Založ si blog

Ako sa mi (ne)splnil sen

Držím v rukách svoju knihu a je taká, ako som si to kedysi – pred dvoma, troma rokmi (dávno?) predstavovala. Voňavá, dôverne známa, nech nalistujem ktorúkoľvek stranu, vetu. Aj tak sa však cítim, ako keby som v rukách držala knihu iného človeka. Človeka, ktorým už nie som.

 

Mala som dvadsať. A vzťah. A príležitosť – či skôr povinnosť – rozprávať sa s ľuďmi, ktorí boli perzekvovaní v socialistickom režime. Úloha prišla v rámci štúdia žurnalistiky – každý zo študentov mal nájsť päť takýchto ľudí, zaznamenať ich príbeh, výstupom mala byť akademická publikácia (doteraz neviem, či vôbec vyšla). A tak som hľadala. A nachádzala. (Za výdatnej podpory blízkych ľudí, napríklad aj bývalého triedneho učiteľa z gymnaziálnych čias, ktorý mi dohodil pár kontaktov – vďaka). A cestovala som za nimi. Prekvapilo ma, koľko ich je. A čo všetko zažili. Prežili.

 

Muži, ženy, starci, starenky – ľudia, ktorých by som za iných okolností stretla možno v čakárni, v autobuse, azda v kostole; s ktorými, aj keby sme sa dali do reči, by sme hovorili o bežných, banálnych veciach. Teraz však mnohí z nich hľadeli na mňa ako na posla – alebo ako na posolstvo. Otvárali svoje srdcia a trináste komnaty; spomínali, nevedeli prestať rozprávať, niekedy plakali. Nakoniec ich bolo viac ako povinných päť. A každý z nich mi dal viac, ako som čakala. A jeden z nich mi dal aj otázku, ktorá mi vyrazila dych a vyvolala mohutné zimomriavky: „Ako by ste sa cítili, keby sme mali tesne po svadbe, a zrazu by vám niekto, bez slova, bez vysvetlenia, odvliekol preč muža? A keby ste nevedeli, čo s ním je, kde ho vzali, kedy sa vráti? Či vôbec žije?“

 

Nevedela som odpovedať, ale zato sa mi pred očami hneď zjavila konkrétna tvár. Ľúbená tvár. Sama od seba sa začala dosadzovať do príbehov, ktoré som počúvala. A ja som zrazu vedela, že na to, aby som sa vyrovnala s niektorými príbehmi, s pocitmi z nich, budem potrebovať viac času. A veľa bielych stránok.

 

Prišlo leto a ľúbená tvár odišla. A ja som sa – náhle, zmätená, nešťastná – sama stala ženou, čo čaká. A v hlave mi ešte stále bublali pocity iných žien, čo čakali. Lebo vtedy som už vedela, že práve tento aspekt vo mne vyvolal najviac pocitov. A túžbu napísať príbeh. Nielen podľa tých skutočných, vypočutých. Už nemám dvadsať a neviem si vybaviť presné pocity, ktoré som vtedy mala. Neviem, ako mi napadlo, že práve čakanie povýšim na motív. A že to nebude príbeh jednej generácie, ale rovno šiestich. Že bude jedna rodina. V kontexte príbehu – že bola. A že v tej rodine sa dedí osud. Osud čakajúcich. Žien čakajúcich na mužov, ktorých im berie doba. Akákoľvek. A občas sa tí muži poberú sami.

 

Nápady sa kopili, prepájali. A ja som sa s nimi hrala. Ženy už nededili len osud, ale aj meno. Rozhodla som sa, že to bude meno Anna – a aby medzi množstvom Anien nenastala anarchia, každú volali inak: Anička, Anka, Anuľa… Nápad mal trhliny; dve sestry, napríklad, museli mať rôzne mená. Aj to sa však dalo pozmeniť na symbol. A potom prišla posledná hrdinka, súčasníčka, ktorá mohla byť napríklad Aňa – je však Milka. Tiež pokus o symbol. Náznak, že rodinný osud, nechcené dedičstvo, sa mení. Spoiler: aj Milka čaká. Napokon sa však rozhodne byť ona tou, ktorá čakanie ukončí. Pasivita znegovaná činom. Rozhodnutím.

