Založ si blog

Domček: ako žijú súčasní mladí katolíci?

Myslela som si, že do Domčeka chodia bigotní fanatici, ktorí nemajú iné možnosti sociálneho vyžitia. Druhý predsudok: nechodia tam hľadať Boha, ale (životného) partnera. Verdikt? Do Domčeka ma nikto nikdy nedostane. Realita? Kamarátka ma toľko prosila, nech idem s ňou, až som si raz povedala, že jeden víkend tam už nejako prežijem. A výsledok?

 

Púť radosti – nič nečakám, nič nehľadám

Púte radosti sú primárne určené pre mladých do 23 rokov. Konajú sa niekoľkokrát do roka. My sme sa vybrali na tú, ktorej konanie sa krylo s valentínskym víkendom. Akcia sa začínala v piatok večer, končila sa v nedeľu doobeda. To bolo približne všetko, čo som o Púti radosti vedela. Kamarátka zmobilizovala aj pár iných kamarátok, nakoniec to teda vyzeralo tak, že to pre nás vlastne bude niečo ako stretávka zo strednej školy. To bol vlastne jediný dôvod, pre ktorý som súhlasila, že do Domčeka pôjdem.

 

Prvé dojmy sa mi vytvárali už na michalovskej autobusovej stanici, kde väčšina účastníkov čakala na autobus do Pavloviec. Skoro samé dievčatá, športovo oblečené, poskupinkované. Očividne sa väčšina medzi sebou poznala a a očividne sa väčšina veľmi nestarala o to, ako vyzerá.

 

V tomto bode sa asi patrí dodať, že som sa narodila do katolíckej rodiny, chodila som na hodiny náboženstva, dokonca na cirkevné gymnázium, neskôr som si vybrala Katolícku univerzitu v Ružomberku (nie pre jej náboženský podtón, ale z obyčajnej lojality, nakoľko na Letných školách žurnalistiky organizovaných práve katolíckou univerzitou, sa vo mne utvrdilo rozhodnutie ísť študovať žurnalistiku; a – buďme úprimní – na rozdiel od mnohých študentov danej univerzity som tam šla aj napriek tomu, že ma prijali aj na iné školy, nebola to teda pre mňa nejaká “poistka”) a svojím spôsobom som bola veriaca. Svojím spôsobom. 80% percent ľudí, ktorých som poznala, boli katolíci – a 80% z nich ma ako katolíci totálne sklamali. Posledné, čo som chcela, bolo stotožňovať sa s nimi a nedajbože sa s nimi ešte aj stretávať v rámci podobných cirkevných podujatí. Vo všeobecnosti som na to mala asi dva dôvody:

  1. Mnohí z nich sa mi zdali odtrhnutí od reality.
  2. Zdalo sa mi, že väčšina z nich sú naozaj… Neznášam ten obraz, ale je primeraný: ovce. Neplatili na nich argumenty, nedalo sa s nimi diskutovať, nedalo sa s nimi o ničom polemizovať, jediné, čo mali, bol dogmatizmus a strach; hovorili o Božej láske, ale nežili ňou; hovorili, že veria v Boha, ale neverili Bohu; hovorili, ako mám žiť, ale sami žili inak; hovorili o hriechoch, namiesto toho, aby hovorili aj o milosrdenstve. Boha volali “Otec”, ale správali sa, ako by bol ich sudca alebo tyran – báli sa svojho Boha, báli sa svojich slabostí, báli sa života.  Dôsledky takejto “viery” som videla často, a veľmi som ňou – a nimi – pohŕdala. Videla som dievčatá, ktoré oduševnene hovorili o čistej láske, ktorú zavrhli hneď, ako sa na nich usmial prvý pekný chlapec. Videla som spolužiačku, ktorá Boha infatilne volala Otecko, pohŕdavo komentovala to, že ja tak nerobím, s plačom utiekla z diskotéky, lebo “sa tam všetci správali nemravne” a keď sa prvýkrát zaľúbila, ochotne zabudla na pohŕdavé pohľady a poznámky, ktoré stále adresovala nám, ktoré sme boli žiadané a zadané – a zo samej radosti, že aj ju niekto chce, ochotne kašľala na všetky svoje zásady, ktoré nám predtým tak rada vnucovala, až napokon skončila totálne zrútená na dlážke v mojej izbe. Vtedy som sa veľmi hnevala – nie na Boha, ale na ňu, na jej naivné predstavy o Bohu, o svete, o sebe – a prvýkrát som veľmi vážne uvažovala nad tým, že ani formálne nechcem byť spájaná s tou istou vierou ako ona.

