Založ si blog

Keď kresťania zabíjali moslimov

Je to zvláštna oblasť. Matky a manželky sú tu šťastné, ak zistia, že ich muži či synovia sa stihli odpáliť granátom. Alebo vtedy, ak sa potvrdí, že im vrahovia iba strelili guľku do hlavy: že ich pred masovou popravou nemučili, nelámali im kosti. Keď sa objaví nový masový hrob, miestne moslimky sa k nemu hrnú ako naše ženy do nákupného centra: masovo, svojim spôsobom šťastné, neraz s deťmi (ak im ich cez vojnu nezabili tiež). Každá by chcela nájsť kostru svojho zosnulého: manžela, syna, otca, brata… A neraz aj matky, dcéry, sestry. Väčšina žien, ktoré prežili vojnu, nesníva o novej rodine či svadbe, ale o pohrebe. Chcú sa dôstojne rozlúčiť s tými, ktorých milovali. Ktorým ich nedôstojne zabili. A úplne zbytočne. Za mŕtvych mužov dostávajú ženy sto bosnianskych mariek. „Alebo nič, ak bol ich muž príliš mladý a pracoval príliš krátko.“ Smiešny príspevok stačí akurát vtedy, ak žena ostala vdovou. Ak nemá deti, ktoré treba kŕmiť, šatiť. Mnohé ženy jedia len to, čo sa im podarí vypestovať. Baklažán, inú zeleninu. A mnohé ženy sa musia živiť prostitúciou. Spať s mužmi, ktorí im zavraždili manželov a ktorí znásilňovali ich dcéry…

 

Vznikli tisícky depeší, reportáži, výstav, kníh, albumov, dokumentárnych a hraných filmov o vojne v Bosne. Ale keď sa vojna skončila (alebo, ako tvrdia niektorí, bola na chvíľu prerušená), reportéri zbalili kamery a okamžite sa pobrali na iný front.“ Poľský žurnalista Wojciech Tochman nebol jedným z nich. On sa vrátil.  Po vojne, v čase, keď už nebolo čo točiť, čo písať. Lebo „v Americkom Daytone podpísali mier. Do Bosny a Hercegoviny bude patriť: Republika srbská na severe a na východe (tu sa nachádzajú Bratunac, Potočari, Srebrenica) a Federácia Bosny a Hercegoviny na juhu, v strede a na západe (spolu so Sarajevom).“  Tochman bol však jedným z tých, čo pochopili, že „takzvaný mier nepriniesol skutočný mier“. Tochman pochopil, že medzinárodný tribunál a jeho závery nie sú čarodejné sudičky, vďaka ktorým už každého Bosniaka čaká „happy end“. Tochman sa vrátil, Tocham hľadal, Tochman sa pýtal. Tých, ktorí prežili. Ako sa im žije. A na tých, ktorí umreli. Ktorých zavraždili.  Výsledkom je pozoruhodné dielo Akoby si kameň jedla, faktograficky presná reportáž, sugestívny literárny dokument a neuveriteľný komplot ľudských tragédií.

 

Mohol by to byť šťastný záver. Vojna sa skončila, masové hroby sa pomaly vykopávajú, mŕtvi z nich sa opäť pochovávajú. Tentoraz osobitne, dôstojne. Oplakaní tými, ktorí po nich ostali A ktorí možno celé roky nevedeli, kam presne ich blízki zmizli. Aj keď to tušili alebo počuli od iných. Pozostalé dostávajú príspevok. A majú nárok vrátiť sa do svojich pôvodných domov. Všetko sa zas na dobré obráti. Moslimky sa vrátia, Srbi, ktorí medzitým obsadili ich domovy, odídu, všetko bude, ako má byť… Alebo nie?

 

Nikto neočakáva, že by sa sem hociktorá moslimka odvážila vrátiť. O moslimských mužov nikto nič nehovorí. Ako by nikdy neboli. V dnešnej Bosne sa nekladú tri otázky: Ako sa má tvoj muž? Ako sa má syn? Čo si robil počas vojny?“ opisuje autor situáciu v Bratunici. Taká je však aj inde.  Napríklad Jasna, „pekná a hrdá“, ako ženu, ktorá počas vojny prišla o muža a o dve malé deti, opísal autor, sa po návrate do Nevesinje vyznáva: „T u som sa narodila, tu som zomrela.“ Pekná a hrdá žena, upravená, nie strhaná. Takou chce byť, lebo takú ju jej muž miloval. Keď prechádza miestami, kde o všetko prišla, musí konštatovať, „že život je imitácia“. A o ľuďoch na uliciach, v kaviarňach, v obchodoch: „V každom z nich vidím vraha.“

 

