Založ si blog

Vtedy, medzitým, teraz

Dá sa ešte niečo nové napísať o holokauste? A má sa písať len nové? Platí – parafrázujúc Stalina -, že smrť jedného je tragédia, a smrť miliónov štatistika? V prípade odpovede “áno”: je každý nový príbeh o holokauste príbehom jedného, alebo príbehom všetkých?… Podobné otázky mi napadli aj pri čítaní najnovšej knihy Jany Bodnárovej Náhrdelník/Obojok (Vtedy medzitým, teraz) – hoci samotná autorka si ich možno nekládla…

 

***

Najnovšia kniha oceňovanej autorky Jany Bodnárovej by, citujúc úvodné venovanie, „možno ani nevznikla, keby neexistoval osud a dielo maliara Ernesta Špitza“. Aj sama autorka však avizuje, že „jeho vlastný život je v texte prítomný len veľmi, veľmi vzdialene,“ čím čitateľa nenúti participovať na pochopení textu prostredníctvom znalosti sekundárnych zdrojov. Avšak bez poznanie kontextov a kulís dôb, ktoré sa Bodnárová rozhodla reflektovať, sa recipient nezaobíde. Bodnárová skrátka počíta s poučeným čitateľom, ktorému veci stačí naznačiť, nie polopatisticky (do)povedať, a s čitateľom, ktorý v sebe nesie aspoň základnú výbavu vedomostí z dejepisných hodín.

 

Už paradoxne znejúci názov napovedá, že v Bodnárovej svete sa náhrdelník (teda niečo vzácne, drahé, povedzme, že aj rodinne dedené) môže pretransformovať na obojok – proces však je občas aj opačný, a z obojka, ktorý zdanlivo väzní, ohraničuje či aspoň označuje, sa môže vykľuť náhrdelník. V niektorých prípadoch sú skrátka rozdiely nepatrné – alebo aspoň premenné.

 

Podtitul zase napovedá, že respondent má počítať s minimálne tromi časovými rovinami: neurčité vtedy, medzitým a teraz však v kontexte Bodnárovej textu nadobudnú konkrétne datovanie, pričom „vtedy“ sú vojnové roky (najmä 1944), „medzitým“ najtvrdšie roky socializmu na čele s rokom 1950, a pod pojmom „teraz“ rozumie autorka najaktuálnejšiu súčasnosť, ktorú ako jedinú neoznačuje konkrétnym rokom.  Nechronologické striedanie rôznych časových rovín umožňuje Bodnárovej i jej čitateľovi cestovať v rovinách „vtedy, medzitým a teraz“  bez nutnosti prísnej chronológie. A hoci fragmentárnosť obrazov, navyše z rôznych časových období, nie je novinkou ani v rámci Bodnárovej tvorby, ani v rámci literatúry ako takej, autorka však zo svojho nápadu ťaží maximum. Darí sa jej to najmä vďaka tomu, že svet, ktorý vytvorila, nevysvetľuje – jednoducho pred čitateľa maľuje obrazy a necháva ho, nech sa medzi nimi motá sám, hľadajúc tak vlastnú cestu z galérie života postáv.

 

Tých ústredných je niekoľko. Imrich, muž-maliar, je autorkou priznaným a nami už spomenutým odkazom na Špitza. Podobne ako reálny umelec, aj Imrich sa vyrovnáva so svojím židovským pôvodom, a najmä s predsudkami a dôsledkami, ktoré mu ustavične prináša. Minimálne v dvoch dobách. Bodnárovej židovský hrdina nesupluje hrdinu Špitzerovho autobiografického románu Nechcel som byť žid, niektorými svojimi postojmi a činmi nám ho však pripomenie. Je sympatické, že dejiny židov a židovstva vôbec neredukuje Bodnárová len na holokaust, ale že svojho Imricha necháva prejsť aj následným peklom päťdesiatych rokov, kedy Imrich, čoby pars pro toto slovenskej židovskej obce, trpí už nielen pre svoj etnický, ale aj pre spoločenský pôvod.

 

Za vedľajšie postavy môžeme pasovať ľudí, ktorí krížia cesty Imrichovi, a neskôr jeho dcére Sáre, pohybujúcej sa najmä v časopriestore románového „teraz“. Ani piplanie sa v rodinných koreňoch (dvadsiateho storočia) nie je v rámci literatúry posledných rokov objavné. Cestu do otcovho rodného Domu hluchého podnikol Krištúfkov Adam Trnovský, rodinné návraty a vzťahy sú ústrednou témou Hostiny Rút Lichnerovej, život starého otca ovplyvňuje Daniela zo Šulejovho Spolu… Bodnárovej poňatie je v tomto kontexte originálne práve v svojej fragmentárnosti a tiež schopnosťou autorky nenačierať do vôd mnohokrát spomenutých faktov až klišé. K zážitku z čítania prispievajú pedantne naštudované a nenásilne vkomponované detaily, napríklad odkazy na dobové novinové texty, populárne piesne, heslá na plagátoch. K atmosfére diela nemálo prispievajú i stručné a funkčné opisy: „Horúca noc, bludné hlasy, vietor v elipsách. Dom praskal, pískal, pukal: drevo, sklo, nábytok, tapety, parkety, a keď Sára rozsvietila svetlá, postupne zaškvŕkali smrteľným zvukom i telíčka nočných môr na holých žiarovkách.“