Cítila som jedno – buď sa moje názory na väčšinových katolíkov zmenia, alebo neodvratne potvrdia.

 

Prvé dojmy – budeme žiť ako utečenci

Oficiálne sa púte konajú vo Vysokej (kde stojí Domček), realita je však iná. V prvom rade – Domček nie je jeden. Svoj vlastný Domček majú aj “timáci” (ľudia, ktorí sa rozhodli v Domčeku prežiť celý rok), ďalší kňazi (údajne preto, lebo v okolí budilo pohoršenie, že kňazi žijú v tých istých priestoroch, ako mladí ľudia, zvlášť dievčatá). V druhom rade – vôbec neideme do Vysokej na d Uhom. V skutočnosti si na účely pútí organizátori prenajímajú budovu základnej školy v blízkych Pavlovciach. V priestoroch telocvične sa konajú spoločné aktivity,  účastníci spia v triedach. V jednej triede nás je aj dvadsať. Každý má nárok na jeden molitánový matrac, väčšina si doniesla aj spacák. Dodajme – priestory pre chlapcov a priestory pre dievčatá sú striktne oddelené. Platí nepísané pravidlo, ktoré každý bez problémov dodržiava: chlapci nechodia na “dievčenské” poschodie, dievčatá na “chlapčenské”. A ak sme už pri nepísaných pravidlách – je zakázané (či aspoň žiaduce) neprejavovať si náklonnosť fyzickým spôsobom. Platí to aj (teda najmä) pre páry. Dvojiciam, ktoré sem prišli spolu, sa vyslovene odporúča tráviť čas v spoločnosti iných ľudí, aby zbytočne nepokúšali ani seba, ani ostatných. Naoko prísne podmienky sa však ukazujú ako veľmi užitočné. Napríklad na internáte nám stále k izbe lozili nejakí vyklopávajúci donchuani, ktorí mali túžbu zoznámiť sa (no, tých túžob bolo zrejme širšie spektrum…) a každé náhodné stretnutie (napríklad aj v kuchynke) brali ako skvelú príležitosť na nadviazanie kontaktu. Na jednej strane mi to lichotilo, na druhej strane je po čase otravné neustále odbíjať neodbytných mladíkov, ktorí každé “nie” berú ako “možno” a všetko náhodné (napr. ak vás okolo polnoci pochytí túžba ísť si po jogurt, a tak si poňho skrátka idete v pyžame) berú ako zámerné a zvádzajúce. V atmosfére Domčeka sa však medzi riadkami priam sľubuje, že tu budete od podobných minipatálií ušetrení.

 

Ak by mi niekto povedal, že dve noci budem spať vedľa približne dvadsiatich iných (aj cudzích) dievčat, a že jedny školské toalety nás bude používať aj sto, len by som si ťukla na čelo: čože, tak toto nie. Realita ma však prekvapuje tým, že mi neprekáža. Skôr ma dojíma, ako sa všetky medzi sebou zoznamujeme, bez problémov rozprávame, ako si hocikde a pri hocikom môžem nechať svoje veci, vrátane trebárs dokladov. Mimo vlastného rodinného domu si neviem predstaviť iné prostredie, kde by som si hocičo hocikde mohla nechať s istotou, že mi to nikto nevezme. Na internáte je občas ťažké zladiť svoj biorytmus a povahové špecifiká už keď ste na izbe tri; tu sú nás stovky, žiadne dievča však nemá maniere či zlú náladu. Pomaly sa na mňa začína prenášať ich nadšenie.

 

