Založ si blog

Keď vo vojne bojujú ženy

Na vojne je veľa práce nielen so smrťou, ale aj so životom. Na vojne nielen strieľajú a zabíjajú, podminovávajú a odmínovávajú, bombardujú a vyhadzujú do povetria, vrhajú sa do boja chlap proti chlapovi, na vojne sa perie aj bielizeň, varí, pečie sa chlieb, čistia sa kuchynské kotly, stará sa o kone, opravujú sa autá, hobľujú a zbíjajú sa truhly, roznáša sa pošta, podkúvajú sa čižmy, priváža sa kabát. Dokonca aj život na vojne viac ako spolovice tvorí banálny život. A tiež maličkosti. Takto o nej nezvykneme uvažovať, že?”

 

Vojna je strašná. Je strašná práve v detailoch, ktoré si väčšinou neuvedomujeme. Poznáme ju najmä ako niečo patetické – pre tých, ktorí ju zažili, však bola každodenná, plná krutého, ktoré sa striedalo s banálnym – a postupne sa ním stávalo. Aby sme jej krutosť, nezmyselnosť a hrozivosť pochopili, potrebujeme zabudnúť na frázy. Potrebujeme si prečítať svedectvá tých, ktorí a ktoré o nej prehovorili otvorene a úprimne. Bez hanby, bez pátosu. V knihe Vojna nemá ženskú tvár na seba úlohu rozprávačiek prevzali ženy. Cez prizmu ich pohľadu je vojna ešte neľudskejšia, ešte absurdnejšia – ženy totiž neboli stvorené pre vojnu. Ženy vo vojne trpia inak ako muži. Ženy vo vojne dokonca ani nemusia bojovať, aby trpeli. Práve preto väčšina z nich nebola odmenená, ocenená. Práve preto na príbehy väčšiny z nich pozerali historici z vrchu. Avšak bez týchto žien by sa zo sovietskych mužov nemohli stať hrdinovia.

 

Ťažko sme pracovali. Vtedy nebolo ani chýru o nejakých pracích strojoch. Ručne… Všetko sme prali ženskými rukami… (…)  V miestnosti, kde perieme, aj aj sušíme a spávame. Dvadsať až dvadsaťpäť gramov mydla na vypranie bielizne pre jedného vojaka. A všetko je čierne ako zem. Z prania, z vláčenia ťažkých vecí a prepínania mali dievčatá prietrže, od mydla K mnohým schádzali nechty, zdalo sa, že im už nikdy nenarastú. Deň, dva dni odpočívame – a opäť do prania. (…) Predstavte si, mládenci videli, ako sme úboho poobliekané, uťahané, a tak nami pohŕdali: Čo s nimi, s práčkami… Moje dievčatá sa skoro rozplakali.”

 

Ženy, ktoré pomáhali i bojovali v Červenej armáde. Ženy, ktorých osud nikoho nezaujímal. Ženy, ktoré začala vyhľadávať a spovedať Svetlana Alexijevič – a z ich svedectiev vystavala sugestívnu knihu, ovenčenú neskôr rôznymi cenami, Nobelovu cenu nevynímajúc.

 

Moja dcérka bola malá, trojmesačná, spolu s ňou som si plnila bojové úlohy. Komisár ma vyprevádzal s plačom… Z mesta som nosila lieky, obväzy, sérum. Pod pazušky, medzi nožičky som všetko schovávala, zabaliac do plienok som prenášala. (…) Nikto neprejde, všade sú nemecké stráže, všade policajti, len ja som prechádzala. S dieťaťom v plienočkách…. (…) Dieťatko som natrela soľou, aby malo horúčku, aby plakalo. Celé očervenelo, na tielku vyrážky, zliezala mu koža. Blížim sa k strážnemu: Týfus, pán… Týfus. Nemci kričia, aby som čím skôr išla. (…) Prejdeme cez stráže, prichádzame do lesa, neprestávam plakať. Nariekam! Tak mi je ľúto dieťatka. A o deň, dva, ideme znovu.”

