Založ si blog

Najznámejšie svedectvo z dôb holokaustu

Mala trinásť rokov, staršiu sestru, otca, ktorého zbožňovala, a mamu, s ktorou – zrejme v návale pubertálnych hormónov – vychádzala ťažšie. Bola zaľúbená (vždy do niekoho iného), obľúbená, zvedavá, a s návalom hormónov i pocitov, ktoré dovtedy nepoznala, sa snažila hľadať svoje miesto vo svete. Bola ako väčšina jej rovesníčok – a keby raz vyrástla a dospela, možno by sa nad svojou vlastnou trinásťročnou podobou (pedantne zachytenou a rozpytvávanou v denníku, ktorý si viedla) zasmiala.

 

Ona však umrela.

 

A nielen ona – na svoju dobu a pôvod doplatila aj väčšina jej príbuzných. Peklo koncentračných táborov prežil len jej otec Otto. Jediné, čo mu po vojne ostalo, boli spomienky na rodinu, o ktorú prišiel. Pár fotiek, ktoré sa podarilo zachrániť. A denník jeho mladšej dcérky, ktorý celý čas opatrovala rodinná známa. Aké nádejné aj bolestné muselo byť pre otca čítať slová svojej mŕtvej dcéry… Niektoré ho (oprávnene) mohli zaraziť či zraniť. Tínedžerke nebola vlastná autocenzúra – o tom, čo ju tešilo i trápilo, písala bez servítky i bez taktu. Do svojho denníčka sa neštítila písať ani o svojich predstavách spojených s láskou a jej fyzickým realizovaním, dokonca podrobne rozoberať svoje zaľúbenie a prvý bozk (čo v časopriestore, kedy, ako sama Anna uvádzala, žena prvý bozk zažila často až po zasnúbení, ak nie rovno počas svadby, bolo vlastne veľmi odvážne). Napriek tomu, čo otca možno pobúrilo, rozhodol sa splniť vôľu avizovanú v samotnom denníku – ambiciózna dievčina totiž dúfala, že denník po vojne prepíše do románovej podoby a vydá.

 

Tak sa zrodil Denník Anny Frankovej.

 

Dnes už kultové dielo sa stalo súčasťou mnohých učebných osnov, dočkalo sa vydania v šesťdesiatich jazykoch, a v dome na ulici Prinsengracht č. 263, kde sa dva roky Anna s rodinou schovávala, stojí dodnes jej múzeum. Niekoľko filmových verzií Anninho príbehu, muzikál a metatextové odkazy v iných dielach dokázali Annu spopularizovať natoľko, že v istých kruhoch sa sama osebe stala symbolom holokaustu; jeho krutosti, nezmyselnosti, neľudskosti.

 

Aj na Slovensku sa denník dočkal niekoľkých vydaní – najnovšie ho, v rozšírenej verzii, pripravilo vydavateľstvo Slovart, a to navyše vo vkusnom dizajne. Príbeh mladej dievčiny si tak môže získať srdcia ďalšej generácie čitateľov.

 

Annin denník sa číta ľahko – predsa len ho písala trinásť až pätnásťročné dievča. Na zápiskoch vek autorky cítiť. Skáče z témy na tému, mnohokrát sa necháva uniesť svojimi aktuálnymi pocitmi, na okolie je prísna, lásku si idealizuje, občas možno priveľmi afektuje. Nemožno sa jej však čudovať – je vo veku, kedy dievčatá viac ako politika trápi, kedy a od koho dostanú prvý bozk, a hoci (na svoj vek predsa len vyspelá) Anna sleduje spoločenské dianie (musí – veď kvôli politike prichádza o vlasť, o dom, neskôr aj o druhý dom, o priateľov, možnosť študovať…) hodnotí ho najmä ako dieťa. Aj to je na denníku sympatické. Žiadne politizovanie, žiaden cynizmus. Len citlivý ponor do duše dievčaťa trpiaceho vo svete, ktorý začína svojich obyvateľov vyvážať v dobytčích vagónoch. V tomto kontexte môže azyl v úkryte pôsobiť ako raj – no stiesnené pomery, priveľa osôb v primalom priestore, “dospelácky” skepticizmus, hystéria a rezignácia v kontraste s mladosťou túžiacou aj toto nechcené dobrodružstvo povýšiť na čo najkrajší zážitok: to všetko môže zraňovať. A zraňuje.