Nie je jediná. Väčšina žien, ktoré sa môžu vrátiť, sa v skutočnosti nechcú vrátiť. Všetko im pripomína, čo sa stalo. Niektoré prídu aspoň na návštevu. „Mne otvorila žena oblečená do mojich šiat, vraví matka dvoch synov, ktorých by chcela pochovať. Zdvorilo mi ukázala aj prízemie, aj poschodie. Sprevádzala ma tak, ako sa sprevádza niekto, kto chce kúpiť dom a nevie, ako to v dome vyzerá. V izbe mladšieho syna mi slušne pripomenula, kto vyhral túto vojnu a komu teraz patrí Srebrenica. Tiež som slušne poďakovala a odišla som.“ Väčšina sa rozhodla, že domy, ktoré im teraz znova patria – za predpokladu, že im ich noví majitelia vrátia – predá. Aspoň budú mať peniaze na nový život. Ten starý sa beztak nevráti. Ich zavraždení sa nevrátia. Ženy nechcú žiť medzi vrahmi svojich milovaných. Pýtajú sa: „Kde sú naši synovia? Ako nám môžete prikazovať, aby sme sa tam vrátili? Na čo sa tam samy zmôžeme? Ako samy obrobíme zem? Ktorý Srb nás zamestná? Ako môžete dovoliť, aby naše deti učili učitelia – vrahovia? Za koho sa tam vydajú naše dcéry?“

 

Nová situácia nevyhovuje ani Srbom. „Na obrazovke vždy plačú ženy. Mužov niet. Miestni muži sa boja, že ich niekto (obeť, ktorá prežila) spozná a udá prokurátorovi medzinárodného tribunálu: že sú tu tí, ktorí hrali futbal s lebkami moslimov, alebo tí, ktorí  nútili moslimských mužov odhrýzať semenníky iným moslimským mužom.“  Srbi sa boja, cítia vinní, cítia nevinní, vedia, že niektorí z nich sú vrahovia, väčšina z nich sú však aj obete. Rozporuplné pocity ľudí, ktorí sú zodpovední napríklad aj za Srebrenický masaker, asi najvýstižnejšie autorovi popísal Danilo Markovič, šéf Centra sociálnej pomoci v srbskej Ilidži: „Kto je vinný? Vojna. Kto nám ju vyvolal? Nový svetový poriadok. (…) Svet z nás urobil divochov, ale my sme normálni. Bránili sme iba naše domy, ženy, deti. Viem, čo sa stalo v Srebrenici. Zahynuli ľudia. Ale v Sarajeve zahynulo viac Srbov ako tam moslimov. To musíte konečne pochopiť a nie vymýšľať tie mierové bludy v Daytone, masové hroby, tribunály a podobné nezmysly.“

 

Faktom však je, že „srbskí muži väčšinou zomierali na fronte. Moslimovia najčastejšie strelou do hlavy odzadu. A padaj. Srbov v tejto vojne zomrelo dvakrát menej ako moslimov.“

 

A faktom je aj to, že neumierali len moslimskí muži.

 

Mejra, jedna z tých, ktorých slovu dal autor najväčší priestor, spomína na deti Edvina a Ednu. Obaja mali po dvadsiatke. Dcéra mala blond vlasy a „bola krásna ako barbie.“ Matka Mejra vie všetko: vie, kto a koľkokrát ju znásilnil, udrel. Dlho však nevedela, kde napokon zakopali jej telo. Matka Mejra Dautovič – v čase písania knihy mala 58 rokov – bola jednou z tých, ktoré si chodili obzerať každú novú vykopanú kostru. Videla ich tisíce. V každej z nich chcela i nechcela vidieť svoje deti.

 

Muž, ktorý dal zatknúť a mučiť jej dcéru, bol jej bývalý srbský priateľ. Doteraz žije. Žije v ich meste, má rodinu, honor, dobrý život. Minulosť zapiera. Svoje tresty si nikdy neodpykal.

 

Ako väčšina tamojších vrahov.

 

Napríklad tých, čo zabili Jasnine deti. Spolu s nimi a s inými ženami a deťmi ich nahnali do temnej pivnice, a bez jedla a vody ich väznili niekoľko dní. A potom nasadli do autobusu, ktorý ich mal odviezť do bezpečia. Jasna to už vie len z počutia. Nemala také šťastie, že by zahynula spolu s ostatnými deťmi, ako zvyšné matky. Ešte predtým ju – a niekoľko iných, krajších – totiž odňali od jej detí, aby si z nej spravili svoju hračku. Vyzliekali jej nožom oblečenie, ukájali sa na nej. Ak by nesúhlasila – vyhrážali sa jej – zabili by jej deti. Tie zabili aj tak. Opustené, určite vystrašené, kam ich vezú, prečo niekam idú bez matky, štvorročný Amar a deväťmesačná Ajla, deti z Nevesinja, obete masakru, ktorých priemerný vek bol cca 9 rokov. Obete, medzi ktoré patril aj sedemdňový chlapček bez mena. Matka mu ho nestihla dať.