 

Väčšina z nich bola mladá, neskúsená. Niektoré šli bojovať pre propagandu, iné preto, aby sa pomstili. Niektoré už prišli o všetkých príbuzných – neostal im nik a nič, len túžba vyhnať zo svojej krajiny tých, ktoré ich život premenili na peklo. Mnohé z nich nemali ešte ani dvadsať. Nezažili prvý bozk, nedokončili školu. Šli bojovať, lebo to považovali za svoju povinnosť. Všetky trpeli. Mnohé z nich umreli. A aj tie, čo prežili, sa nestali medailami ovešanými hrdinkami, ako ich mužskí kolegovia. Práve naopak – stretávali sa s predsudkami, ich potenciálni partneri si mysleli, že v armáde slúžili len na jedno, k trpkým spomienkam a nezahojeným ranám na duši sa po vojne pridružilo aj preventívne odsúdenie ľudí, ktorí v nich nevideli bojovníčky, ale “neviestky”.

 

Po vojne… Bývala som v komunálnom byte. Všetky susedky boli vydaté, urážali ma. Vysmievali sa mi. Hahahaha… Pochváľ sa, ako si tam žila s chlapmi. Do hrnca so zemiakmi mi nalejú ocot. Nasypú lyžicu soli…”

 

Je však pravda, že mnohé z nich na vojne zažili lásku. A mnohé ju stratili. Pár stoviek žien na pár tisíc mužov – vzorec, ktorý prinášal ďalšiu nálož príbehov. Niektoré boje uľahčili, iné sťažili. A niekedy láska nebola – len strach. Ďalší, navyše. Zo svojich. Mužov.

 

Pýtate sa na lásku? Nebojím sa povedať pravdu… Bola som poľnou manželkou. Manželkou na vojne. Druhou. Nezákonnou. (…) Neľúbila som ho. Bol to dobrý človek, ale neľúbila som ho. Ale po niekoľkých mesiacoch som šla k nemu do zemľanky. Kam som mala ísť? Všade boli samí muži, lepšie je žiť s jedným, ako sa všetkých báť. (…) Napríklad ja som bola v prápore jediná žena, žila som v spoločnej zemľanke. Spolu s mužmi. Oddelili mi moje miesto, ale ako mohlo byť oddelené, keď celá zemľanka mala šesť metrov. V noci sa prebúdzam na to, ako sa oháňam rukami – dám po líci, po rukách, raz jednému, raz druhému. Oháňala som sa rukami, aj keď ma ranilo a dostala som sa do nemocnice.  

 

Ženy, z ktorých Alexijevič robí svoje hrdinky, sa autorke zverovali nielen so svojím osudom, ale aj s príbehmi tých, ktoré svoj osud už nikdy nebudú môcť rozpovedať.

 

Nemci nebrali ženy do zajatia… Hneď ich popravovali zastrelením. Alebo ich predviedli pred svojich nastúpených vojakov a ukazovali: vraj aha, to nie sú ženy, ale ohavy. (…) Jedna naša zdravotná sestra sa dostala do zajatia, asi o tri dni sme dobyli dedinu nazad, všade sa povaľovali mŕtve kone, motocykle, obrnené transportéry. Našli sme našu sestričku: oči jej vyklali, prsníky odrezali. Napichli ju na kôl. Tuhý mráz, bola celá biela, bielučká, vlasy šedivé. Devätnásťročné dievča. V jej ruksaku sme našli listy z domu a gumeného zeleného vtáčika. Detskú hračku…”

 

Vojna nemá ženskú tvár – tak nazvala autorka dielo, ktoré sa dá čítať len so slzami v očiach. Svedectvá sa pozvoľna prelínajú a rozvíjajú; doslova na každej stránke nájdeme nejaké, ktoré dojíma a núti na chvíľu zastať, premýšľať. Lebo, ako sa vyjadrila, jedna z opýtaných, najstrašnejšie na vojne nie je umrieť.

 

Najstrašnejšie pre mňa na vojne bolo nosiť mužské trenírky. (…) Si na vojne, chystáš sa zomrieť za vlasť a máš na sebe mužské trenírky. A vôbec, vyzeráš smiešne. (…) V našej zemľanke nás bolo desať a všetky sme mali mužské trenírky. Bože môj! V zime i v lete. Štyri roky.

 

Sympatická na knihe i na jej hrdinkách je úprimnosť. Nečaká nás propaganda a klišé o hrdinoch. Vojna je strašná a nedôstojná a absurdná. A často produkuje situácie, na ktoré ľudia nie sú pripravení. Vojna často ničí ľudskosť, no nedokáže čistiť rozpaky, pocit trápnosti, hanby. Ďalšia absurdnosť vojnovej mašinérie…

 

Pri Makejevke v Donbase ma ranilo, do zadku ma ranilo. Nejaká črepina mi ta vošla, ako kamienok sa mi tam držala. Zacítim krv, použijem osobný balíček. A ďalej behám, obväzujem. Hanbím sa niekomu priznať, dievča je zranené a kde – na zadku. V šestnástich sa to hanbíte niekomu povedať, priznať sa. Tak behám, obväzujem, kým od straty krvi nestratím vedomie. Plné čižmy krvi mi natieklo.”