Omše, skupinky, prednášky, popletená strava

Program je v podstate jednoduchý – omše sa striedajú s prednáškami, voľný čas väčšinou pozostáva z diskusií v rámci skupiniek. Ako dieťa som každé leto trávila v letnom tábore, preto som si skupinkovanie zvykla, ale nemám ho veľmi rada. Prijímam však podmienky. Delia nás podľa veku. Ukazuje sa to veľmi užitočné, keďže s rovnakým vekom nás zároveň spájajú aj podobné skúsenosti, podobné generačné pocity atď. Pri všetkej úcte, s pätnásťročným človekom by som si toho asi veľa nevedela povedať. S ľuďmi, s ktorými sme v skupinke (je nás sedem – tri dievčatá, štyria chlapci; bolo nás ešte o jedného chlapca viac, ale ten to vzdal a ešte v sobotu šiel preč) je nás primeraný počet na to, aby sa každý dostal k slovu, a aby sme si vôbec zapamätali svoje mená, plus kto sme, čo sme. Každý z nás má inú povahu, iný pohľad na vieru a iné dôvody, pre ktoré prišiel. M. je tu už zo tridsiaty raz – to číslo mi vyráža dych. Rýchlo si prepočítam, že sem chodí asi od pätnástich rokov, a to na každú jednu akciu, ktorú Domček usporadúva. Jeho menovec sa netají tým, že si prišiel nájsť dievča – a netají sa ani tým, že sa mu celkom pozdáva moja kamarátka B. S podobným cieľom sem zrejme dorazil aj L., ktorý síce o svojich túžbach nehovorí tak priamočiaro, jeho nerešpektovanie intímnej zóny a otázky, ktoré pôsobia ako z kvízu nejakej zoznamky, sú však dosť výrečné. Jediný zadaný chalan v našej skupinke, D., sem prišiel aj so svojou priateľkou. Ak by nám to neprezradil, nemáme šancu zistiť, ktorá to je. Dodržujú nepísané pravidlá, držia sa od seba, nechcú jeden druhého rozptyľovať.

 

Napriek tomu, že už len v rámci skupinky sa potvrdzuje prvý môj predsudok, a totiž, že mnohí vnímajú aktivity Domčeka ako alternatívnu zoznamovaciu agentúru, neprekáža mi to. Začínam si uvedomovať, že na tom nemusí byť nič zlé. Sú to mladí ľudia, jasné, že túžia po láske, po vzťahu (kto po tom netúži?), pre mnohých z nich je úprimne dôležité, aby ich partner bol tiež kresťanom; čo je vlastne na tom zlé, že podobné akcie vyhľadávajú aj za účelom nadviazania nových kontaktov? Prečo by to vlastne malo byť ponižujúce?

 

Ukazuje sa, že diskusie v rámci skupinky sú užitočné – spoznávame sa, zisťujeme, čo trápi našich rovesníkov, výnimkou však nie sú ani osobné svedectvá, príbehy o Božej láske, Božom zásahu. Pár mladých ľudí sa odhodlá o svoj príbeh podeliť aj verejne, pred všetkými. Zakaždým je to dojímavé a posilňujúce – podobne ako prednášky, ktoré sa vôbec nepodobajú na nudné nedeľné kázne. Pozvaní kazatelia kašľú na dogmatický jazyk, na teologické teórie; tnú do živého, kladú si ťažké otázky, nehľadajú na ne lacné odpovede. Najväčším zážitkom však je pre mňa osobne púť k hrobu Anky Kolesárovej – konkrétne akt, keď chlapci nahlas recitujú báseň Dievča všetkým dievčatám. Predstavte si desiatky mladých mužov od pätnásť rokov, s rôznymi účesmi, s rôznymi prejavmi puberty, ktorí sa vo všeobecnosti majú potrebu hrať na sebaistých a drsných, ako všetci spolu, a predsa každý sám za seba, ako by sebe aj dievčatám okolo dávali nejaký slávnostný sľub, čítajú zborovo slová o tom, ako budú chrániť niečiu nežnú bielu rúčku.

 

S každou ďalšou hodinou sa vo mne rozmáha väčší pokoj a lepšia nálada – nevezme mi ich dokonca ani fakt, že kuchárka nečítala poriadne prihlášky a nemá dosť jedla pre všetkých nahlásených vegetariánov. Ak by mi za iných okolností niekto ponúkol porciu rozvarenej brokolice, ktorú si mám podeliť s ďalšími šiestimi ľuďmi, aby sa každému niečo ušlo, asi by som poriadne penila – v tomto kontexte to však skrátka beriem ako fakt, ktorý nestojí za to, aby ma rozhádzal a pokazil mi náladu. Zaujímavá skúsenosť pre moje rýchlo výbušné ja.

