Založ si blog

Najznámejšie svedectvo z dôb holokaustu

Mala trinásť rokov, staršiu sestru, otca, ktorého zbožňovala, a mamu, s ktorou – zrejme v návale pubertálnych hormónov – vychádzala ťažšie. Bola zaľúbená (vždy do niekoho iného), obľúbená, zvedavá, a s návalom hormónov i pocitov, ktoré dovtedy nepoznala, sa snažila hľadať svoje miesto vo svete. Bola ako väčšina jej rovesníčok – a keby raz vyrástla a dospela, možno by sa nad svojou vlastnou trinásťročnou podobou (pedantne zachytenou a rozpytvávanou v denníku, ktorý si viedla) zasmiala.

 

Ona však umrela.

 

A nielen ona – na svoju dobu a pôvod doplatila aj väčšina jej príbuzných. Peklo koncentračných táborov prežil len jej otec Otto. Jediné, čo mu po vojne ostalo, boli spomienky na rodinu, o ktorú prišiel. Pár fotiek, ktoré sa podarilo zachrániť. A denník jeho mladšej dcérky, ktorý celý čas opatrovala rodinná známa. Aké nádejné aj bolestné muselo byť pre otca čítať slová svojej mŕtvej dcéry… Niektoré ho (oprávnene) mohli zaraziť či zraniť. Tínedžerke nebola vlastná autocenzúra – o tom, čo ju tešilo i trápilo, písala bez servítky i bez taktu. Do svojho denníčka sa neštítila písať ani o svojich predstavách spojených s láskou a jej fyzickým realizovaním, dokonca podrobne rozoberať svoje zaľúbenie a prvý bozk (čo v časopriestore, kedy, ako sama Anna uvádzala, žena prvý bozk zažila často až po zasnúbení, ak nie rovno počas svadby, bolo vlastne veľmi odvážne). Napriek tomu, čo otca možno pobúrilo, rozhodol sa splniť vôľu avizovanú v samotnom denníku – ambiciózna dievčina totiž dúfala, že denník po vojne prepíše do románovej podoby a vydá.

 

Tak sa zrodil Denník Anny Frankovej.

 

Dnes už kultové dielo sa stalo súčasťou mnohých učebných osnov, dočkalo sa vydania v šesťdesiatich jazykoch, a v dome na ulici Prinsengracht č. 263, kde sa dva roky Anna s rodinou schovávala, stojí dodnes jej múzeum. Niekoľko filmových verzií Anninho príbehu, muzikál a metatextové odkazy v iných dielach dokázali Annu spopularizovať natoľko, že v istých kruhoch sa sama osebe stala symbolom holokaustu; jeho krutosti, nezmyselnosti, neľudskosti.

 

Aj na Slovensku sa denník dočkal niekoľkých vydaní – najnovšie ho, v rozšírenej verzii, pripravilo vydavateľstvo Slovart, a to navyše vo vkusnom dizajne. Príbeh mladej dievčiny si tak môže získať srdcia ďalšej generácie čitateľov.

 

Annin denník sa číta ľahko – predsa len ho písala trinásť až pätnásťročné dievča. Na zápiskoch vek autorky cítiť. Skáče z témy na tému, mnohokrát sa necháva uniesť svojimi aktuálnymi pocitmi, na okolie je prísna, lásku si idealizuje, občas možno priveľmi afektuje. Nemožno sa jej však čudovať – je vo veku, kedy dievčatá viac ako politika trápi, kedy a od koho dostanú prvý bozk, a hoci (na svoj vek predsa len vyspelá) Anna sleduje spoločenské dianie (musí – veď kvôli politike prichádza o vlasť, o dom, neskôr aj o druhý dom, o priateľov, možnosť študovať…) hodnotí ho najmä ako dieťa. Aj to je na denníku sympatické. Žiadne politizovanie, žiaden cynizmus. Len citlivý ponor do duše dievčaťa trpiaceho vo svete, ktorý začína svojich obyvateľov vyvážať v dobytčích vagónoch. V tomto kontexte môže azyl v úkryte pôsobiť ako raj – no stiesnené pomery, priveľa osôb v primalom priestore, “dospelácky” skepticizmus, hystéria a rezignácia v kontraste s mladosťou túžiacou aj toto nechcené dobrodružstvo povýšiť na čo najkrajší zážitok: to všetko môže zraňovať. A zraňuje.

