Založ si blog

Spomienky šéfredaktora “Gardistu”

Gardista, politický týždenník a neskôr denník Hlinkovej gardy, v súčasnosti patrí k najzatracovanejším periodikám dejín slovenskej žurnalistiky. Stranícka tlač s výrazným antisemitským obsahom – dodnes dostupná v niektorých knižniciach napríklad aj online – bola svojho času dokonca prvou, ktorá zverejnila tzv. Židovský kódex (č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov). Až po zmene režimov (a v niektorých prípadoch výmene kabátov), keď sa zmenili preferencie a zo včerajších hrdinov sa stali vyvrheli, sa definitívne spečatil aj osud muža, ktorý Gadistovi šéfredaktoroval. Milo Urban, muž, ktorého si slovenská literatúra pamätá ako stvoriteľa “románu storočia” Živý bič či tvorcu brilantných noviel. Ako si ho však pamätajú dejiny?

 

S nadsádzkou sa dá povedať, že obe svetové vojny zmenili Urbanov život. Tá prvá ho inšpirovala k napísaniu Živého biča, románu, ktorý si podmanil kritiku, a z Urbana spravil uznávaného a známeho spisovateľa. Druhá vojna zas z Urbana spravila šéfredaktora radikálnych novín, s ktorých obsahom často ani sám nesúhlasil. Aspoň to neskôr tvrdil. “Ale sem-tam mi dobre padlo odtrhnúť sa, vypadnúť z prúdu všedných starostí, spod sprchy slov neraz celkom zbytočných, neadresných a často prázdnych – len takých duševných vypchávok, aby sa nepovedalo, že som si zjedol jazyk,” zhodnotil svet, v ktorom sa pohyboval. A v ktorom sa necítil tak dobre ako v svete literatúry. Čítajúc spomienky Urbana-novinára, ľahko môžeme vybadať, že preňho práca bola len rutinou, možno i onou “duševnou vypchávkou”, ktorá mu mala zabezpečiť živobytie, no nedokázala mu pozdvihnúť ducha. Dalo by sa polemizovať o tom, či konkrétne práca na poste šéfredaktora Gardistu je v kontexte ľudskosti odpustiteľnou. Našťastie, môžeme o tom polemizovať so samotným autorom. O svojej skúsenosti totiž napísal celú knihu.

 

Na brehu krvavej rieky je, citujúc anotáciu na prebale vydania z roku 1994, “v pokore vytvorený obraz o nekonečnom, bolestnom a prekrásnom živote, skvost darovaný slovenskej literatúre od veľkého umelca, kniha nevydaná vyše dvadsať rokov, lebo nemohla uzrieť svetlo sveta pre svoju (s)prav(o)d(l)ivosť“. Slová, ktoré možno brať ako reklamnú stratégiu – po prečítaní však nie je ťažké uveriť v ich pravdivosť.

 

V duchu hesla “múdry sa i na hlúposti poučí” sa Milo  Urban rozhodol napísať knihu o Slovenskom štáte, ako ho vnímal on, z pozície, z ktorej sa na svet pozeralo len málo ľudí. Objasňuje, prečo a za akých okolností prijal šéfredaktorský post, nevyhýba sa konfrontácii s vlastným svedomím ani s cudzími predsudkami či odsúdením. Seba ani svoju minulosť nedémonizuje, ale ani neprikrášľuje. Jednoducho rozpráva. Pútavo, úprimne, tak, ako sme na to u Urbana zvyknutý. Je narátorom, hrdinom i obeťou svojho príbehu – a bez ohľadu na to, či sa čitateľ rozhodne veriť v jeho pravdu, Urban si ju vie zargumentovať.

