Založ si blog

Najznámejšie svedectvo z dôb holokaustu

Mala trinásť rokov, staršiu sestru, otca, ktorého zbožňovala, a mamu, s ktorou – zrejme v návale pubertálnych hormónov – vychádzala ťažšie. Bola zaľúbená (vždy do niekoho iného), obľúbená, zvedavá, a s návalom hormónov i pocitov, ktoré dovtedy nepoznala, sa snažila hľadať svoje miesto vo svete. Bola ako väčšina jej rovesníčok – a keby raz vyrástla a dospela, možno by sa nad svojou vlastnou trinásťročnou podobou (pedantne zachytenou a rozpytvávanou v denníku, ktorý si viedla) zasmiala.

 

Ona však umrela.

 

A nielen ona – na svoju dobu a pôvod doplatila aj väčšina jej príbuzných. Peklo koncentračných táborov prežil len jej otec Otto. Jediné, čo mu po vojne ostalo, boli spomienky na rodinu, o ktorú prišiel. Pár fotiek, ktoré sa podarilo zachrániť. A denník jeho mladšej dcérky, ktorý celý čas opatrovala rodinná známa. Aké nádejné aj bolestné muselo byť pre otca čítať slová svojej mŕtvej dcéry… Niektoré ho (oprávnene) mohli zaraziť či zraniť. Tínedžerke nebola vlastná autocenzúra – o tom, čo ju tešilo i trápilo, písala bez servítky i bez taktu. Do svojho denníčka sa neštítila písať ani o svojich predstavách spojených s láskou a jej fyzickým realizovaním, dokonca podrobne rozoberať svoje zaľúbenie a prvý bozk (čo v časopriestore, kedy, ako sama Anna uvádzala, žena prvý bozk zažila často až po zasnúbení, ak nie rovno počas svadby, bolo vlastne veľmi odvážne). Napriek tomu, čo otca možno pobúrilo, rozhodol sa splniť vôľu avizovanú v samotnom denníku – ambiciózna dievčina totiž dúfala, že denník po vojne prepíše do románovej podoby a vydá.

 

Tak sa zrodil Denník Anny Frankovej.

 

Dnes už kultové dielo sa stalo súčasťou mnohých učebných osnov, dočkalo sa vydania v šesťdesiatich jazykoch, a v dome na ulici Prinsengracht č. 263, kde sa dva roky Anna s rodinou schovávala, stojí dodnes jej múzeum. Niekoľko filmových verzií Anninho príbehu, muzikál a metatextové odkazy v iných dielach dokázali Annu spopularizovať natoľko, že v istých kruhoch sa sama osebe stala symbolom holokaustu; jeho krutosti, nezmyselnosti, neľudskosti.

 

Aj na Slovensku sa denník dočkal niekoľkých vydaní – najnovšie ho, v rozšírenej verzii, pripravilo vydavateľstvo Slovart, a to navyše vo vkusnom dizajne. Príbeh mladej dievčiny si tak môže získať srdcia ďalšej generácie čitateľov.

 

Annin denník sa číta ľahko – predsa len ho písala trinásť až pätnásťročné dievča. Na zápiskoch vek autorky cítiť. Skáče z témy na tému, mnohokrát sa necháva uniesť svojimi aktuálnymi pocitmi, na okolie je prísna, lásku si idealizuje, občas možno priveľmi afektuje. Nemožno sa jej však čudovať – je vo veku, kedy dievčatá viac ako politika trápi, kedy a od koho dostanú prvý bozk, a hoci (na svoj vek predsa len vyspelá) Anna sleduje spoločenské dianie (musí – veď kvôli politike prichádza o vlasť, o dom, neskôr aj o druhý dom, o priateľov, možnosť študovať…) hodnotí ho najmä ako dieťa. Aj to je na denníku sympatické. Žiadne politizovanie, žiaden cynizmus. Len citlivý ponor do duše dievčaťa trpiaceho vo svete, ktorý začína svojich obyvateľov vyvážať v dobytčích vagónoch. V tomto kontexte môže azyl v úkryte pôsobiť ako raj – no stiesnené pomery, priveľa osôb v primalom priestore, „dospelácky“ skepticizmus, hystéria a rezignácia v kontraste s mladosťou túžiacou aj toto nechcené dobrodružstvo povýšiť na čo najkrajší zážitok: to všetko môže zraňovať. A zraňuje.

