Založ si blog

Spomienky šéfredaktora „Gardistu“

Gardista, politický týždenník a neskôr denník Hlinkovej gardy, v súčasnosti patrí k najzatracovanejším periodikám dejín slovenskej žurnalistiky. Stranícka tlač s výrazným antisemitským obsahom – dodnes dostupná v niektorých knižniciach napríklad aj online – bola svojho času dokonca prvou, ktorá zverejnila tzv. Židovský kódex (č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov). Až po zmene režimov (a v niektorých prípadoch výmene kabátov), keď sa zmenili preferencie a zo včerajších hrdinov sa stali vyvrheli, sa definitívne spečatil aj osud muža, ktorý Gadistovi šéfredaktoroval. Milo Urban, muž, ktorého si slovenská literatúra pamätá ako stvoriteľa „románu storočia“ Živý bič či tvorcu brilantných noviel. Ako si ho však pamätajú dejiny?

 

S nadsádzkou sa dá povedať, že obe svetové vojny zmenili Urbanov život. Tá prvá ho inšpirovala k napísaniu Živého biča, románu, ktorý si podmanil kritiku, a z Urbana spravil uznávaného a známeho spisovateľa. Druhá vojna zas z Urbana spravila šéfredaktora radikálnych novín, s ktorých obsahom často ani sám nesúhlasil. Aspoň to neskôr tvrdil. „Ale sem-tam mi dobre padlo odtrhnúť sa, vypadnúť z prúdu všedných starostí, spod sprchy slov neraz celkom zbytočných, neadresných a často prázdnych – len takých duševných vypchávok, aby sa nepovedalo, že som si zjedol jazyk,“ zhodnotil svet, v ktorom sa pohyboval. A v ktorom sa necítil tak dobre ako v svete literatúry. Čítajúc spomienky Urbana-novinára, ľahko môžeme vybadať, že preňho práca bola len rutinou, možno i onou „duševnou vypchávkou“, ktorá mu mala zabezpečiť živobytie, no nedokázala mu pozdvihnúť ducha. Dalo by sa polemizovať o tom, či konkrétne práca na poste šéfredaktora Gardistu je v kontexte ľudskosti odpustiteľnou. Našťastie, môžeme o tom polemizovať so samotným autorom. O svojej skúsenosti totiž napísal celú knihu.

 

Na brehu krvavej rieky je, citujúc anotáciu na prebale vydania z roku 1994, „v pokore vytvorený obraz o nekonečnom, bolestnom a prekrásnom živote, skvost darovaný slovenskej literatúre od veľkého umelca, kniha nevydaná vyše dvadsať rokov, lebo nemohla uzrieť svetlo sveta pre svoju (s)prav(o)d(l)ivosť„. Slová, ktoré možno brať ako reklamnú stratégiu – po prečítaní však nie je ťažké uveriť v ich pravdivosť.

 

V duchu hesla „múdry sa i na hlúposti poučí“ sa Milo  Urban rozhodol napísať knihu o Slovenskom štáte, ako ho vnímal on, z pozície, z ktorej sa na svet pozeralo len málo ľudí. Objasňuje, prečo a za akých okolností prijal šéfredaktorský post, nevyhýba sa konfrontácii s vlastným svedomím ani s cudzími predsudkami či odsúdením. Seba ani svoju minulosť nedémonizuje, ale ani neprikrášľuje. Jednoducho rozpráva. Pútavo, úprimne, tak, ako sme na to u Urbana zvyknutý. Je narátorom, hrdinom i obeťou svojho príbehu – a bez ohľadu na to, či sa čitateľ rozhodne veriť v jeho pravdu, Urban si ju vie zargumentovať.

