidstva. Po sochách posílám poselství srozumění národům. Nad společným hrobem dětí se usmiřuje s domem dům…“ Takto sa na margo svojho diela vyjadrila Uchytilová. 82 detí sa teda vrátilo domov. Ich bronzové oči hľadia takmer presne na masový hrob svojich otcov, dedkov a starších bratov. A ja hľadím na ne. Ono súsošie som už videla na mnohých fotkách, v mnohých detailoch. Takto, naživo, však na mňa pôsobí takmer ako facka. Jedno z bronzových detí vyzerá, ako by chcelo každú chvíľu plakať. Slzy, ktoré mi tečú, sú možno jeho…

 

Pred pomníkom ležia desiatky plyšových hračiek. Hneď mi napadne, že toľko hračiek tieto deti nikdy nemali – ani pred vojnou, ani dokopy. V posledných listoch, ktoré písali z Poľska, kam ich zavliekli (opustené, bez mám) prosili príbuzných o kúsok jedla („kousek chleba, jestli vám zbýva,“ písala babičke Aduš – alebo „kdyby jen kůrky, co dáváte doma králíkům,“ žobronila od strýčka a tetičky Marie Šroubková), o lyžičku, o papier, o pančušky či iné oblečenie. Hladné, oblečené v šatách, ktoré stihli na seba nahádzať v osudnú noc. Deti, ktoré nevedia, čo sa stalo s ich otcami, s ich matkami – možno však tušia. Deti, ktoré po dvoch týždňoch (plných hladu, chladu a najmä strachu) naložili do nákladiaka. Vraj pôjdu za mamami. Ktovie, či sa tie deti tešia. Či tomu veria. Či do áut nastúpia ochotne. Či si v tej chvíli, keď k ich nosom prerazil prvý závan výfukových plynov uvedomili, že pôjdu do neba…

 

Pred pomníkom osemdesiatich dvoch detí, ktoré v jednu noc prišli o detstvo, rodinu, domov aj ilúzie, ležia plyšové hračky. Načahuje sa za nimi pár malých živých rúčok. „Nesmieš,“ začuje dieťa. Jediné, ktoré tu nie je z bronzu. Nikto mu už však nevysvetlí prečo. Ľahostajne mykne ramenami a znudene sa prechádza okolo, kým dospelí vedľa neho preberajú svoje veci. 82 bronzových detí je len kulisou k ich rozhovoru o každodenných problémoch. Takmer si ich ani nevšímajú. 82 mŕtvych detí hľadí na svojich rovnako mŕtvych otcov. A pár živých ľudí si spraví pár fotiek, aby sa nepovedalo.

 

A – bez sĺz, bez emócií – idú ďalej.

 

Čo život rozdelil, smrť spojí naveky…  

Pomník venovaný lidickým mužom. Stojí temer presne na mieste ich masového hrobu. Pompézne socialistické heslá o hrdinstve. Nie je to však obyčajný pátos. Svedectvá (dokonca aj tie od nepriateľov, od vrahov) tvrdia, že boli statoční. Do poslednej chvíle. Do poslednej guľky. Žiadne slzy, prosby, vyjednávanie. Len jeden sa odvážil ozvať – plynulou nemčinou chcel vysvetliť, že ak majú páni nejaké otázky… Nemali. Ani otázky, ani dôkazy. Mali len rozkaz. Lidickým mužom nemohol pomôcť žiaden argument.

 

Pôvodne mali umrieť „len“ tí do osemdesiatpäť rokov. Napokon zastrelili všetkých, do jedného. Vrátane toho, ktorý bol v tom čase v nemocnici. Vyliečil sa len preto, aby ho odchytili a odpravili ako jeho spoluobčanov. Alebo vrátane dvoch mladíkov, ktorí dovŕšili pätnásť rokov pár dní po osudnej lidickej noci. Pätnásť rokov – definícia lidického muža odsúdeného na smrť. Alebo vrátane mužov, ktorí v tú noc boli na nočnej. Existujú svedectvá o tom, ako sa z nej vracali. Ako videli oheň, počuli krik. Ako stáli na kopci a neveriacky pozerali na to, ako im niekto ničí domov.  A ako sa rozhodli do toho pekla vojsť. Kolegovia z iných obcí sa ich pýtali prečo. Lebo tam mali ženy a deti, preto. Lebo si mysleli, že ich musia chrániť. Že ich ešte môžu chrániť.

 

Nemohli.

 

Pomník lidických žien. O pár metrov ďalej. Tiež monumentálny, ale pod ním nie je masový hrob. Lidickým ženám pripravili vrahovia ich manželov, otcov, synov a dcérok iný osud. 184 žien – hneď po tom, čo ich brutálne odtrhli od detí – bolo prevezených do koncentračného tábora Ravensbrück. Neskôr tam doviedli ešte 12 ďalších, kvôli tehotenstvu ponechaných v Prahe (mimochodom, takmer všetci lidickí pohrobkovia umreli tiež – darmo dostali nemecké mená…). 53 z nich čoskoro bude nasledovať svojich milovaných. Ostatné sa vrátia. Do obce, ktorá neexistuje, k rodinám, ktoré  neexistujú. Mnohé lidické ženy umrú krátko po vojne. Nemajú prečo žiť. Pre koho.

 

Nakoniec prídu turisti

V múzeu je rušno. Koncentruje sa tu viacero turistov.  Múzeum nie je na prvý pohľad iné ako podobné múzea. Vyložené publikácie, ktoré sa dajú kúpiť. A pohľadnice a iné suveníry. Informačné plagáty a letáky. Maketa pôvodných Lidíc. Pracovníčky, pre ktoré sa výklad o vyhladení a vraždení stal rutinou. Našťastie, aj v tomto prípade prebieha prehliadka viac-menej na individuálnej báze.