 

unnamed-18

záber z prvej prezentácie knihy 

 

Písalo sa mi rýchlo a dobre. Dala som si deadline a väčšinou som ho dodržala. Mala som dvadsať a zrazu som mala hotový rukopis. Až neskôr som ho párkrát prepísala, preškrtala. Menila odseky, pointy, ku koncu (vlastne už v čase finálnych korekcií) aj kapitolu. V tom čase (mala som a mám dvadsaťtri) by som najradšej vymenila celý rukopis. Ženy, ktoré čakajú napísal iný človek. Ja ním už nie som.

 

Tak teda držím v rukách svoju knihu. Čítam si vety, ktoré by som dnes už nenapísala. Príbeh, ktorý má postavy, tie postavy sú však (väčšinou) vyskladané z konkrétnych ľudí. Nie len z tých, s ktorými som sa rozprávala vtedy. Šesť generácií otvorilo priestor pospomínať na všetko, čo som kedysi počula. Fragmenty, na ktoré spomínala babka, tety, starí ľudia. Alebo trebárs vnučka bývalej komornej istej maďarskej spisovateľky, ktorá žila v mojom najobľúbenejšom kaštieli. Ja som v ňom chodila do škôlky, hrať sa do jeho záhrady (respektíve toho, čo z nej ostalo) so sestrou a kamarátkami, prechádzala som sa v ňom s pár chlapcami, ktorí chceli byť súčasťou môjho života a sveta. Ten kaštieľ milujem, príbehy tej „vnučky“ (teraz už tiež sedemdesiatničky) si pamätám doteraz a nie je náhoda, že celý príbeh otvára scéna s maďarskou autorkou žijúcou v Amerike. (A nie je náhodou, že z jej príbehu je tam tak málo – raz by som mu v jeho úplnosti určite rada venovala iné biele stránky). Alebo Milka. Tá skutočná (jasné, že sa volá inak) mi raz bola zverená, aby som ju odprevadila, aby sa nestratila. Bola chudobná, bola neobľúbená, bola mĺkva, bola šikanovaná, no jej babka ma – lebo som vraj „dobré dievča“ – poprosila, či by som ju nemohla odprevádzať na nácviky. Súhlasila som. A chvíľu som sa za ňu naozaj cítila zodpovedná. „Milka“ potom rástla a vyrástla. Už som to videla (či skôr počula) len zdiaľky. Často som však o nej rozmýšľala. A potom som skúsila rozmýšľať ako ona. Podarilo sa mi to? Neviem. Knižná Milka je iná ako „Milka“. Minimálne inak skončila. Ale to som sa dozvedela až nedávno. A nedávno som ju aj videla. Vracala sa domov. Nie tak, ako – v poslednej kapitole – moja hrdinka. „Milka“ šla autobusom, v obnosených šatách, nenalíčená, unavená. Ale keď ma uvidela, široko sa usmiala. Vždy, keď sa raz za uhorský rok vidíme, sa tak usmeje. A srdečne sa pozdraví. V knihe to síce nikde nie je napísané, ale je to príbeh pre všetky Milky sveta. Pre všetky malé dievčatká (prežívajúce aj vo veľkých ženách), ktoré doplácajú na chyby, ktoré spravili iní.

 

Predaj sa – heslo doby, heslo dňa. (Čo na tom, že ja som presne ten typ, ktorý sa predať nevie. A vlastne ani nechce). A medzi riadkami aj povinnosť pre každého autora, ktorý podpísal zmluvu. Tú svoju som podpísala príliš rýchlo, príliš neuvážene. Nechcem však už na nikoho ukazovať prstom. Kto vie, vie. Kto nevie… Možno ani nezistí na vlastnej koži. To by bolo najideálnejšie. Na tej knihe sa teda jagá názov kultúrnej inštitúcie, ktorej meno už nemá cveng. Vlastne – už má skôr pachuť.

