Založ si blog

Vtedy, medzitým, teraz

Dá sa ešte niečo nové napísať o holokauste? A má sa písať len nové? Platí – parafrázujúc Stalina -, že smrť jedného je tragédia, a smrť miliónov štatistika? V prípade odpovede “áno”: je každý nový príbeh o holokauste príbehom jedného, alebo príbehom všetkých?… Podobné otázky mi napadli aj pri čítaní najnovšej knihy Jany Bodnárovej Náhrdelník/Obojok (Vtedy medzitým, teraz) – hoci samotná autorka si ich možno nekládla…

 

***

Najnovšia kniha oceňovanej autorky Jany Bodnárovej by, citujúc úvodné venovanie, „možno ani nevznikla, keby neexistoval osud a dielo maliara Ernesta Špitza“. Aj sama autorka však avizuje, že „jeho vlastný život je v texte prítomný len veľmi, veľmi vzdialene,“ čím čitateľa nenúti participovať na pochopení textu prostredníctvom znalosti sekundárnych zdrojov. Avšak bez poznanie kontextov a kulís dôb, ktoré sa Bodnárová rozhodla reflektovať, sa recipient nezaobíde. Bodnárová skrátka počíta s poučeným čitateľom, ktorému veci stačí naznačiť, nie polopatisticky (do)povedať, a s čitateľom, ktorý v sebe nesie aspoň základnú výbavu vedomostí z dejepisných hodín.

 

Už paradoxne znejúci názov napovedá, že v Bodnárovej svete sa náhrdelník (teda niečo vzácne, drahé, povedzme, že aj rodinne dedené) môže pretransformovať na obojok – proces však je občas aj opačný, a z obojka, ktorý zdanlivo väzní, ohraničuje či aspoň označuje, sa môže vykľuť náhrdelník. V niektorých prípadoch sú skrátka rozdiely nepatrné – alebo aspoň premenné.

 

Podtitul zase napovedá, že respondent má počítať s minimálne tromi časovými rovinami: neurčité vtedy, medzitým a teraz však v kontexte Bodnárovej textu nadobudnú konkrétne datovanie, pričom „vtedy“ sú vojnové roky (najmä 1944), „medzitým“ najtvrdšie roky socializmu na čele s rokom 1950, a pod pojmom „teraz“ rozumie autorka najaktuálnejšiu súčasnosť, ktorú ako jedinú neoznačuje konkrétnym rokom.  Nechronologické striedanie rôznych časových rovín umožňuje Bodnárovej i jej čitateľovi cestovať v rovinách „vtedy, medzitým a teraz“  bez nutnosti prísnej chronológie. A hoci fragmentárnosť obrazov, navyše z rôznych časových období, nie je novinkou ani v rámci Bodnárovej tvorby, ani v rámci literatúry ako takej, autorka však zo svojho nápadu ťaží maximum. Darí sa jej to najmä vďaka tomu, že svet, ktorý vytvorila, nevysvetľuje – jednoducho pred čitateľa maľuje obrazy a necháva ho, nech sa medzi nimi motá sám, hľadajúc tak vlastnú cestu z galérie života postáv.

 

Tých ústredných je niekoľko. Imrich, muž-maliar, je autorkou priznaným a nami už spomenutým odkazom na Špitza. Podobne ako reálny umelec, aj Imrich sa vyrovnáva so svojím židovským pôvodom, a najmä s predsudkami a dôsledkami, ktoré mu ustavične prináša. Minimálne v dvoch dobách. Bodnárovej židovský hrdina nesupluje hrdinu Špitzerovho autobiografického románu Nechcel som byť žid, niektorými svojimi postojmi a činmi nám ho však pripomenie. Je sympatické, že dejiny židov a židovstva vôbec neredukuje Bodnárová len na holokaust, ale že svojho Imricha necháva prejsť aj následným peklom päťdesiatych rokov, kedy Imrich, čoby pars pro toto slovenskej židovskej obce, trpí už nielen pre svoj etnický, ale aj pre spoločenský pôvod.

 

Za vedľajšie postavy môžeme pasovať ľudí, ktorí krížia cesty Imrichovi, a neskôr jeho dcére Sáre, pohybujúcej sa najmä v časopriestore románového „teraz“. Ani piplanie sa v rodinných koreňoch (dvadsiateho storočia) nie je v rámci literatúry posledných rokov objavné. Cestu do otcovho rodného Domu hluchého podnikol Krištúfkov Adam Trnovský, rodinné návraty a vzťahy sú ústrednou témou Hostiny Rút Lichnerovej, život starého otca ovplyvňuje Daniela zo Šulejovho Spolu… Bodnárovej poňatie je v tomto kontexte originálne práve v svojej fragmentárnosti a tiež schopnosťou autorky nenačierať do vôd mnohokrát spomenutých faktov až klišé. K zážitku z čítania prispievajú pedantne naštudované a nenásilne vkomponované detaily, napríklad odkazy na dobové novinové texty, populárne piesne, heslá na plagátoch. K atmosfére diela nemálo prispievajú i stručné a funkčné opisy: „Horúca noc, bludné hlasy, vietor v elipsách. Dom praskal, pískal, pukal: drevo, sklo, nábytok, tapety, parkety, a keď Sára rozsvietila svetlá, postupne zaškvŕkali smrteľným zvukom i telíčka nočných môr na holých žiarovkách.“