 

Vstupujeme do sivého priestoru bez okien. Len pár lavičiek a veľké plátno. Premieta sa na ňom krátky úvodný film. Dobové zábery, takmer povinná jazda dejinných udalostí. Hitlerov vzostup k moci, obsadenie Sudet, protektoriát, protektor, atentát. Prestrihy na Lidice. Zatiaľ bezvýznamné, zatiaľ šťastné. Zábery detí v škole, zábery ľudí na poli, autentické hlasy, tváre. Niečo sa stane. Lidice vybuchujú. Tiež autentický záber. Natočili ho sami Nemci. Príbeh o Lidiciach mal byť premietaný a mal byť bodom pre nich. Svet zareagoval zdesením. Lidice musia zomrieť, zavelil Hitler. Lidice zomreli, hlásajú zábery. Lidice musia žiť, odpovedala ľudskosť. Film končí. Prehliadka začína.

 

V sivej, už na pohľad ponurej budove si každý môže ísť svojou cestou. Jednotlivé sekcie sú oddelené stenami, za každou sa „skrýva“ niečo z lidickej histórie. Dobové fotky premietané stále dokola. Fotky z tých šťastnejších čias. K niektorým je aj popis. Alebo stena s fotkami všetkých lidických mužov. Stena s fotkami všetkých lidických žien. Stena, za ktorou možno vidieť zábery na listy lidických detí. Ak tam vstúpite, začujete aj detské hlasy. „Milá babičko…“ ozývajú sa postupne úryvky z listov. (Čítali ich súčasné deti – žiaci základnej školy v susednej obci). Takmer pri východe sa premietajú dokumentárne filmy. Väčšinou tie, v ktorých zaznievajú autentické svedectvá preživších obyvateľov Lidíc. Teda skôr obyvateliek. Ženy, ktoré sa vrátili z koncentračného tábora. Pár z detí (teraz už tiež stareniek a starcov), ktoré gestapáci vybrali na prevýchovu do Nemecka. Postupne sa dokument končí; väčšina jeho divákov odchádza.

 

Hneď v priestoroch múzea stojí kvázi reštaurácia. Niektorí hladnejší turisti popíjajú kávu, objednávajú si vyprážaný syr. Malý chlapček sa šťastne bicykluje pri múroch, na ktorých je vyobrazená poprava lidických mužov. Otecko naňho spokojne hľadí spoza plastového stolíka, chlipkajúc kávičku. Ak by sa otočil na druhú stranu, mal by výhľad priamo na miesto, kde kedysi stávali Lidice. Kde dnes stojí pár pamätníkov a pod jedným z nich leží masový hrob.

 

Hoci sme hladné, rozhodneme sa, že jesť budeme až v „nových“ Lidiciach.  Kráčame preč; zatiaľ bez slov, zatiaľ len s dojmami. V ušiach mi stále znie spev dvoch malých sestier. Prelína sa s hlasmi detí prosiacich o kúsok chleba a ukončujúcich svoj odkaz slovami „nezlobte se na mne, že vás obtěžuji a tolik toho na vás chci, ale snad vám to oplatím“.

 

Okolo prechádzajú noví turisti. Niektorí sa dokonca smejú.

 

Lidice žijú.

 

Lidice žijú…?

 

PS: Existuje “proroctvo”, že svet bude existovať dovtedy, kým nebudú druhýkrát zničené Lidice. V deň, keď niekto siahne na tento symbol ľudskosti, na tento symbol vzdoru voči zlu, už vraj nebude šanca veriť, že svet chce a vie udržať mier.

PS1: Na počesť Lidíc vzniklo viacero miest, štvrtí či dedín po celom svete (najmä v Južnej Amerike), ktoré sa premenovali na Lidice. Lidice sa stali aj populárnym dievčenským menom, tiež najmä na území Južnej Ameriky.

Umlčané hlasy: Detské vojnové denníky od 1. svetovej vojny po Irak

17.11.2017

„Za posledných 10 rokov zahynuli v ozbrojených konfliktoch 2 milióny detí a šesť miliónov ich bolo zranených či zmrzačených. Po celom svete dnes na rôznych miestach bojuje viac než štvrť viac »

Najkrajšie grafické knihy u nás

03.11.2017

Máte chuť na príbeh, ale nie na slová? Radi čítate medzi riadkami, či "medzi obrázkami"? Viete sa tešiť z krásnych ilustrácií? Ak ste na dané otázky odpovedali áno, rada vás odkážem viac »

Aké ľúbostné listy písali slávni ľudia?

20.09.2017

Nádherné i banálne "ľúbim ťa" sa dá povedať tisíckami slov aj gest. Inak si lásku vyznávajú čerství milenci, inak dvojice, ktoré už preskúšal osud aj nejaký ten rok. Inak ľúbi čerstvý viac »

mobil, platba mobilom, nákup, bezkontaktná, platba

Poľská vláda chce postupne zrušiť nedeľný predaj

24.11.2017 02:24

Poľská vláda vláda plánuje postupne do roku 2020 zrušiť nedeľný predaj, aby zamestnanci mali viac času na rodinu.

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Návšteva Putina v Nemecku

Začalo nemecko-ruské fórum, pozdravy zaslali Merkelová aj Putin

23.11.2017 20:57

Diskusné fórum sa koná v čase, keď sú nemecko-ruské vzťahy stále ťažko poznačené ruskou anexiou ukrajinského Krymu z roku 2014.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 118591x
Priemerná čítanosť článkov: 1108x

Autor blogu

Kategórie