Teológia tela: muž + žena = ikona Boha

28. júla 2017 19:40, Prečítané 4 284x, marbi, knižný svet, Nezaradené

Kresťanská dogmatika tvrdí, že muž a žena boli stvorení na Boží obraz. Čo to však skutočne znamená? Čo nám o Bohu napovedá ľudská telesnosť? Čo o svojom Stvoriteľovi odhaľuje mužské a čo ženské telo?

„Naše tela nie sú iba biologické, sú aj – a najmä – teologické,“ tvrdí Christopher West z Inštitútu teológie tela v úvode knihy Teológia jeho/jej tela. Jej autor, teológ a spisovateľ Jason Evert, v útlej publikácii zrozumiteľnou formou predstavuje myšlienky, ktoré rozvíjal už Ján Pavol II. a ktoré sú dnes v cirkvi všeobecne prijímané (aj keď v konzervatívnejších odnožiach málo známe): myšlienky o tom, čo presne znamená biblické konštatovanie, že Boh stvoril muža a ženu „na svoj obraz a podobu“ a hlavne, čo z toho vyplýva pre samotného človeka. Na teológii tela je fascinujúce, že muža a ženu vníma ako rovnocenných v svojej rozdielnosti; pozvaných k tomu, aby spoznávali svoju ženskosť/mužnosť a aby skrze ňu spoznávali Boha, ktorý sa nám odhaľuje aj takouto formou.

Muž ako bojovník

Každý muž si vraj v sebe nosí bytostnú, možno verbálne nikdy nevyjadrenú otázku: Mám na to? Teda – som dosť mužný? Asi každý muž by o sebe radšej počul slová „ten je ale silný, statočný, odvážny, mužný…“ ako „ten je milučký, sladučký…“. Nie je náhoda, že mužov odmala priťahuje dobrodružstvo, že sú (v porovnaní so ženami) viac aktívni, výbojní, že majú radšej šport, akčné filmy, rýchle autá, výzvy, adrenalín… Podľa myšlienok teológie tela je sila mužskou podstatou; a to nie len tá telesná: „Skutočnosť fyzickej sily poukazuje na hlbšiu realitu toho, že pravá mužskosť si vyžaduje vnútornú silu. Všetko to presvedčenie, vytrvalosť, charakter a odvaha vystihujú muža viac ako čokoľvek iné.“ Je len na mužovi (a na jeho charaktere), ako svoju silu použije – či sa z neho stane „predátor“ alebo „ochranca“; či bude pre okolie zosobnením nezvládnutej agresivity, alebo pocitu bezpečia. Sympatické je, že autor (a vlastne nikto uvedomelý v cirkvi) nepovažuje za synonymum „bezpečného“ slovo „slabý“ – práve naopak, správny chlap je „nebezpečný, ale dobrý“ – inými slovami; silný, ale schopný ovládať svoju silu a používať ju správnym spôsobom a pre správne ciele.

Najväčšou výzvou a zároveň najväčším vnútorným bojom je pre (zdravého) muža určite vzťah k žene, respektíve ženám všeobecne: nakoľko muži majú až 20x viac testosterónu, ako ich nežnejšie polovičky, je očividné, že ich sexuálne túžby sú intenzívnejšie. Avšak napriek všeobecnej (pomýlenej) mienke o tom, že kresťanstvo chápe sexualitu ako niečo hriešne, nie je to tak; práve naopak. Úlohou muža je však „tieto túžby usporiadať podľa požiadaviek pravej lásky“. Autor kladie dostatočný dôraz na to, aby vysvetlil, ako sa stať pravým mužom a tak sa priblížiť nielen k svojej podstate, ale aj k ženám (spôsobom, ktorý im neublíži ani ich neponíži) a zároveň aj k Bohu. Čím viac sa totiž muž stáva samým sebou (teda čím viac objavuje svoju pravú mužnosť), tým viac sa zároveň približuje k Bohu.