 

V denníku sa veselé pasáže striedajú so smutnejšími, úvahové so spomienkovými. Občas Anna píše o tom, ako sa má, občas o tom, čo by chcela. Vďaka svojej pedantnosti sa jej darí z denníkových záznamov vytvárať príbeh – ľudia z jej okolia sa stávajú postavami, zážitky “kapitolami”, celý denník cenným svedectvom, ktoré pretrvalo dodnes. A stále má svoj váhu.

 

Už dávnejšie existujú tendencie dokázať nepravosť Anninho denníka. Samotná Anna má tak svojich obdivovateľov, ako aj kritikov – niektorí znevažujú samotnú osobnosť Anny, iní nie sú stotožnení s jej denníkovým dielom. Faktom však je, že kult Anny Frankovej pretrváva, a že jej denník vo výraznej miere formoval povedomie o holokauste a jeho obetiach. A že aj preto stojí za to prečítať si ho, a vytvoriť si o ňom i o jeho pisateľke vlastný názor.

 

Recenzovaná kniha:

Denník Anny Frankovej. Otto H. Frank (editor), Mirjam Pressler (editor). Vydavateľstvo: Slovart, 2015. Preklad: Adam Bžoch

 

 

Zopár animovaných filmov, ktoré ocenia najmä dospelí

18.08.2017

Súhrn mojich top animákov, na ktoré treba dozrieť. Azur a Asmar Podmanivý, snivý, s peknou myšlienkou, s ešte krajšími obrazmi, s nezabudnuteľným štýlom animácií a soundtrackom, ktorý viac »

Zaľúbila som sa

08.08.2017

Tou vyvolenou je jedno mladé žieňa. Minule som na ňu len tak hľadela a uvedomila som si, že je veľmi krásna. Aj bez mejkapu. Tak trošku ako dieťa, tak trošku ako dievča, tak trošku ako starenka, viac »

Sex, drogy a Irán: príbeh Marjane Satrapiovej

03.08.2017

Narodila sa do slobodného sveta, ktorý sa postupne premenil na diktatúru. Skutočný príbeh Iránčanky, ktorá emigrovala do Európy, nedokázala však uniesť možnosti slobody. Po návrate do starej viac »

polícia, zásah, Belgicko

V Rotterdame našli dodávku s plynovými bombami, zrušili koncert

23.08.2017 22:47

Holandská polícia pre teroristickú hrozbu zrušila koncert v Rotterdame. Neďaleko miesta konania akcie polícia našla dodávku, v ktorej boli plynové bomby.

Lýbia, rebel

Uneseného líbyjského expremiéra Zajdána pustili

23.08.2017 22:35

Neznámi ozbrojenci ho deväť dní zadržiavali po tom, čo prišiel z Nemecka na návštevu do Tripolisu.

požiar, split, borovicovy les, Split, chorvatsko

Mladá Chorvátka priznala, že založila jeden z ničivých požiarov z pomsty Srbom

23.08.2017 22:13

Chorvátski hasiči pokračujú v boji s množstvom požiarov, ktoré v posledných dňoch ničí rozsiahlu oblasť pozdĺž jadranského pobrežia.

Peter Gajdoš

Pochybnosti o miliardovom nákupe na rezorte obrany

23.08.2017 20:00

Vynárajú sa špekulácie o privysokej cene bojových transportérov na ministerstve obrany a aj o vplyve niektorých zbrojárov, ktorí majú blízko k národniarom.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 97
Celková čítanosť: 103925x
Priemerná čítanosť článkov: 1071x

Autor blogu

Kategórie