 

V denníku sa veselé pasáže striedajú so smutnejšími, úvahové so spomienkovými. Občas Anna píše o tom, ako sa má, občas o tom, čo by chcela. Vďaka svojej pedantnosti sa jej darí z denníkových záznamov vytvárať príbeh – ľudia z jej okolia sa stávajú postavami, zážitky “kapitolami”, celý denník cenným svedectvom, ktoré pretrvalo dodnes. A stále má svoj váhu.

 

Už dávnejšie existujú tendencie dokázať nepravosť Anninho denníka. Samotná Anna má tak svojich obdivovateľov, ako aj kritikov – niektorí znevažujú samotnú osobnosť Anny, iní nie sú stotožnení s jej denníkovým dielom. Faktom však je, že kult Anny Frankovej pretrváva, a že jej denník vo výraznej miere formoval povedomie o holokauste a jeho obetiach. A že aj preto stojí za to prečítať si ho, a vytvoriť si o ňom i o jeho pisateľke vlastný názor.

 

Recenzovaná kniha:

Denník Anny Frankovej. Otto H. Frank (editor), Mirjam Pressler (editor). Vydavateľstvo: Slovart, 2015. Preklad: Adam Bžoch

 

 

Nežije náhodou vo vašom byte cudzia žena?

07.01.2017

Na začiatku bola novinová správa v japonských novinách: osamelý muž si začal všímať, že mu miznú veci. Nie dramaticky, nie hodnotné. Jogurt, džús... Najprv si myslel, že je paranoidný. viac »

31 myšlienok na január

02.01.2017

Často by sme banovali, keby sa nám naše túžby splnili. (Ezop) Som iba jeden-jediný. No stále som jeden. Nemôžem urobiť všetko. No vždy môžem urobiť niečo. A keďže nemôžem urobiť všetko, viac »

Narodili sme sa a už nikdy neumrieme

28.12.2016

Mohol by to byť strašný príbeh. On a ona sa často rozchádzali. Dve deti sa im narodili postihnuté – a krátko po narodení umreli. Keď čakala tretie dieťa – konečne zdravé – zistili, viac »

Irak, Tikrít, Islamský štát, islamisti, Mosul

Iracká armáda dobyla východnú polovicu Mosulu

18.01.2017 14:02

Iracká armáda oslobodila od islamských radikálov celú východnú časť severoirackého mesta Mosul. Oznámil to veliteľ protiteroristickej jednotky.

Váhostav

Štát odhaľuje skutočných vlastníkov firiem

18.01.2017 14:00

Štát začína spoznávať skutočných vlastníkov firiem pôsobiacich na Slovensku. Do platnosti od januára vstúpil tzv. protischránkový zákon.

peniaze, eurá

Vláda schválila stimuly pre šesť investorov, vytvoria 400 miest

18.01.2017 13:29

Vládny kabinet schválil poskytnutie investičných stimulov. Celkovo šesť spoločností by malo získať od štátu investičnú pomoc vo výške 9,6 mil. eur.

Viliam Fischer

Lekárovi Fischerovi odpustili zvyšok zákazu činnosti

18.01.2017 13:23

Odsúdenému kardiochirurgovi Viliamovi Fischerovi sudca Špecializovaného trestného súdu v Pezinku podmienečne odpustil zvyšok zákazu vykonávať lekársku činnosť.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 83
Celková čítanosť: 74138x
Priemerná čítanosť článkov: 893x

Autor blogu

Kategórie