 

Ušetrení neostali ani starci. „V dedine Kljuna museli nechať sedemnásť starcov. Takých, ktorí nemohli prejsť cez hory. Jasna si pamätá, ako sa istý muž lúčil s matkou. Nemohol ju uniesť. Nechal jej trochu jedla. Mal ženu, deti, nemal na výber. Opustení starci nepotrebovali jedlo nadlho. Podrezali im hrdlá. Ich mŕtve telá roztrhali vlky, rozvláčili ich po celom okolí.“

 

Je až alarmujúce, ako osudy bosniackych moslimov pripomínajú genocídu iného etnika. Rozdiel je v niekoľkých desiatkach rokov. Dnešná Európa oplakáva holokaust, považuje ho za memento, a pritom v tej istej Európe sa v deväťdesiatych rokoch mohlo stať to, čo dokonale kopíruje scenár židovských osudov v štyridsiatych rokoch. Na počiatku nového milénia naozaj existujú v Európe ľudia, ktorí majú podobné spomienky ako Fadila (31): „Najprv nás prepustili z práce. Aj mňa, aj môjho, všetkých moslimov. Vypli nám tu prúd, odstavili vodovod. Sedeli sme v pivniciach, lebo strieľali. Išlo im o to, aby sme sa báli. Bála som sa. V meste bývalo veľa moslimov. Srbi ich vyvážali do táborov. Ale my sme to vtedy ešte nevedeli. Kto by veril takým rečiam? (…) Prišli z každej strany, transportérmi. (…) Mali natreté tváre čiernou farbou. Tmavé okuliare, nože, obušky, biele uteráky na ramenách. Šli z domu do domu. Dodnes počujem ich hlasy. Spolužiaci zo základnej, strednej školy, známi z kaviarne pri rieke. Išla by som na tribunál v Haagu a povedala by som o nich medzinárodným sudcom. Ale kto by ma tam počúval? Kto by si našiel čas? (…) Zabíjali na dvoroch. Alebo tam na križovatke, v poli, na lúke. Aj pubertiakov. Ženám a deťom zakázali pozerať sa z okien. Strieľali do skiel. Nože si utierali do bielych uterákov, šli ďalej.(…) Teraz okopávam so zemiakmi aj kosti. To je môj? Alebo môj brat, ktorý sem prišiel z Nemecka na dovolenku dva dni predtým? Všade trčia kosti, plávajú v studniach.“

 

Podľa autora – a tých, ktoré vyspovedal – „má každý zločin svoje meno“. O tých v Srebrenici a okolí to však neplatí. Tí, čo prežili, aj tak nechcú pomstu. Zatiaľ im stačia pozostatky ich milovaných.

 

Väčšinu z nich vykope doktorka Ewa. Antropologička, ktorá prišla do tejto oblasti zanechajúc vlastnú rodinu, hnaná pocitom, že jej poslaním je hľadať, identifikovať a vracať mŕtvych ich pozostalým. V svojej práci je najlepšia, najvyhľadávanejšia. Ewa  „má poznatky, skúsenosti a trpezlivosť. Nikdy sa nevzdáva. Prehľadáva stovku iných vykopaných tiel, prikladá kosť ku kosti. Nič nepasuje, míňajú sa hodiny a dni. Narieka, dokonca kňučí, láme ju v krížoch, bolia ju oči, ale hľadá ďalej. Nemôže mať žiadne pochybnosti. (…) Nakoniec nachádza členkové kosti, píšťaly, ihlice, stehenné kosti, panvy zapadajúce do seba ideálne. Potom stavce: driekové, hrudníkové, krčné. Lebku, niekedy po častiach, vtedy ju lepí. Nakoniec kosti ramenné, lakťové, vretenné, zápästie a prsty. Koniec skladačky. Človek je kompletný.“

 

Miestni ľudia milujú Ewu, považujú ju za svoju priateľku. A Ewa to vie a pracuje ešte húževnatejšie. Hoci v snoch sa jej už začínajú zjavovať tváre vykopaných. Hoci občas má pocit, že sa zbláznila. Hoci niekedy sa jej nedarí mať správny odstup. „Mne je všetko jedno, či vykopem dieťa alebo starca. Kosti sú kosti. Iba s tým rozdielom, že u detí je kosti viac a menej vydržia. No a natrafila som na také kostičky, ako som očakávala. Aj na hračku vedľa – postavičku. Supermana. Bolo ju treba vložiť do plastového vreca. Nemohla som. Držala som ju v ruke, nado mnou stál otec dieťaťa. Cítila som, že to nezvládnem. Začnem plakať. Vysvetľovala som si: Ewa, niekto to musí robiť. Kosti sú kosti. Je to hračka nájdená pri kostiach. Musíš ju vložiť do plastového vreca a ísť k ďalšiemu telu.“

