Založ si blog

Sex, drogy a Irán: príbeh Marjane Satrapiovej

Narodila sa do slobodného sveta, ktorý sa postupne premenil na diktatúru. Skutočný príbeh Iránčanky, ktorá emigrovala do Európy, nedokázala však uniesť možnosti slobody. Po návrate do starej vlasti si zas nedokázala zvyknúť na jej nedostatok. Príbeh, ktorý nastoľuje mnohé otázky – a medzi riadkami aj odpovede.

 

Možno ste pred pár rokmi zaregistrovali animovaný film Persepolis. Autobiografický príbeh oscilujúci medzi drámou a komédiou bol nominovaný na Oscara a obdŕžal množstvo ocenení na iných filmových festivalov (napr. New York Film Critics Circle, César Awards, Los Angeles Film Critics Association, Cannes IFF…). Režijnému a scenáristickému debutu Marjane Satrapiovej však predchádzala rovnomenná grafická novela, ktorá sa vo Francúzsku i iných krajinách stala bestsellerom.

 

Komiksy nemajú na slovenskú silnú tradíciu a vydavatelia sa zrejme obávajú, že by nemali ani čitateľov – jedine tak sa dá vysvetliť, že v slovenčine nevyšiel ani jeden významný svetový komiks (resp. grafický román) posledných rokov (napr. Maus od Arta Spiegelmana, Fotograf od Didiera Lefevra,  Temnými cestami Jeana Van Hammea…). Do kategórie nespravodlivo obídených diel na Slovensku určite patrí aj Satrapiovej dielo, ktoré však našinec môže nájsť aspoň v krásnom českom vydaní, a to dokonca v dvoch podobách: v dvojdielnej alebo v súbornom vydaní. Román sprevádza reklamná anotácia „prvý a hneď najlepší iránsky komiks všetkých dôb!“ – a hoci už len takýto lacný pútač by mohol náročnejších čitateľov skôr odrádzať ako vábiť, po dočítaní neostane mnohým zrejme nič iné, ako súhlasiť.

 

Čo sa Satrapiovej výtvarného štýlu týka, môžem ho hodnotiť jedine ako laik – respektíve vnímať. Vkusné čiernobiele obrázky, často veľmi vtipné, a údajne tak verné, že keď ľudia zo Satrapiovej výtvarného tímu prvýkrát videli naživo autorkiných rodičov, mali podobný pocit, ako by zrazu pred nimi ožili trebárs Mickej Mouse a Minnie.

 

Čo sa Satapiovej rozprávačského štýlu týka, Satrapiová ukázala a dokázala, že nadhľad je často ten najužitočnejší pohľad. Verná svojim spomienkam a dojmom rozpráva príbeh v prvej osobe – príbeh malého iránskeho dievčatka z teheránskej zámožnej rodiny, ktoré netrpí ani hmotným, ani intelektuálnym nedostatkom. Jej voľnomyšlienkárski rodičia dokázali dcére vštepiť do srdca hodnoty, ktoré sa absolútne nezlučujú s hodnotami novovytváraného systému. Nestabilnú politickú situáciu v rodnej zemi, iránsko-irácku vojnu aj rôzne dobové nuansy (zavádzanie povinného nosenia čádoru, obmedzovanie ľudských práv, popravy…) opisuje v súvislosti s vlastným životom: veľké dejiny sa tak odrážajú v malých dejinách jednej rodiny či dokonca jednej dievčiny, a práve tým odhaľujú svoju krutosť, neľudskosť a absurdnosť.

 

Spoznávame príbeh dievčatka, ktoré je tak trošku prostoreké a často hovorí a robí veci, ktoré by v Európe boli vizitkou jej inteligencie a šarmu, v turbulentnom ovzduší iránskeho časopriestoru by však pre ňu mohli byť nebezpečné. Spoznávame jej rodičov, ktoré svoju malú princeznú a neskôr spupnú pubertiačku chcú podporovať, zároveň však aj chrániť. Vnútorný boj rodičov túžiacich po tom, aby bola ich dcéra šťastná, samostatná a vzdelaná v krajine, v ktorej sa všetko vymenované začína považovať za nečnosti, napokon vyústi k neľahkému rozhodnutiu – v štrnástich rokoch dcéru posielajú študovať do Viedne, aby ju ochránili pred režimom i všetkými jeho hrozbami.

 

Život v Európe však poriadne zarosí Marjanine ružové okuliare. Je síce samostatná, ale aj osamelá. Vzdelaná, ale aj zmätená množstvom podnetov. Slobodná, ale stratená v mori možností. A rozhodne nie je šťastná. A nevedia na tom nič zmeniť ani voľný sex, drogy či iné výdobytky/neduhy slobody, ktorá sa stáva paródiou na slobodu, o ktorej snívali jej rodičia a mnohí krajania. Už ju síce neohrozujú bomby, mravnostná polícia, všadeprítomní náboženskí fanatici či udavači, ohrozuje ju však to, čo malo byť jej oslobodením: možnosť slobodnej voľby. A zodpovednosti, ktorú prináša.