 

Jana Bodnárová už v minulosti ukázala a dokázala, že sa vie hrať so slovami aj s postavami. Lacné dramatické efekty sú jej cudzie – radšej nás dojme až paralyzuje niečím, čo sa navonok javí banálne. Vďaka správnym slovám však môže byť úderné. Aj majster kat sa však utne, a to najmä ak sa snaží byť inovatívny za každú cenu, čo sa v prípade Bodnárovej najnovšieho dielka udialo pri hľadaní správnej formy pre prehovory postáv. Autorka zanevrela na klasickú priamu reč, čo spravili už mnohí pred ňou: Bodnárová sa však pokúsila túto fintu inovovať tak, že spätne, v osobitne vyčlenenom odseku, objasňuje, kto čo povedal. Táto metóda je nielenže rušivá, ale v podstate aj zbytočná: čitateľ by mnoho pochopil zo samotného kontextu. V záplave mnohých kladov však možno túto čudnú manieru ľahko odpustiť.

 

Náhrdelník / Obojok je kniha, ktorú ocení najmä náročnejší čitateľ. A ktorú – možno – ocenia či na nejaké ocenenie aspoň nominujú i kritici. Je to kniha o všetkých vtedy, medzitým a teraz, ktoré neraz majú jediný priesečník: konkrétneho človeka. A presne tam sa môžu stretnúť i všetci tí, „ktorí boli mimo nej, lebo ich nepoznala či poznala len krátko, predsa však zostali v nej, v jej génoch, v jej spomienkach, v tom dôležitom priestore nezabúdania a prenosu všetkého minulého. Budú spolu komunikovať rečou bez reči. Tak, ako kedysi dávno Číňania pili horúcu vodu – čaj bez čaju“.

 

Tak, ako to s autorkou a jej knihou môže aj trpezlivý čitateľ.

 

Recenzovaná kniha:

Jana Bodnárová: Náhrdelník/Obojok (Vtedy, medzitým, teraz). Vydavateľstvo: Trio Publishing, 2016

 

Najkrajšie knižné obálky 2016: prekvapili Slováci viac než anglofónny trh?

04.02.2017

Vraví sa, že nesúď knihu podľa obalu. Súhlasím. Platí však aj to, že vďaka peknému obalu si človek (najmä ten nezorientovaný v množstve anotácií) knihu ľahšie všimne a obľúbi. V viac »

13 kvalitných romantických filmov

30.01.2017

Titanic či Hriešny tanec pozná takmer každý. V tomto zozname však nájdete filmy, za ktorých sledovanie sa nemusí hanbiť ani chlap. Dôkazy, že "romantický" nemusí byť synonymom "nekvalitného". viac »

Nežije náhodou vo vašom byte cudzia žena?

07.01.2017

Na začiatku bola novinová správa v japonských novinách: osamelý muž si začal všímať, že mu miznú veci. Nie dramaticky, nie hodnotné. Jogurt, džús... Najprv si myslel, že je paranoidný. viac »

KOALÍCIA: Robert Fico

Slovensko pre dvojakú kvalitu potravín iniciovalo summit V4

23.02.2017 18:29

Slovensko pre problematiku dvojakej kvality potravín v rámci členských štátov Európskej únie iniciovalo summit premiérov Višegrádskej štvorky.

Andrej Kiska

Kiska: Záväzok Slovenska voči NATO je potrebné naplniť

23.02.2017 17:50

Záväzok Slovenska voči NATO je podľa prezidenta SR Andreja Kisku potrebné naplniť.

paríž, rukojemnícka dráma, polícia,

Parížski tínedžeri zablokovali školy horiacimi kontajnerami

23.02.2017 16:50

Parížski tínedžeri vo štvrtok zablokovali 16 mestských stredných škôl horiacimi kontajnermi a provizórnymi barikádami na protest proti údajnému znásilneniu mladého černocha.

Geert Wilders

Wilders pre únik informácií zrušil verejné aktivity svojej strany

23.02.2017 16:32

Holandský krajne pravicový politik Geert Wilders vo štvrtok až do odvolania zrušil všetky verejné podujatia svoje Strany pre slobodu (PVV).

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 85
Celková čítanosť: 80159x
Priemerná čítanosť článkov: 943x

Autor blogu

Kategórie