 

Každú chvíľu sa s niekým zoznámim

Považujem sa za ambiverta – introvertného extroverta. Ak je to nutné, nemám v sebe problém zmobilizovať extrovertné sklony, vo všeobecnosti mám však skôr introvertné inklinácie. Konkrétne v Domčeku nemám veľkú potrebu spoznávať nových ľudí – prišla som sem kvôli kamarátkam, s jednou z nich sme sa nevideli už vyše roka, v nabitom programe akosi nie je čas na dôverný rozhovor ani s ňou, nieto s cudzími ľuďmi. Napriek tomu ma však pomerne dosť cudzích ľudí oslovuje – nie sú vtieraví, jednoducho sú milí. A, čo oceňujem, ich záujem nemá vyslovene zoznamovací podtext. Väčšina ostane prekvapená, že som tu prvýkrát – z tých, s ktorými som sa rozprávala, tu väčšina strávila veľkú časť mladosti. Boli spokojní, zacítili dotyk Boha, našli si priateľov, niektorí lásku… Jedno dievča sa vyslovene vyjadrilo, že pár dní tu jej dáva silu dôstojne prežiť ďalší polrok. Mnohí sem očividne chodia aj pre niektorých konkrétnych ľudí – napr. otca Pavla Hudáka. Najmä dievčatá sa nevedia dočkať, kedy sa k nemu budú môcť ísť vyspovedať. Sú to dlhé spovede, niektoré trvajú pomaly hodinu, ľudia z nich chodia šťastní a uplakaní zároveň.

 

Spoveď s otcom Hudákom som zažila raz v živote – v sedemnástich, keď nás, v rámci programu cirkevného gymnázia, vzali do Vysokej na povinnú duchovnú obnovu. Nechcela som tam ísť, už vôbec som sa tam nechcela spovedať, nechala som sa však presvedčiť – bola to veľmi dlhá, dá sa povedať, že moja prvá skutočná spoveď. Niektoré slová otca Hudáka si pamätám dodnes – a mnohé z nich som si opakovane premietala v chvíľach najväčšej duševnej bolesti. Aj preto sa – nateraz – rozhodnem, že na spoveď k nemu nejdem. Bojím sa dvoch vecí: že by táto spoveď nebola tak silná, ako tá prvá, alebo že by bola rovnako silná. Že by ma od základov zmenila a ja by som viac už nechcela byť taká, aká som; že by som chcela začať odznova a úplne inak. A na to zatiaľ nemám odvahu.

 

Naberiem však odvahu na spoločnú modlitbu – sadnete si do kruhu s pár charizmatikmi, poviete im o probléme, ktorý vás dlhodobo trápi, a necháte ich, aby sa za vás (nahlas, svojimi slovami) modlili. Celý čas si hryziem do pery, aby som neplakala. Na konci cítim obrovský pokoj, takmer až úľavu. A vo vnútri prvýkrát istotu, že TO bude dobre. (Medzičasom prešlo takmer pol roka – zdá sa, že “problém” je vyriešený. Resp. to, čo som vnímala ako problém, už vnímam diametrálne inak.)

 

Keď v nedeľu odchádzame preč, je mi ľúto, že Púť radosti prešla tak rýchlo. Sumarizácia dojmov je jasná: bolo mi tu dobre. Dookola si opakujem myšlienky, ktoré sa ma dotkli. S niektorými ľuďmi si vymeníme kontakt. Odchádzam šťastná a spokojná. O pár dní, ako na potvoru, sa viacero vecí v mojom živote začne rúcať. Takmer každý deň plačem. Pozitívne dojmy z Domčeka mi dávajú silu riešiť všetky maličkosti, ktoré sumárne pôsobia ako väčšia výzva. Uvedomujem si, že nebyť návštevy Domčeka, znášala by som všetko horšie a ťažšie.

 

Púť zrelosti – čakám a hľadám veľa

Prešlo pár mesiacov. Umrelo pár ľudí, ktorých som mala rada. Držia sa ma chronické zdravotné ťažkosti. Finišuje mi ťažký semester. Bojujem s viacerými vnútornými problémami. Vo všeobecnosti sa však nemám zle – každý deň prinesie niečo pekné, niečo, na čo sa teším. Každý deň sa nájde dôvod na úsmev. Zlé veci sa dajú zľahčiť, a tých dobrých je, našťastie, stále viac než dosť. Cítim však, že už potrebujem ísť do Domčeka. Chcem tam ísť, je to intenzívny, takmer naliehavý vnútorný pocit. Žiadna z kamarátok nemôže, len jedna. Tá, čo ma tam prvýkrát toľko volala (a teraz som jej za to vďačná). Presne deň pred odchodom som (opäť) u lekára. To, čo mi povie, ma nepoteší. Rozmýšľam, či vôbec ísť do Domčeka, spať na zemi na matraci, používať spoločnú toaletu s desiatkami iných dievčat, jesť nie príliš kvalitnú stravu… Volám kamarátke. Kamarátka ma uisťuje, že hoci sme zaplatili zálohu, nemusíme ísť – pôjdeme inokedy, keď mi bude lepšie. Aj tak ma to tam však veľmi ťahá. Nedá sa to vysvetliť, lebo keď si píšem pomyselný zoznam dôvodov, pre ktoré ísť, a pre ktoré neísť, vyhráva jednoznačne druhá možnosť. Napriek tomu si zvolím prvú. Ideme.

