Založ si blog

Nežije náhodou vo vašom byte cudzia žena?

Na začiatku bola novinová správa v japonských novinách: osamelý muž si začal všímať, že mu miznú veci. Nie dramaticky, nie hodnotné. Jogurt, džús… Najprv si myslel, že je paranoidný. Chcel však istotu. To, čo odhalila zamaskovaná webkamera, mu vyrazilo dych: v jeho byte paralelne s ním žila cudzia žena!

 

Neuveriteľné? Stalo sa.

 

A práve táto ojedinelá situácia inšpirovala francúzskeho novinára Érica Fayeo k napísaniu novely, ktorá sa pokúša nájsť odpovedať na otázku, ako veľmi musia byť (dvaja) ľudia osamelí, aby sa to mohlo stať.

 

Shimura-san je päťdesiatšesť ročný muž, ktorého zaskočilo, že „sa ním stal tak zavčasu a naplno„. Žije sám, jeho jedinou rodinou je sestra, s ktorou sa vidí raz do roka. Jediný skutočný kontakt s ľuďmi zažíva vďaka kolegom, aj s nimi má však skôr formálne vzťahy.

 

Japonská dôkladnosť a zmysel pre pedantný poriadok ho privedú k myšlienke inštalovať si v byte webkameru: ukrytá za nenápadnou vitrínou je takmer neviditeľná, a má mu podať dôkaz, že strach z cudzej prítomnosti je len výsledkom prepracovanosti a stresu. Plán? Jednoduchý. Pozorovať počas pracovnej doby vlastný byt prostredníctvom aplikácie v počítači. Pohľad do vlastnej kuchyne je sprvoti desivý: je prázdna. Nie je v nej žena, ktorá by ho čakala a chystala mu večeru. Nie sú v nej deti, ktoré by sa tešili jeho príchodu. Nie je v nej žiaden votrelec, ktorý má záujem premiestňovať mu veci a jesť jogurty.

 

Napokon sa však v okne ukáže šmuha. Obrys. Žena. Shimura-san zavolá políciu. A polícia má pred sebou prípad, s akým sa ešte nestretla: nepomenovaná žena sa priznáva, že v tomto dome žije už vyše roka. Ukrytá v skrini, ktorú Shimura-san nikdy neotvára. V izbe pre hostí, v ktorej nemá kto prespať. Čakajúca na ráno, kedy Shimura-san odíde do práce. Majúca k dispozícii všetky izby až do večera, kedy z práce príde, naje sa, umyje, sadni si pred televízor, pôjde spať. Stereotyp ako podľa hodiniek; stereotyp, ktorý dal neznámej istotu a raritnú možnosť.

 

Zrejme nie je náhoda, že podobný prípad sa odohral v Japonsku. Práve z tejto krajiny k nám často prichádzajú správy vyznievajúce ako memento. Mŕtvy, ktorý rok hnije vo vlastnom byte – a nikomu nechýba. Kolegovia, ktorí poznajú len svoje mená; a to je všetko, čo o sebe vedia. Najvyšší počet samovrážd na svete.

 

Svet, ktorý sa snažil uchopiť a pochopiť Éric Faye však nie je len svetom Japonska. Je to predovšetkým svet ľudskej osamelosti, v ktorom sa oplatí spýtať: „Čo vlastne znamená to my, čo sa do úmoru opakuje v rozhovoroch? My umiera. Namiesto toho, aby sa zhromaždili okolo ohňa, jednotlivé ja sa izolujú, špehujú jedno druhé. Každý verí, že sa z toho dostane lepšie ako jeho sused, a to je tiež pravdepodobne koniec človeka.“

 

Atmosférou novela pripomína najmä diela Haruki Murakamiho, krátky román z japonského prostredia V ohromení a stachu Európanky Amélie Nothomb  či film Stratení v preklade. Chýba však hodnotiaci prvok pohľadu „západného“ človeka, čím Faye daroval svojmu dielku univerzálnejší presah. Aj tuzemský čitateľ môže ľahko nadobudnúť pocit, že kniha nerozpráva príbeh nejakého „tam“, ale že veľmi naliehavo ťuká aj na dvere nášho sveta, či dokonca ešte bližšie: na dvere našej vlastnej osamelosti, vlastného strachu. A tým šťastnejším z nás môže pripomenúť, aké nesamozrejmé a krásne je, že sme šťastní.

 

Éric Faye napísal svoje Nagasaki mimoriadne poetickým, no pritom strohým jazykom. Čitateľa nezaťažuje zbytočným balastom; minimum viet a postáv mu stačí na to, aby akcentoval dôležité posolstvá a predral sa až do najspodnejšej hĺbky svojich hrdinov. Útla kniha sa dá prečítať rýchlo, jej účinok však môže byť dlhodobý. Autor za ňu obdržal aj cenu Francúzskej akadémie za román, dôležitejší sú však pocity a katarzia, ktoré vďaka nemu môžu obdržať všetci vnímaví čitatelia.

 

 

anime black and white cartoon boy coffee

zdroj obrázka: giphy. com

 

Recenzovaná kniha:

Éric Faye: Nagasaki. Inaque.sk, 2015. Preklad: Mária Michalková

Najkrajšie detské knihy (nielen) pod stromček

14.12.2017

Najkrajšie detské knižky sú podľa mňa také, ktoré majú čaro a hodnotu, aj keď po nich človek siahne s odstupom rokov. A keď mu veľa – a možno aj viac – povedia, i keď už úplne vyrastie. viac »

Modlitba za Černobyľ

11.12.2017

"Som svedok Černobyľu... Najdôležitejšej udalosti dvadsiateho storočia, a to bez ohľadu na strašné vojny a revolúcie, pre ktoré si budeme toto storočie pamätať. (...) Ja sa na Černobyľ viac »

Ako sa mali slovenskí (a českí) Nemci po vojne

07.12.2017

Strata (občianskych) práv, ponižovanie, šikana, konfiškovanie majetku, dobytčie vagóny. Scenár, ktorý poznáme z učebníc dejepisu. Máloktorá však učí, že toto u nás zažívali viaceré viac »

skalica

Únia už chráni aj Skalický rubín

15.12.2017 14:02

Európska komisia schválila žiadosť o zápis vína do registra Chránených označení pôvodu (CHOP) pre slovenský „Skalický Rubín“.

Dom Maríny

Štiavnický Dom Maríny, pútnické miesto lásky

15.12.2017 14:00

Originálne faksimile viac ako stosedemdesiatročného rukopisu básne Marína a ďalšie magické okamihy. Turistom ich ponúkne Dom Maríny v Banskej Štiavnici.

DANKO: Stretnutie s predsedom Matice slovenskej

Danko: Matica by sa mala angažovať aj v zmenách vo vyučovacích procesoch

15.12.2017 13:55

Šéf Matice Gešper zdôraznil, že budúci rok nás čakajú mnohé významné výročia a pri tej príležitosti pripraví viaceré podujatia.

trieda, žiaci

Vyšetrovanie v Austrálii odhalilo zneužívanie tisícok detí

15.12.2017 13:13

Najčastejšie spomínanými vinníkov boli duchovní a učitelia.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 113
Celková čítanosť: 123456x
Priemerná čítanosť článkov: 1093x

Autor blogu

Kategórie