 

Písať o sebe, respektíve o sebe v úlohe, s ktorou sme sami neboli stotožnení, je určite ťažké. Už spomínať na niektoré životné obdobia a peripetie je ťažké. Písať však o nich a napísané ešte aj vydať, to chce naozaj odvahu. A možno aj avizovanú pokoru. A odstup. Všetko spomenuté je prítomné aj v Urbanovom diele, ktoré môže poslúžiť nielen ako cenný príspevok o slovenských dejinách, ale aj ako vzor dôstojného vyrovnávania sa s temnými časťami našej minulosti. Našej – slovenskej; ale aj našej – osobnej. Lebo my všetci sme „spolovice obludy, spolovice nástroje Ducha svätého. Stačí jeden krôčik, a už si na jednej alebo na druhej strane.

 

Je škoda, že autobiografický román Na brehu krvavej rieky nie je viac známy, viac spopularizovaný. Veď aj v dnešnej dobe platí to, čo platilo v Urbanovej, a totiž „zachraňovali sme košeľu, keď šlo o kabát.“ Aj ľudia dneška si v súvislosti s mnohými (nielen politickými) problémami určite kladu otázku: „Za ktorý koniec ho chytiť, keď nemá konca?“ A stále tiež platí – „z prázdneho krčaha ani Šalamún nenaleje.“

 

Čo sa však myšlienok a podnetov na uvažovanie týka, Urbanova kniha je krčah plný, ba priam prelievajúci sa ľudskosťou a múdrosťou. A tým, čo mu dajú šancu, určite pomôže dotvoriť si obraz nielen o autorovi a jeho dobe, ale aj o nás – a o sebe.

 

Recenzovaná kniha: 

Milo Urban: Na brehu krvavej rieky. Slovenský spisovateľ, 1994 (posledné vydanie) 

Odpovede na niektoré otázky z blogu o Bohu

06.02.2018

Môže byť Boh naraz spravodlivý aj milosrdný? Prečo umierajú deti? Čo má Boh spoločné s Cirkvou? Je vôbec bol dobrý? Aj toto sú niektoré podnety, ktoré sa (či už explicitne alebo implicitne) viac »

Existuje Boh?

03.02.2018

Podľa mňa je to najdôležitejšia otázka, akú si môžeme dať: existuje Boh alebo nie? Od jednoznačnej odpovede predsa závisí všetko ostatné... Tak ako to s ním teda je? Existuje? Ak áno, viac »

Mária Bilá: Ženy, ktoré čakajú. Prosba: Nečítajte to

09.01.2018

Toto nie je marketingový ťah. Je to prosba. Varovanie. Naozaj. Vysvetlím. Túto knihu som napísala v čase, kedy som ešte nemala pevne ujasnený hodnotový systém. Také štádium hľadania (sa). viac »

Putin

Putin sa osobne nezapojí do prezidentskej volebnej kampane

19.02.2018 18:42

Putin na rozdiel od svojich siedmich súperov kandiduje ako nezávislý.

corbyn

Mayová vyzvala Corbyna k otvorenosti okolo schôdzok s ŠtB

19.02.2018 18:41

Pracovník ŠtB médiám povedal, že Jeremy Corbyn s komunistickou tajnou políciou spolupracoval vedome. To britský politik odmietol.

andrej babiš

Český premiér v demisii Andrej Babiš má zdravotné komplikácie; veľa pracuje

19.02.2018 18:23

Babiš v pondelok vo svojom príspevku na Facebooku priznal, že po odporúčaniach pracovníčok sekretariátu úradu vlády začal namiesto kávy piť čaj proti vysokému tlaku.

ľudia, jedenie, jedlo, reštaurácia

Spravodlivá spoločnosť by mala podľa Slovákov zaručiť uspokojovanie základných potrieb

19.02.2018 18:09

V prieskume sa výskumníci prvýkrát pýtali na to, aké charakteristiky spoločenského a politického zriadenia si ľudia spájajú s demokratickým režimom a v akej miere.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 115
Celková čítanosť: 129604x
Priemerná čítanosť článkov: 1127x

Autor blogu

Kategórie