„Boh nemá v úmysle vymazať našu mužskosť a vyhubiť naše vášne. Keď muž naozaj miluje ženu, neznamená to, že ho prestane fascinovať, alebo že mu chýba sexuálna túžba. Integruje túto túžbu po nej s túžbou po tom, čo je pre ňu najlepšie. Inými slovami, zjednotí eros (sexuálnu príťažlivosť) a agapé (obetujúcu sa lásku). Nanešťastie muži a ženy v modernom svete neveria, že takéto zjednotenie je možné. (…) Dokonca si môžeš všimnúť, že Hollywood predstavuje iba gayov ako takých mužov, ktorí ženu neohrozujú a dokážu byť priateľmi. Ináč povedané, žena je v bezpečí iba vtedy, keď je v spoločnosti mužov, ktorých zdravá mužská sexuálna túžba bola zlikvidovaná. Kresťanskí muži dlhujú ženám – i sebe navzájom – to, aby vyvrátili túto lož.“

Sila muža sa prejavuje aj (a najmä) jeho schopnosťou chrániť, slúžiť a obetovať sa, pričom platí, že „kým si muž neuvedomí, že je mužom, bude sa pokúšať dokazovať si, že ním je“.

Žena ako kráska

Každá žena v sebe nosí túžbu byť pre niekoho krásna, očarujúca. Každá žena chce pocítiť, že pre niekoho stojí za to, aby si ju všimol, aby o ňu bojoval, aby ju chránil, aby sa o ňu snažil. Mnohé dnešné ženy sa však tejto svojej bytostnej túžby boja, dokonca až natoľko, že sa ju snažia poprieť: príliš emancipované ženské, mužatky, utiahnuté sivé myšky, cyničky, všetky tie, ktoré si myslia, že si nezaslúžia byť milované: to všetko sú príklady zranených žien, ktoré nie sú schopné veriť, že sú Božími dcérami, a že boli stvorené na to, aby boli ich bytostné túžby naplnené. Mnohé ženy si v sebe nosia zranenia, „vďaka“ ktorým nie sú schopné veriť v svoju ženskú hodnotu alebo v to, že si ju muži okolo všimnú, že ju ocenia, a že ju budú chrániť.

Každá žena je stelesnením tajomstva, ktoré sa oplatí hľadať – tajomstvá však majú byť odhaľované, nie vystavované. Vnútorná potreba ženy (byť dobíjaná, obletovaná) je vyjadrená už v anatómii jej tela: zatiaľ čo muž má pohlavné orgány vonku, tie ženské sú schované a chránené vo vnútri. Podobne ako do duše, ani do tela si žena nevpustí každého. To „neznamená, že ženské telo je nedostupné, ale že je prístupné iba tomu, kto je hodný doň vstúpiť“. Mnohé dnešné ženy sa však práve tejto svojej stránky boja – boja sa byť skutočnými ženami, boja sa nechať dobíjať, boja sa, že ostanú na ocot (inými slovami, že si ich nikto nevšimne, že nikomu nebudú stáť za to, aby o ne bojoval) a možno aj preto sa tak ľahko ponúkajú, možno preto sa toľko „vylepšujú“… Iné sa zase rozhodli, že to, čo dostali ako dar (svoju ženskosť, svoje ženské telo), neponúknu ako dar pre vyvoleného, ale zužitkujú po svojom. V našej spoločnosti sú, žiaľ, len dve pracovné oblasti, kde ženy dlhodobo zarábajú viac ako muži: modeling a prostitúcia. Nie je náhoda, že v oboch ide práve o kupčenie s telesnou stránkou ženy.

Skutočným Božím plánom však nie sú nesebavedomé, utiahnuté ženy, ktorých ženskosť (a teda aj identita) sa potláča (ako napríklad v radikálnych odnožiach islamu), rovnako ako jeho plánom nie sú prehnane samostatné ženy, ktoré k svojmu životu (vraj) mužov nepotrebujú. V skutočnom Božom pláne nie sú ženy menejcenné ani nadradené – sú rovnocenné, majú však iné poslanie, ako muži. „Všetka krása pochádza od Boha a odzrkadľuje ho. (…) Žena má jedinečnú úlohu pri zjavovaní Boha svetu. Nič na nebi sa nevyrovná kráse Boha a nič na zemi sa nepriblíži kráse ženy. (…)Tak, ako jeho krása, aj tvoja krása je mocná. Takže otázka, ktorú sa musíme opýtať, je: Ako použiješ svoju krásu?“

