Založ si blog

Spomienky šéfredaktora “Gardistu”

Gardista, politický týždenník a neskôr denník Hlinkovej gardy, v súčasnosti patrí k najzatracovanejším periodikám dejín slovenskej žurnalistiky. Stranícka tlač s výrazným antisemitským obsahom – dodnes dostupná v niektorých knižniciach napríklad aj online – bola svojho času dokonca prvou, ktorá zverejnila tzv. Židovský kódex (č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov). Až po zmene režimov (a v niektorých prípadoch výmene kabátov), keď sa zmenili preferencie a zo včerajších hrdinov sa stali vyvrheli, sa definitívne spečatil aj osud muža, ktorý Gadistovi šéfredaktoroval. Milo Urban, muž, ktorého si slovenská literatúra pamätá ako stvoriteľa “románu storočia” Živý bič či tvorcu brilantných noviel. Ako si ho však pamätajú dejiny?

 

S nadsádzkou sa dá povedať, že obe svetové vojny zmenili Urbanov život. Tá prvá ho inšpirovala k napísaniu Živého biča, románu, ktorý si podmanil kritiku, a z Urbana spravil uznávaného a známeho spisovateľa. Druhá vojna zas z Urbana spravila šéfredaktora radikálnych novín, s ktorých obsahom často ani sám nesúhlasil. Aspoň to neskôr tvrdil. “Ale sem-tam mi dobre padlo odtrhnúť sa, vypadnúť z prúdu všedných starostí, spod sprchy slov neraz celkom zbytočných, neadresných a často prázdnych – len takých duševných vypchávok, aby sa nepovedalo, že som si zjedol jazyk,” zhodnotil svet, v ktorom sa pohyboval. A v ktorom sa necítil tak dobre ako v svete literatúry. Čítajúc spomienky Urbana-novinára, ľahko môžeme vybadať, že preňho práca bola len rutinou, možno i onou “duševnou vypchávkou”, ktorá mu mala zabezpečiť živobytie, no nedokázala mu pozdvihnúť ducha. Dalo by sa polemizovať o tom, či konkrétne práca na poste šéfredaktora Gardistu je v kontexte ľudskosti odpustiteľnou. Našťastie, môžeme o tom polemizovať so samotným autorom. O svojej skúsenosti totiž napísal celú knihu.

 

Na brehu krvavej rieky je, citujúc anotáciu na prebale vydania z roku 1994, “v pokore vytvorený obraz o nekonečnom, bolestnom a prekrásnom živote, skvost darovaný slovenskej literatúre od veľkého umelca, kniha nevydaná vyše dvadsať rokov, lebo nemohla uzrieť svetlo sveta pre svoju (s)prav(o)d(l)ivosť“. Slová, ktoré možno brať ako reklamnú stratégiu – po prečítaní však nie je ťažké uveriť v ich pravdivosť.

 

V duchu hesla “múdry sa i na hlúposti poučí” sa Milo  Urban rozhodol napísať knihu o Slovenskom štáte, ako ho vnímal on, z pozície, z ktorej sa na svet pozeralo len málo ľudí. Objasňuje, prečo a za akých okolností prijal šéfredaktorský post, nevyhýba sa konfrontácii s vlastným svedomím ani s cudzími predsudkami či odsúdením. Seba ani svoju minulosť nedémonizuje, ale ani neprikrášľuje. Jednoducho rozpráva. Pútavo, úprimne, tak, ako sme na to u Urbana zvyknutý. Je narátorom, hrdinom i obeťou svojho príbehu – a bez ohľadu na to, či sa čitateľ rozhodne veriť v jeho pravdu, Urban si ju vie zargumentovať.

 

Písať o sebe, respektíve o sebe v úlohe, s ktorou sme sami neboli stotožnení, je určite ťažké. Už spomínať na niektoré životné obdobia a peripetie je ťažké. Písať však o nich a napísané ešte aj vydať, to chce naozaj odvahu. A možno aj avizovanú pokoru. A odstup. Všetko spomenuté je prítomné aj v Urbanovom diele, ktoré môže poslúžiť nielen ako cenný príspevok o slovenských dejinách, ale aj ako vzor dôstojného vyrovnávania sa s temnými časťami našej minulosti. Našej – slovenskej; ale aj našej – osobnej. Lebo my všetci sme “spolovice obludy, spolovice nástroje Ducha svätého. Stačí jeden krôčik, a už si na jednej alebo na druhej strane.

 

Je škoda, že autobiografický román Na brehu krvavej rieky nie je viac známy, viac spopularizovaný. Veď aj v dnešnej dobe platí to, čo platilo v Urbanovej, a totiž “zachraňovali sme košeľu, keď šlo o kabát.” Aj ľudia dneška si v súvislosti s mnohými (nielen politickými) problémami určite kladu otázku: “Za ktorý koniec ho chytiť, keď nemá konca?” A stále tiež platí – “z prázdneho krčaha ani Šalamún nenaleje.”

 

Čo sa však myšlienok a podnetov na uvažovanie týka, Urbanova kniha je krčah plný, ba priam prelievajúci sa ľudskosťou a múdrosťou. A tým, čo mu dajú šancu, určite pomôže dotvoriť si obraz nielen o autorovi a jeho dobe, ale aj o nás – a o sebe.

 

Recenzovaná kniha: 

Milo Urban: Na brehu krvavej rieky. Slovenský spisovateľ, 1994 (posledné vydanie) 

Umlčané hlasy: Detské vojnové denníky od 1. svetovej vojny po Irak

17.11.2017

„Za posledných 10 rokov zahynuli v ozbrojených konfliktoch 2 milióny detí a šesť miliónov ich bolo zranených či zmrzačených. Po celom svete dnes na rôznych miestach bojuje viac než štvrť viac »

Najkrajšie grafické knihy u nás

03.11.2017

Máte chuť na príbeh, ale nie na slová? Radi čítate medzi riadkami, či "medzi obrázkami"? Viete sa tešiť z krásnych ilustrácií? Ak ste na dané otázky odpovedali áno, rada vás odkážem viac »

Aké ľúbostné listy písali slávni ľudia?

20.09.2017

Nádherné i banálne "ľúbim ťa" sa dá povedať tisíckami slov aj gest. Inak si lásku vyznávajú čerství milenci, inak dvojice, ktoré už preskúšal osud aj nejaký ten rok. Inak ľúbi čerstvý viac »

mobil, platba mobilom, nákup, bezkontaktná, platba

Poľská vláda chce postupne zrušiť nedeľný predaj

24.11.2017 02:24

Poľská vláda vláda plánuje postupne do roku 2020 zrušiť nedeľný predaj, aby zamestnanci mali viac času na rodinu.

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Návšteva Putina v Nemecku

Začalo nemecko-ruské fórum, pozdravy zaslali Merkelová aj Putin

23.11.2017 20:57

Diskusné fórum sa koná v čase, keď sú nemecko-ruské vzťahy stále ťažko poznačené ruskou anexiou ukrajinského Krymu z roku 2014.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 118534x
Priemerná čítanosť článkov: 1108x

Autor blogu

Kategórie