 

Kedysi ma jeden človek varoval, že nemám debutovať v Matici. Že už len pre tento fakt si zničím meno. Celkom ironické ak uvážim, koľko som si pre to varovanie zničila nervov. Veci sú však skrátka tak, ako sú. Debutovala som vo Vydavateľstve Matice slovenskej. Existuje na to dôvod. Už ho nechcem vyťahovať – lebo by to bolo sčasti ohováranie, sčasti obhajoba. Ohovárať nechcem, vyhovárať sa a obhajovať sa už tiež nie. Kto ma pozná, vie, aké sú moje politické názory. Kto ma pozná, vie, aké boli okolnosti. Kto má pozná vie, aká bola moja skúsenosť. Ostatní majú možnosť vytvoriť si názor sami. Stačí otvoriť knižku a nalistovať si pár náhodných viet. Veci niekedy nie sú také, ako vyzerajú – a ani knihy. V tej mojej (napriek Matici, vďaka Matici) môžu byť židia Steinerovci, a dokonca môžu byť kladné postavy.

 

Kto chce psa biť, palicu si nájde. Keďže som však v podstate optimistka – kto chce, môže skúsiť palicu odhodiť. A psa pohladkať. Nie každý pes hryzie.

 

Patrí sa spomenúť ešte pár ľudí. A nielen preto, lebo sa to patrí. Skrátka si to zaslúžia. Aj takto sa im chcem poďakovať.

 

Júlii, za krásne ilustrácie a milé e-maily. Som rada, že som si mohla vybrať ilustrátora – a že som si vybrala ju. Myslím, že sa jej podarilo vystihnúť raison d´être tohto príbehu. Milujem ľudí, ktorí vnášajú do života iných ľudí niečo pozitívne. Myslím, že Júlia patrí presne do tejto kategórie.

unnamed-2

Jedna z Júliiných krásnych ilustrácií v čase, keď na nich ešte len pracovala 

 

Rodine, za podporu a lásku. Najmä niektorým konkrétnym členom. Oni vedia. Netreba z toho robiť spektákl.

 

Porotcom Mladej slovenskej poviedky. Vyhrala som asi 20 literárnych súťaží, no túto som vyhrávala najradšej. A zbožňovala by som ju, aj keby som si z nej nikdy neodniesla len ocenenie – aj za takých okolností by som si z nej totiž odnášala niečo vzácnejšie; skvelý pocit. Zo sveta, aj zo seba. Málokedy mladý človek nájde v svete literatúry porotcov, ktorí ho berú najmä ako človeka, nie iba ako potenciálneho literáta. Hovoriť o chybách vie každý; hovoriť však o nich jemne, s láskou, a rámcovať to vyzdvihnutím dobrého, to už chce pokoru. A pedagogickú skúsenosť. A láskavosť. Myslím, že to všetko organizátori Mladej slovenskej poviedky majú. Ak máte literárne ambície (a ak nemáte viac ako 30 rokov), môžem vám túto súťaž vrelo odporúčať. Mimochodom, celá jedna kapitola v knihe vznikla rozpracovaním poviedky, ktorá raz vyhrala jeden z ročníkov Mladej slovenskej poviedky, a za ktorú som zinkasovala asi najkrajšie a najláskavejšie slová, aké som si o svojej tvorbe kedy vypočula.

 