 

Téma púte je Bože, kde si? Hoci sa nemám až tak zle, tiež si začínam klásť túto otázku. Prvá púť ma zbavila predsudkov, ktoré som mala voči katolíkom. Skrátka som sa ich rozhodla prijímať ako ľudí – ako každého konkrétneho človeka. Pomohla mi na niektoré veci, ktoré som v sebe dlhodobo riešila, pozrieť sa novým pohľadom. Pomohla mi úplne novým spôsobom pozrieť sa na môj život, na moju ľudskú aj ženskú hodnotu. Svojím spôsobom oslobodila moje srdce. Nemala som od nej veľké očakávania – od tejto púte však už čakám podstatne viac. Napríklad to, že ma nesklame. Možno tá prvá ma chytila za srdce len preto, lebo som ju zažila prvýkrát. Alebo preto, že na nej bolo toľko mojich kamarátok. Alebo preto, že som od nej nič nečakala. Čo však táto? Možno ju kvôli zdravotnému stavu budem musieť ukončiť skôr. Možno sa mi ešte priťaží. Možno nedostanem odpovede na žiadne moje otázky, možno dokonca spochybním dôležitosť mojej prvej púte radosti, dojmy z nej…

 

Tentoraz do Pavloviec ideme na vlastnú päsť. Prídeme trochu skôr, stihneme sa ešte prejsť po dedine, porozprávať sa. Cítim, že aj kamarátka má v sebe veľa otázok, veľa rán, ktoré vyzerali ako zahojené, teraz sa však opäť začínajú otvárať. Ako náhle sme však na mieste, v budove školy, cítim, že všetko je presne tak, ako má byť. Nedá sa to vysvetliť, skrátka je to veľmi silný, ničím nespochybniteľný pocit – si tu správne. Už sa neboj. Máš byť tu, presne taká, aká si. Svoje obavy zlož na mňa a ty si len oddýchni.

 

V čom je Púť zrelosti iná

Je nás tu podstatne menej ako na Púti radosti. Vytvára to komornejšiu atmosféru, viac možností spoznať sa hlbšie. Aj veci, o ktorých sa zúčastnení rozprávajú, sú iné. Ústrednými témami mladšej vekovej kategórie boli (mimo iného) škola, prvé lásky, priateľstvá, maturity, skúšky… Sem prichádzajú ľudia, ktorí už väčšinou majú prácu, vlastný život, minulosť. Aby sem mohli prísť, museli si vziať dovolenku, niektorí si aj tu riešia pár pracovných telefonátov, väčšina hneď po skončení púte musí do práce. Je tu aj pár vysokoškolákov (medzi nimi kamarátka a ja), dokonca sa tu (napriek minimálnej vekovej hranici 23 rokov) prikmotrilo aj pár mladších ľudí, stredoškolákov. Atmosféra už nie je taká bujará, čo mi – ako celkovo vážnejšej osobe – celkom vyhovuje. Menej prísny je aj kontakt medzi oboma pohlaviami – dokonca je tu večer čosi ako tanečná zábava (aj keď záujemcov o túto formu aktivity je málo). Dokonca aj problémy so stravou sa akosi eliminovali – sme tu len dvaja vegetariáni, kuchárky sú ochotné, dokonca si môžeme vybrať z viacerých jedál.