 

Nebola by to však kniha o ženách, ak by sa do nej neprepašoval ženský svet. Ženskosť v sebe nemohli hrdinky potlačiť – aj keď boli vojačky. Nežnosť, túžba páčiť sa, empatia, jemnosť – to všetko si mnohé z nich chceli zachovať aj vo svete zákopov, smradu a mŕtvol. Práve state o tom, ako chce žena za každých okolností ostať ženou aj vtedy, keď je ťažké byť človekom, majú zvláštne čaro a historikmi zatiaľ ignorovanú hodnotu:

 

Žili sme v zemi ako krty. Ale aj diery sme si skrášľovali drobnosťami. Jarnou vetvičkou, ktorá nás potešila. (…) Jednému dievčaťu poslali z domu vlnené šaty. Závideli sme jej, hoci vlastné šaty sme nesmeli nosiť. (…) A ja som mala schované náušničky, v noci si ich dám a spím s nimi… (…) Celú vojnu som sa strachovala o nohy, že mi ich zmrzačia. Mala som pekné nohy. Chlapi sú iní aj v tomto. Pre nich nebolo až také dôležité, dokonca aj keď prídu o nohu. Muž je aj tak hrdina. Ženích! Keď sa žena stane invalidkou, jej osud je tým väčšmi poznačený.”

 

Príbehy, ktoré autorka zaznamenáva, sa nečítajú ľahko. Na to sú príliš kruté, príliš skutočné. O to viac je ich potrebné prečítať, precítiť. Ako poctu tým, ktoré ich rozpovedali. Ako poctu tým, ktoré ich museli prežiť. Tých, na ktoré nebudete môcť po dočítaní prestať myslieť.

 

Recenzovaná kniha:

Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár. Vydavateľstvo: Absynt, 2015

(je tiež možné zohnať si v antikvariátoch staršie vydanie z deväťdesiatych rokoch, ktoré je však cenzúrované) 

Rozhodujúca dekáda: ako si nepokaziť život hneď v mladosti

16.09.2017

Máte medzi dvadsiatkou a tridsiatkou? Alebo poznáte niekoho z tejto vekovej kategórie, na kom vám záleží? V tom prípade sú nasledujúce riadky pre vás. Asi každá generácia má isté mýty viac »

Klub bitkárov – kult sa vrátil

15.09.2017

Prvé a druhé pravidlo Klubu bitkárov: o klube bitkárov sa nehovorí. Neexistuje však pravidlo, že o Klube bitkárov sa nemôže písať :) Slávny debut Chucka Palahniuka mnohí poznajú skôr ako viac »

Barbora, Boch & Katarzia: ako sa stať dobrým človekom?

12.09.2017

... dodajme; "ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?" Barbora je prekladateľka, editorka a autorka ženských románov, viac »

oľano, remišová, heger, vašečka

OĽaNO žiada vytvorenie úradu, ktorý dohliadne na etiku politikov

20.09.2017 12:49

Hnutie OĽaNO vyzýva vládu, aby zaviedla prax, ktorá sa uplatňuje v mnohých krajinách sveta, teda aby vytvorila Úrad pre etiku.

trolej

Na Prievozskej v Bratislave spadol na cestu strom, doprava kolabuje

20.09.2017 12:32

V úseku Prievozská, Miletičova, Mlynské nivy, Svätoplukova a Košická nepremávajú trolejbusy.

de Maiziére

Zasiahne Rusko do predvolebnej kampane v Nemecku? Úrady zatiaľ o ničom nevedia

20.09.2017 12:23

Nemecký minister vnútra Thomas de Maiziére nevylúčil, že Moskva sa do volieb ešte pokúsi zasiahnuť.

útok LOndýn 2017

Polícia zatkla v rámci vyšetrovania útoku v londýnskom metre ďalších dvoch ľudí

20.09.2017 12:04

Mužov vo veku 48 a 30 rokov zadržala britská polícia v stredu ráno, podobne ako tretieho podozrivého v utorok, v meste Newport v južnom Walese.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 104
Celková čítanosť: 111091x
Priemerná čítanosť článkov: 1068x

Autor blogu

Kategórie