Azda len poznamenajme, že krása ženy spočíva už v samotnej jej ženskosti, nie je obyčajný fyzický atribút a už vôbec nie sploštený konzumný (kvázi mediálny) obraz „krásy“, často podporovaný kozmetickým lobby. Práve dnešná spoločnosť mnohé ženy klame – niektoré z nich podľa svojich (dovolím si tvrdiť – chorých) zásad presviedča, že nie sú krásne, kým… (neschudnú, nekúpia si tamto, nebudú používať henten produkt…), iné zase učí robiť si zo svojej krásy modlu a biznis. Žena však nebola stvorená na to, aby jej krásu zneužívali alebo aby ju ona sama využívala – bola stvorená na to, aby ňou vyjadrovala Božiu krásu; jeho tajomnosť, jeho túžbu darovať sa, tak vlastnú aj každej žene.

Muž a žena = dopĺňajú sa, aby predstavili pravdu o Bohu

Podľa autorov teológie tela (i podľa autora tejto konkrétnej knihy) „existuje dôvod na to, aby dievčatá túžili po rozochvení z toho, že sú vyhľadávané, že sa im niekto venuje a stará sa o ne. Mužoch uchvacuje obletovanie a ženy sú hodné hľadania a získavania.“ Je krásne a fascinujúce, ako sa mužské a ženské túžby dopĺňajú. A to nie len tie telesné. On chce dobíjať, ona chce byť dobíjaná. On chce objavovať, ona chce byť objavovaná. On chce získavať, ona chce byť získavaná. On chce triumfovať, ona chce byť triumfom. On je očarený krásou, ona ju stelesňuje. On je silný, ona krehká. Ona potrebuje, aby ju niekto chránil a bránil, on je dosť silný, aby to dokázal. Tak, ako boli mužské a ženské telo vytvorené, aby sa dokázali spojiť, aj mužské a ženské duše majú schopnosť zjednocovať sa. Podobne ako na telesnej rovine, aj tu je však potrebná istá rozdielnosť. Ak by muž a žena mali rovnaké telá, neboli by schopní mať koitus. Ak by muž a žena mali rovnaké psyché, neboli by pre seba navzájom tak príťažliví a fascinujúci, nedokázali by sa obohatiť. De facto by sa nepotrebovali.

V svete, ktorí nám denne dokazuje, aké náročné je pre muža a ženu vytvoriť plnohodnotný a stabilný pár, pôsobí teológia tela takmer ako manna. Učí nás totiž, že práve naša rozdielnosť nás spája, dopĺňa a obohacuje. Ak je mimomanželská sexualita v rámci cirkevných prikázaní považovaná za „hriech“ (Psl. *grěchъ je je už predkresťanský výraz, pričom pôvodný význam bol chyba, zísť z cesty), nie je to preto, že by bola zlá. Práve naopak, manželská sexualita je temer posvätná, ba dokonca je považovaná za najdokonalejší obraz toho, ako Boh miluje človeka. Tak, ako sa dopĺňajú muž a žena, dopĺňa Boh človeka. A tak, ako pri sexuálnom akte sa stávajú muž a žena „jedným telom“, pričom však ostávajú zároveň mužom a ženou, je to vraj aj pri vzťahu Boha a človeka – človek si zachováva svoj „ľudský“ a Boh „božský“ atribút, zároveň sú však „jedným“.

Teológia je fascinujúca náuka o človeku, ale aj o Bohu. Ničí predsudky a mýty o skostnatených náukách cirkvi, a poodhaľuje to, čo je v nás beztak hlboko dané. Predstavuje Boha, ktorý sa zjavuje aj v tom, ako nás stvoril: v mužskej sile, túžbe dobíjať, uchádzať sa, chrániť, budovať, a v ženskej túžbe a schopnosti byť krásnou, objavovanou, dobíjanou, hľadanou. Teológia tela je skvelou príležitosťou spoznať fascinujúceho Boha a fascinujúcu stránku našej ľudskej podstaty. Zabudnite na chvíľu na všetky tie reči o hriechoch, pekle… A skrátka sa tešte z toho, že ste. Muž. Alebo Žena. Božie deti. Boží obraz.