 

Písať o sebe, respektíve o sebe v úlohe, s ktorou sme sami neboli stotožnení, je určite ťažké. Už spomínať na niektoré životné obdobia a peripetie je ťažké. Písať však o nich a napísané ešte aj vydať, to chce naozaj odvahu. A možno aj avizovanú pokoru. A odstup. Všetko spomenuté je prítomné aj v Urbanovom diele, ktoré môže poslúžiť nielen ako cenný príspevok o slovenských dejinách, ale aj ako vzor dôstojného vyrovnávania sa s temnými časťami našej minulosti. Našej – slovenskej; ale aj našej – osobnej. Lebo my všetci sme “spolovice obludy, spolovice nástroje Ducha svätého. Stačí jeden krôčik, a už si na jednej alebo na druhej strane.

 

Je škoda, že autobiografický román Na brehu krvavej rieky nie je viac známy, viac spopularizovaný. Veď aj v dnešnej dobe platí to, čo platilo v Urbanovej, a totiž “zachraňovali sme košeľu, keď šlo o kabát.” Aj ľudia dneška si v súvislosti s mnohými (nielen politickými) problémami určite kladu otázku: “Za ktorý koniec ho chytiť, keď nemá konca?” A stále tiež platí – “z prázdneho krčaha ani Šalamún nenaleje.”

 

Čo sa však myšlienok a podnetov na uvažovanie týka, Urbanova kniha je krčah plný, ba priam prelievajúci sa ľudskosťou a múdrosťou. A tým, čo mu dajú šancu, určite pomôže dotvoriť si obraz nielen o autorovi a jeho dobe, ale aj o nás – a o sebe.

 

Recenzovaná kniha: 

Milo Urban: Na brehu krvavej rieky. Slovenský spisovateľ, 1994 (posledné vydanie) 

“Eurábia”, boj proti teroristom či “starodievoctvo”: dovolenkové čítanie pre náročnejších

18.07.2017

„Je to vojna kultúr. (...) Vojna, ktorá chce viac než naše telo zasiahnuť našu dušu. Ráz nášho života, našu životnú filozofiu. Spôsob, akým myslíme, jednáme, milujeme. (...) Ich cieľom viac »

Domček: ako žijú súčasní mladí katolíci?

17.07.2017

Myslela som si, že do Domčeka chodia bigotní fanatici, ktorí nemajú iné možnosti sociálneho vyžitia. Druhý predsudok: nechodia tam hľadať Boha, ale (životného) partnera. Verdikt? Do Domčeka viac »

Láska bez hraníc: ako si muž bez končatín našiel manželku

16.07.2017

Narodil sa bez nôh a rúk, kvôli čomu si už v detstve uvedomil tri veci: nikdy sa o seba nebude môcť sám postarať, nikdy si nenájde prácu, nikdy si nenájde lásku. Dlho preto trpel zúfalstvom viac »

Nemecko, Sigmar Gabriel, vicekancelár

Berlín, ktorý je v spore s Ankarou, uisťoval tureckú menšinu o podpore

22.07.2017 17:57

Sigmar Gabriel sa obrátil na Turkov žijúcich v Nemecku, aby ich ubezpečil, že s aktuálnym sporom medzi Berlínom a Ankarou nemajú nič spoločné a nijako ich neohrozuje.

Viktor Orbán

Orbán: Integrácia zlyhá. Moslimovia sa považujú za silnejších, než sú kresťania

22.07.2017 14:11

Podpora migrácie nie je odpoveďou na ekonomické problémy, povedal maďarský konzervatívny premiér Viktor Orbán.

Viktor Orbán, prejav

Inkvizícia EÚ namierená proti Poľsku nikdy nemôže uspieť, tvrdí Orbán

22.07.2017 13:35

Maďarsko použije všetky právne prostriedky, aby v Európskej únii preukázalo solidaritu s Poľskom. Povedal to maďarský premiér Viktor Orbán.

grecko, protest, demonstracia

Zadlžení Gréci sú z najhoršieho vonku

22.07.2017 13:00

Grécku ešte vlani hrozil odchod z eurozóny, no teraz sa podľa mnohých makroekonomických ukazovateľov pomaly dostáva z najhoršieho.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 92
Celková čítanosť: 98192x
Priemerná čítanosť článkov: 1067x

Autor blogu

Kategórie