 

V denníku sa veselé pasáže striedajú so smutnejšími, úvahové so spomienkovými. Občas Anna píše o tom, ako sa má, občas o tom, čo by chcela. Vďaka svojej pedantnosti sa jej darí z denníkových záznamov vytvárať príbeh – ľudia z jej okolia sa stávajú postavami, zážitky „kapitolami“, celý denník cenným svedectvom, ktoré pretrvalo dodnes. A stále má svoj váhu.

 

Už dávnejšie existujú tendencie dokázať nepravosť Anninho denníka. Samotná Anna má tak svojich obdivovateľov, ako aj kritikov – niektorí znevažujú samotnú osobnosť Anny, iní nie sú stotožnení s jej denníkovým dielom. Faktom však je, že kult Anny Frankovej pretrváva, a že jej denník vo výraznej miere formoval povedomie o holokauste a jeho obetiach. A že aj preto stojí za to prečítať si ho, a vytvoriť si o ňom i o jeho pisateľke vlastný názor.

 

Recenzovaná kniha:

Denník Anny Frankovej. Otto H. Frank (editor), Mirjam Pressler (editor). Vydavateľstvo: Slovart, 2015. Preklad: Adam Bžoch

 

 

Najkrajšie detské knihy (nielen) pod stromček

14.12.2017

Najkrajšie detské knižky sú podľa mňa také, ktoré majú čaro a hodnotu, aj keď po nich človek siahne s odstupom rokov. A keď mu veľa – a možno aj viac – povedia, i keď už úplne vyrastie. viac »

Modlitba za Černobyľ

11.12.2017

"Som svedok Černobyľu... Najdôležitejšej udalosti dvadsiateho storočia, a to bez ohľadu na strašné vojny a revolúcie, pre ktoré si budeme toto storočie pamätať. (...) Ja sa na Černobyľ viac »

Ako sa mali slovenskí (a českí) Nemci po vojne

07.12.2017

Strata (občianskych) práv, ponižovanie, šikana, konfiškovanie majetku, dobytčie vagóny. Scenár, ktorý poznáme z učebníc dejepisu. Máloktorá však učí, že toto u nás zažívali viaceré viac »

skalica

Únia už chráni aj Skalický rubín

15.12.2017 14:02

Európska komisia schválila žiadosť o zápis vína do registra Chránených označení pôvodu (CHOP) pre slovenský „Skalický Rubín“.

Dom Maríny

Štiavnický Dom Maríny, pútnické miesto lásky

15.12.2017 14:00

Originálne faksimile viac ako stosedemdesiatročného rukopisu básne Marína a ďalšie magické okamihy. Turistom ich ponúkne Dom Maríny v Banskej Štiavnici.

DANKO: Stretnutie s predsedom Matice slovenskej

Danko: Matica by sa mala angažovať aj v zmenách vo vyučovacích procesoch

15.12.2017 13:55

Šéf Matice Gešper zdôraznil, že budúci rok nás čakajú mnohé významné výročia a pri tej príležitosti pripraví viaceré podujatia.

trieda, žiaci

Vyšetrovanie v Austrálii odhalilo zneužívanie tisícok detí

15.12.2017 13:13

Najčastejšie spomínanými vinníkov boli duchovní a učitelia.

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 113
Celková čítanosť: 123419x
Priemerná čítanosť článkov: 1092x

Autor blogu

Kategórie