 

Cítim aj prvé plody Púte radosti – napríklad to, ako pristupujem k iným ľuďom (druhá vec je, či to cítia aj oni :-)) Je mi úplne jedno, či sa nálepkujú ako katolíci, čo tým myslia – každého sa snažím vnímať najmä ako človeka, a tak eliminovať možné predsudky zo svojej strany. Potvrdzuje sa mi aj to, že ľudia sa sem chodia zoznamovať – už mi to však neprekáža. Keď sa mi to predtým zdalo pokrytecké (lebo veď na podobné akcie by ľudia mali chodiť kvôli Bohu, nie?), teraz sa mi to zdá skôr úprimné (ak by sa tí istí ľudia tvárili, že sa sem prišli iba modliť, a pritom by aj tak túžili po niečom inom, zrejme TO by bolo pokrytecké).

 

Jediná vec, ktorú som akosi zabudla zohľadniť, je to, že mnohé veci sa tu vnímajú viac nafúknuto, ako by sa boli vnímali inde. To, čo by sa v inom prostredí javilo ako gesto kamarátstva, nadobúda na tejto púti takmer štatút záväzku – nepoučená touto (v kontexte pravidiel pútí vlastne logickou) skúsenosťou si odnášam ponaučenie do ďalších pútí: 1. Väčšinou tu nejde o kamarátstvo. 2. Ak máš pocit, že ide o kamarátstvo, riaď sa postrehom číslo 1.

 

Boh odpovedá

Ak ma prvýkrát niečo na Púti radosti zaujalo, tak to bola možnosť byť sama sebou. Veľa dievčat tam chodilo bez mejkapu, vo voľných veciach, dokonca v niečom ako v teplákoch. Vo voľných veciach a v teplákoch leda ak umývam dlážku, tiež som sa však rozhodla, že sa vo Vysokej budem obliekať tak, ako sa cítim dobre. Na Púť zrelosti som si zbalila dlhú ružovú sukňu a obľúbené čipkované veci – do školy či do agentúry, kde aktuálne stážujem, by som si prísť oblečená a lá Popoluškina mladšia sestra pretým nedovolila, cítim však, že v Domčeku budem prijatá – dokonca nie napriek tomu, aká som, ale práve taká, aká som. Dokonca mi kamarátka venuje ružovú mašľu do vlasov.

 

Budem prijatá? Naozaj existuje na svete miesto, kde môžem byť sama sebou, aj čo sa výzoru týka, a je tým miestom práve Domček? Púť zrelosti mi dala odpoveď, že áno. Asi každá žena v sebe nesie túžbu byť (pre niekoho) pekná, respektíve byť ocenená. Ktorá z nás by nechcela byť očarujúca? Nebudem klamať – v živote sa mi dostalo dosť pozornosti aj komplimentov, ale v rovnakej, ak nie vo väčšej miere, aj odmietnutia, posmechu, kritiky, ľahostajnosti. A agresie. Tá vyvoláva napríklad aj takéto otázky: Načo chcieť byť pekná, keď vám pre to chce niekto ublížiť, ak sa k vám preto nevhodne správa, ak vás – prinajmenšom – obťažuje? Až nedávno konečne vznikol projekt pretože hovorím nie, ktorý veľmi striktne a rozumne vymedzuje sexuálne násilie, búra mýty o ňom a o jeho obetiach, učí ticho netolerovať to, o čom sa mnohí hanbia hovoriť nahlas.

 

V tomto ohľade sa Domček ukázal ako úžasné miesto – muži (chlapci) sa tam k ženám (dievčatám) správajú s úctou, rešpektom. Nielenže som tam mohla byť sama sebou, ale ani som sa tam nebála byť sama sebou. Je mi ľúto, že tento pocit neviem lepšie zverbalizovať, skrátka som sa však práve počas Púti zrelosti po dlhom čase odvážila nebáť sa byť samou sebou a nebáť sa byť sebou pred inými, najmä mužmi. Samozrejme, takejto odvahe (lebo z mojej strany to chcelo odvahu) predchádzalo pár iných skúseností – najmä kamarátstvo s M. (azda prvý muž, ktorému som sa nehanbila ukázať svoje pravé ja, a ktorý to pravé ja nielenže prijal, ale dokonca si ho obľúbil a svojím spôsobom sa doňho zaľúbil – ak niekomu ukážete svoje sny, jazvy, rany, strach a túžby a odpoveďou na ne je láska – nech si už toto slovo vysvetlíte akokoľvek -, lieči to).