 

Kostra, v ktorej niekto identifikoval ich milovaného. Jediná útecha v tomto zvláštnom svete. Jediné malé zadosťučinenie za to, čo sa stalo… „Najprv väzňov bili. Bili ich strážnici, vyšetrovatelia, ale aj obyčajní ľudia z okolia. Do tábora mohol vstúpiť ktokoľvek, stačilo, že bol Srb. Mohol zobrať do ruky niečo ťažké (palicu, kovový predmet, lopatu), mohol si vybrať moslimského väzňa a biť ho. Obyčajní ľudia z okolia (roľníci? remeselníci? robotníci?) využívali túto možnosť a potom sa vracali domov.“ Teraz to však už nevadí. Hlavne, že sú mŕtvi tam, kde majú byť. „Ženy sa dotýkajú rakiev, hladkajú ich, bozkávajú, objímajú. Dostali svojich mužov na to miesto, kde im ich zobrali.“

 

Kniha Akoby si kameň jedla je tenká, v mori iných kníh nenápadná. Je však jediná svojho druhu. A je výborná. Autor správne, citlivo dávkuje fakty, to, čo vidí, v texte strieda s tým, čo počuje. Jeho svedectvo je sugestívne a faktografické zároveň. Vďaka jeho peru môžu zaznieť hlasy tých, ktorých už nikto nechce počuť. Veď všetko sa už vrátilo do normálu. Už treba len čušať a hrať svoju hru. Hrať podľa pravidiel. Zabudnúť na to, čo sa nedá potrestať. Radšej provizórny mier ako spravodlivosť. Radšej šťastné konce ako hľadanie odpovedí na otázky, na ktoré sa odpoveď hľadá ťažko. Leukoplasty na hlboké rany, ktoré stále krvácajú. Ktoré treba vydenzifikovať a zašiť. Ale to nič. Hlavne, že zatiaľ všetko ako tak funguje…

 

Wojciech Tochman napísal výrečnú a dôležitú knihu. Vďaka nej sa dá veľa pochopiť, veľa pripomenúť. Nezabudnúť.

 

 

zdroj obrázka: srebrenica.org 

 

PS

 

Recenzovaná kniha: Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla. Absynt, 2015. Preklad: Slavomír Bachura 

 

Zopár animovaných filmov, ktoré ocenia najmä dospelí

18.08.2017

Súhrn mojich top animákov, na ktoré treba dozrieť. Azur a Asmar Podmanivý, snivý, s peknou myšlienkou, s ešte krajšími obrazmi, s nezabudnuteľným štýlom animácií a soundtrackom, ktorý viac »

Zaľúbila som sa

08.08.2017

Tou vyvolenou je jedno mladé žieňa. Minule som na ňu len tak hľadela a uvedomila som si, že je veľmi krásna. Aj bez mejkapu. Tak trošku ako dieťa, tak trošku ako dievča, tak trošku ako starenka, viac »

Sex, drogy a Irán: príbeh Marjane Satrapiovej

03.08.2017

Narodila sa do slobodného sveta, ktorý sa postupne premenil na diktatúru. Skutočný príbeh Iránčanky, ktorá emigrovala do Európy, nedokázala však uniesť možnosti slobody. Po návrate do starej viac »

polícia, zásah, Belgicko

V Rotterdame našli dodávku s plynovými bombami, zrušili koncert

23.08.2017 22:47

Holandská polícia pre teroristickú hrozbu zrušila koncert v Rotterdame. Neďaleko miesta konania akcie polícia našla dodávku, v ktorej boli plynové bomby.

Lýbia, rebel

Uneseného líbyjského expremiéra Zajdána pustili

23.08.2017 22:35

Neznámi ozbrojenci ho deväť dní zadržiavali po tom, čo prišiel z Nemecka na návštevu do Tripolisu.

požiar, split, borovicovy les, Split, chorvatsko

Mladá Chorvátka priznala, že založila jeden z ničivých požiarov z pomsty Srbom

23.08.2017 22:13

Chorvátski hasiči pokračujú v boji s množstvom požiarov, ktoré v posledných dňoch ničí rozsiahlu oblasť pozdĺž jadranského pobrežia.

Peter Gajdoš

Pochybnosti o miliardovom nákupe na rezorte obrany

23.08.2017 20:00

Vynárajú sa špekulácie o privysokej cene bojových transportérov na ministerstve obrany a aj o vplyve niektorých zbrojárov, ktorí majú blízko k národniarom.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 97
Celková čítanosť: 103917x
Priemerná čítanosť článkov: 1071x

Autor blogu

Kategórie