 

Jana Bodnárová už v minulosti ukázala a dokázala, že sa vie hrať so slovami aj s postavami. Lacné dramatické efekty sú jej cudzie – radšej nás dojme až paralyzuje niečím, čo sa navonok javí banálne. Vďaka správnym slovám však môže byť úderné. Aj majster kat sa však utne, a to najmä ak sa snaží byť inovatívny za každú cenu, čo sa v prípade Bodnárovej najnovšieho dielka udialo pri hľadaní správnej formy pre prehovory postáv. Autorka zanevrela na klasickú priamu reč, čo spravili už mnohí pred ňou: Bodnárová sa však pokúsila túto fintu inovovať tak, že spätne, v osobitne vyčlenenom odseku, objasňuje, kto čo povedal. Táto metóda je nielenže rušivá, ale v podstate aj zbytočná: čitateľ by mnoho pochopil zo samotného kontextu. V záplave mnohých kladov však možno túto čudnú manieru ľahko odpustiť.

 

Náhrdelník / Obojok je kniha, ktorú ocení najmä náročnejší čitateľ. A ktorú – možno – ocenia či na nejaké ocenenie aspoň nominujú i kritici. Je to kniha o všetkých vtedy, medzitým a teraz, ktoré neraz majú jediný priesečník: konkrétneho človeka. A presne tam sa môžu stretnúť i všetci tí, „ktorí boli mimo nej, lebo ich nepoznala či poznala len krátko, predsa však zostali v nej, v jej génoch, v jej spomienkach, v tom dôležitom priestore nezabúdania a prenosu všetkého minulého. Budú spolu komunikovať rečou bez reči. Tak, ako kedysi dávno Číňania pili horúcu vodu – čaj bez čaju“.

 

Tak, ako to s autorkou a jej knihou môže aj trpezlivý čitateľ.

 

Recenzovaná kniha:

Jana Bodnárová: Náhrdelník/Obojok (Vtedy, medzitým, teraz). Vydavateľstvo: Trio Publishing, 2016

 

Zopár animovaných filmov, ktoré ocenia najmä dospelí

18.08.2017

Súhrn mojich top animákov, na ktoré treba dozrieť. Azur a Asmar Podmanivý, snivý, s peknou myšlienkou, s ešte krajšími obrazmi, s nezabudnuteľným štýlom animácií a soundtrackom, ktorý viac »

Zaľúbila som sa

08.08.2017

Tou vyvolenou je jedno mladé žieňa. Minule som na ňu len tak hľadela a uvedomila som si, že je veľmi krásna. Aj bez mejkapu. Tak trošku ako dieťa, tak trošku ako dievča, tak trošku ako starenka, viac »

Sex, drogy a Irán: príbeh Marjane Satrapiovej

03.08.2017

Narodila sa do slobodného sveta, ktorý sa postupne premenil na diktatúru. Skutočný príbeh Iránčanky, ktorá emigrovala do Európy, nedokázala však uniesť možnosti slobody. Po návrate do starej viac »

polícia, zásah, Belgicko

V Rotterdame našli dodávku s plynovými bombami, zrušili koncert

23.08.2017 22:47

Holandská polícia pre teroristickú hrozbu zrušila koncert v Rotterdame. Neďaleko miesta konania akcie polícia našla dodávku, v ktorej boli plynové bomby.

Lýbia, rebel

Uneseného líbyjského expremiéra Zajdána pustili

23.08.2017 22:35

Neznámi ozbrojenci ho deväť dní zadržiavali po tom, čo prišiel z Nemecka na návštevu do Tripolisu.

požiar, split, borovicovy les, Split, chorvatsko

Mladá Chorvátka priznala, že založila jeden z ničivých požiarov z pomsty Srbom

23.08.2017 22:13

Chorvátski hasiči pokračujú v boji s množstvom požiarov, ktoré v posledných dňoch ničí rozsiahlu oblasť pozdĺž jadranského pobrežia.

Peter Gajdoš

Pochybnosti o miliardovom nákupe na rezorte obrany

23.08.2017 20:00

Vynárajú sa špekulácie o privysokej cene bojových transportérov na ministerstve obrany a aj o vplyve niektorých zbrojárov, ktorí majú blízko k národniarom.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 97
Celková čítanosť: 103905x
Priemerná čítanosť článkov: 1071x

Autor blogu

Kategórie