 

Po útrapách vedúcich až k bezdomoveckému životu sa napokon Marjane rozhodne zvoliť si istotu totality pred neistotou demokracie – pokorená a unavená sa vracia do vlasti, z ktorej chcela ujsť. Príliš nasiaknutá ideami a možnosťami západného sveta si však už nevie nájsť miesto v tom starom, pôvodom, hoci milovanom. Život dospelej Marjany sa takmer nevyhnutne blíži k bodu, v ktorom sa kedysi preťal: opäť odchádza. Tentoraz definitívne. Dospelá, vyrovnaná, bez prikrášlených predstáv o Európe i o sebe.

 

V bode odchodu (či návratu?) do Európy sa komiks končí a Satrapiovej kariéra začína. Čo bolo ďalej, už čitateľ vie. Z Marjane sa stala ilustrátorka, režisérka, členka francúzskej umeleckej obce, ale (čo pre ňu akiste bolo dôležitejšie) najmä členka európskej spoločnosti. Žena, ktorá sa naučila, ako využívať slobodu a nezničiť sa pritom.

 

Komiks opisujúci cestu k tejto fáze je temer geniálnou ukážkou toho, ako cez príbeh jednej povedať príbeh mnohých. Alebo toho, aký veľký vplyv (ne)má okolie na to, aký sme. Alebo môžeme byť.

 

Satrapiová sa neľutuje a nesťažuje – naopak, často sa (v riadkoch i medzi nimi) smeje, hoci najmä cez slzy. A často sa vysmieva. Trebárs vtedy, keď komiksová Marjane beží na autobus, no je mravnostnou políciou zadržaná pre to, lebo pri behu sa jej natriasal zadok, čím mohla budiť verejné pohoršenie. Reakcia autorky/postavy? Priamočiara otázka – prečo mi vlastne pozeráte na zadok? Podobne reaguje Marjane napríklad aj na univerzitnej pôde, kde dievčatám (zahaleným od hlavy po päty) chcú ešte viac sprísniť podmienky obliekania, aby nerozptyľovali spolužiakov. Logicky (a v kontexte odvážne až temer samovražedne) pôsobí Marjanina otázka do pléna, či by sa nemali viac zahaľovať aj muži, aby nerozptyľovali svoje spolužiačky…

 

Persepolis je výnimočná kniha. Kniha, ktorá sa číta ľahko, dobre a opakovane.

 

 persepolis GIF

obrázok: giphy. com

 

Marjane Satrapi: Persepolis. Vydavateľstvo: BB/art, 2013. Preklad: Richard Podaný

Najkrajšie detské knihy (nielen) pod stromček

14.12.2017

Najkrajšie detské knižky sú podľa mňa také, ktoré majú čaro a hodnotu, aj keď po nich človek siahne s odstupom rokov. A keď mu veľa – a možno aj viac – povedia, i keď už úplne vyrastie. viac »

Modlitba za Černobyľ

11.12.2017

"Som svedok Černobyľu... Najdôležitejšej udalosti dvadsiateho storočia, a to bez ohľadu na strašné vojny a revolúcie, pre ktoré si budeme toto storočie pamätať. (...) Ja sa na Černobyľ viac »

Ako sa mali slovenskí (a českí) Nemci po vojne

07.12.2017

Strata (občianskych) práv, ponižovanie, šikana, konfiškovanie majetku, dobytčie vagóny. Scenár, ktorý poznáme z učebníc dejepisu. Máloktorá však učí, že toto u nás zažívali viaceré viac »

skalica

Únia už chráni aj Skalický rubín

15.12.2017 14:02

Európska komisia schválila žiadosť o zápis vína do registra Chránených označení pôvodu (CHOP) pre slovenský „Skalický Rubín“.

Dom Maríny

Štiavnický Dom Maríny, pútnické miesto lásky

15.12.2017 14:00

Originálne faksimile viac ako stosedemdesiatročného rukopisu básne Marína a ďalšie magické okamihy. Turistom ich ponúkne Dom Maríny v Banskej Štiavnici.

DANKO: Stretnutie s predsedom Matice slovenskej

Danko: Matica by sa mala angažovať aj v zmenách vo vyučovacích procesoch

15.12.2017 13:55

Šéf Matice Gešper zdôraznil, že budúci rok nás čakajú mnohé významné výročia a pri tej príležitosti pripraví viaceré podujatia.

trieda, žiaci

Vyšetrovanie v Austrálii odhalilo zneužívanie tisícok detí

15.12.2017 13:13

Najčastejšie spomínanými vinníkov boli duchovní a učitelia.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 113
Celková čítanosť: 123464x
Priemerná čítanosť článkov: 1093x

Autor blogu

Kategórie