 

Druhá “malá” otázka – čo môj zdravotný stav? Vydržím tento víkend bez komplikácií? Nebudem už v sobotu večer s plačom a bolesťou ležať niekde stočená v kĺbku? Vydržala som – a nielen to. Keď som o týždeň šla na kontrolu, a lekár porovnával snímky, neveriacky mlčal a potom mi ich ukázal tiež. Na tej prvej, spred Vysokej, bola uprostred tkaniva čiernota. Na druhej, novej, sa čiernota zmenila na bodku. Problémy sa nestratili, nezmizli, ale zlepšili sa. Moja prvá otázka bola, či to môže byť vplyvom psychiky. Po chvíľke zaváhania prišla odpoveď, že áno. Pre mňa však táto odpoveď znamenala viac – znamenala pre mňa aj odpoveď od Boha.

 

Veľmi ma tiež obohatila spoveď – nepoznám meno kňaza, ku ktorému som intuitívne zamierila, rozhodla som sa však nijako neokolkovať, nebrať ohľady na to, čomu verí, a klásť mu tie najťažšie otázky, čo ma trápili. Odpovedal mi na ne. A, čo je ešte hlavnejšie – presvedčil ma. A potom mi aj on začal klásť otázky – tak nejako sme spoločným dialógom zistili, aká je príčina toho, čo ma v duchovnej rovine trápilo. Podvedome som čakala, že každú chvíľu ma začne karhať, alebo začne moralizovať, alebo bude chcieť tento dialóg ukončiť – ale on to nespravil. Vďaka nemu sa dnes viem modliť. Vďaka.

 

Bože, kde si? Aj na to mi dal Boh odpoveď. Dosť výrečnú, príliš osobnú – aj keby som sa o ňu podelila, vyznie asi príliš banálne. Po tú svoju si však k nemu do Domčeka môžete ísť aj vy – najbližšie napríklad na Festival radosti. Ja osobne sa naň už veľmi teším.

 

“Eurábia”, boj proti teroristom či “starodievoctvo”: dovolenkové čítanie pre náročnejších

18.07.2017

„Je to vojna kultúr. (...) Vojna, ktorá chce viac než naše telo zasiahnuť našu dušu. Ráz nášho života, našu životnú filozofiu. Spôsob, akým myslíme, jednáme, milujeme. (...) Ich cieľom viac »

Láska bez hraníc: ako si muž bez končatín našiel manželku

16.07.2017

Narodil sa bez nôh a rúk, kvôli čomu si už v detstve uvedomil tri veci: nikdy sa o seba nebude môcť sám postarať, nikdy si nenájde prácu, nikdy si nenájde lásku. Dlho preto trpel zúfalstvom viac »

Ako veľmi bolí strata?

14.07.2017

„V ranom štádiu života sa svet zhruba delí na tých, ktorí mali sex, a tých, ktorí nie. Neskôr na tých, ktorí poznali lásku, a tých, ktorí nie. A ešte neskôr – aspoň ak nám šťastie viac »

Trump

Senátne komisie si pre ruskú aféru predvolali Trumpovho syna, zaťa aj bývalého šéfa kampane

20.07.2017 16:41

Senátny výbor vyzval ľudí z Trumpovho okolia, aby predložili všetky dokumenty súvisiace s júnovým stretnutím s ruskou právničkou Veseľnickou.

havaria, voderady, D1, dialnica, nehoda, kamion

Na D1 pri Bratislave sa stala hromadná nehoda, premávka je v oboch smeroch obmedzená

20.07.2017 16:24, aktualizované: 16:29

Na diaľnici D1 za Bratislavou smerom na Senec sa stala hromadná dopravná nehoda. Zrazili sa dva kamióny, dve dodávky a dve osobné autá.

škola, učiteľ, žiaci

ZMOS súhlasí so zvýšením učiteľských platov, odmieta však dvojité navýšenie

20.07.2017 16:14

Združenie miest a obcí Slovenska súhlasí s kompromisným návrhom na zvýšenie tarifných platov pedagogickým a odborným zamestnancom škôl od 1. septembra o šesť percent.

PREMIÉR: Stretnutie s izraelským premiérom

Netanjahuovo naduté napádanie EÚ je ‘šialené’, píše denník Haarec

20.07.2017 16:03

Ostrý výpad izraelského premiéra Benjamina Netanjahua proti Európskej únii, ktorý v Budapešti omylom unikol do slúchadiel novinárov, bol politicky premyslený - a diplomaticky dementný. Napísal to dnes denník Haarec.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 92
Celková čítanosť: 98013x
Priemerná čítanosť článkov: 1065x

Autor blogu

Kategórie