Mám dvadsaťtri rokov a v rukách svoju knihu. Autori často prirovnávajú svoje diela k deťom. Dúfam, že moje city k prípadným potomkom budú vrúcnejšie, ako tie k prvotine. Ak by som ju mala považovať za svoje knižné dieťa, tak potom to je dieťa, ktoré prišlo na svet tak trochu nechcene. Ak by tá knižka vyšla trebárs pred dvoma rokmi, tešila by som sa z nej – úprimne, rýdzo, dlho. Teraz je to skôr tešenie sa z toho, že sa splnil sen človeku, ktorým som bola kedysi. Už ním nie som a zrejme ani nebudem. Som kdesi inde, ktosi iný. Na Máriu, ktorá tento príbeh napísala, si veľmi dobre spomínam – veď istým spôsobom ňou stále ostanem – ale nedokážem cítiť radosť, ktorú by mala ona. Ak by som sa rozhodovala v súčasnom rozpoložení, v súčasnej (po)dobe, debutovala by som inokedy a hlavne s iným príbehom. Tento by zrejme ostal polozabudnutým súborom v počítači. On však vyšiel. A keďže verím, že veci sa nedejú náhodne ani samoúčelne, zrejme všetko malo byť tak, ako je. Príbeh mal vyjsť – v tejto podobe, v tomto vydavateľstve, v tomto čase. Pár spätných väzieb mi pomaly začína črtať odpoveď na otázku prečo. Možno to totiž vôbec nie je o mne. Možno je to o čitateľovi – áno, možno len o jednom jedinom, dokonca o takom, o ktorom sa nikdy nedozviem –, ku ktorému sa tá kniha dostane v správnom čase, v správnom rozpoložení, a nasmeruje ho niekam, kam by mal ísť. Možno moja kniha nie je „dobrá“, ale aj keby bola najhoršia na svete, môže v nej byť niečo dobré.

 

Držím v rukách knihu, ktorá už nie je moja. Teraz patrí v istom zmysle všetkým. Snáď v nej tí, s ktorými sa nájde, nájdu aspoň niečo, čo ich spraví lepšími, šťastnejšími, spokojnejšími. Ak to tak bude, potom tá kniha – tá cesta – mala zmysel.

 

A to mi nateraz celkom stačí.

 

Ženy, ktoré čakajú

Titulná strana knihy – pre mňa dávno uzavretej kapitoly, pre iných „novinkou“… 

 

PS: Všetkým čitateľom (nielen) Pravdy želám, aby sa aj im plnili sny. Hoci sa možno nesplnia v podobe, v akej si ich vysnívali…

Najkrajšie detské knihy (nielen) pod stromček

14.12.2017

Najkrajšie detské knižky sú podľa mňa také, ktoré majú čaro a hodnotu, aj keď po nich človek siahne s odstupom rokov. A keď mu veľa – a možno aj viac – povedia, i keď už úplne vyrastie. viac »

Modlitba za Černobyľ

11.12.2017

"Som svedok Černobyľu... Najdôležitejšej udalosti dvadsiateho storočia, a to bez ohľadu na strašné vojny a revolúcie, pre ktoré si budeme toto storočie pamätať. (...) Ja sa na Černobyľ viac »

Ako sa mali slovenskí (a českí) Nemci po vojne

07.12.2017

Strata (občianskych) práv, ponižovanie, šikana, konfiškovanie majetku, dobytčie vagóny. Scenár, ktorý poznáme z učebníc dejepisu. Máloktorá však učí, že toto u nás zažívali viaceré viac »

skalica

Únia už chráni aj Skalický rubín

15.12.2017 14:02

Európska komisia schválila žiadosť o zápis vína do registra Chránených označení pôvodu (CHOP) pre slovenský „Skalický Rubín“.

Dom Maríny

Štiavnický Dom Maríny, pútnické miesto lásky

15.12.2017 14:00

Originálne faksimile viac ako stosedemdesiatročného rukopisu básne Marína a ďalšie magické okamihy. Turistom ich ponúkne Dom Maríny v Banskej Štiavnici.

DANKO: Stretnutie s predsedom Matice slovenskej

Danko: Matica by sa mala angažovať aj v zmenách vo vyučovacích procesoch

15.12.2017 13:55

Šéf Matice Gešper zdôraznil, že budúci rok nás čakajú mnohé významné výročia a pri tej príležitosti pripraví viaceré podujatia.

trieda, žiaci

Vyšetrovanie v Austrálii odhalilo zneužívanie tisícok detí

15.12.2017 13:13

Najčastejšie spomínanými vinníkov boli duchovní a učitelia.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 113
Celková čítanosť: 123418x
Priemerná čítanosť článkov: 1092x

Autor blogu

Kategórie