Založ si blog

Prečo ešte stále píšem

Vyhrala som cca 20 literárnych súťaží pre začínajúcich autorov, vyštudovala som žurnalistiku, majú mi vydať knihu – pre niekoho by to možno bola úspešná sumarizácia, ja z nej však už dávnejšie nemám radosť. Prečo?

 

Z viacerých dôvodov.

 

Začnime teda súťažami. Moje diplomy nevisia na stenách, v škole som za reprezentáciu nedostávala knižky, nenechávala som sa fotiť do regionálnych novín a ani som nepatrila medzi tých, ktorí po prvom úspechu na regionálnej súťaži hrdo kontaktujú starostu a chcú mať fotku so svojím “čestným uznaním” na stránke obce (ospravedlňujem sa, ak sa týmito slovami dotknem niekoho konkrétneho).  Hoci to tak možno nevyzerá, o nič z toho som nestála. Dovolím si zovšeobecniť svoju skúsenosť – ak raz v niečom budete dobrí, stane sa to pre vás štandardom. Po istej hranici budú od vás iní (i vy sám) očakávať, že váš úspech nebol výnimkou z pravidla, ale že bude pravidlom. Nemyslite si však, že mi stúpla sláva do hlavy – ešte ani sebavedomie mi nestúplo (hoci na to stále čakám). Práve naopak – čím viac súťaží som vyhrávala, tým viac som si uvedomovala, ako málo to znamená. Aj keby som si svoje diplomy archivovala a polepila si nimi všetky steny – čo moje víťazstvá o mne vlastne vypovedajú?

 

Okrem toho, povedzme si úprimne, pre praktický život žiadna súťaž nemá význam. Nikto vás nezamestná len preto, lebo máte o dve strany úspechov dlhší životopis. Dokonca je možné, že mnohých tým odradíte. Náš svet je nastavený tak, že tí, čo sú hore, chcú pod sebou niekoho, kto je dobrý – ale nie lepší než oni. O známostiach nehovoriac. Čo to znamená v praxi? Že kdejakí jazykoví redaktori, korektori, literárni vedci či pracovníci “literárnych magazínov” si do svojej uzavretej tlupy radšej vezmú niekoho, koho im odporučil známy známeho poberajúci tie isté granty.

 

Mohlo by sa zdať, že aspoň pri pokusoch o vydanie knihy podobné úspechy zavážia. Ale kdeže. Povedzme si rovno – vydavatelia chcú zarábať, a “ženský román” o zlatokopke či tristodvadsiatu variáciu “on, ona a ďalší on” sa oplatí vydať viac ako niečo, čo by teoreticky mohlo, ale nemuselo zarezonovať u kritiky (a teda mať sotva sto čitateľov, zároveň však nádej na získanie grantov). Ak si prečítate rozhovory s viacerými spisovateľkami, zistíte, že prototypná autorka tejto kategórie nerada písala slohy, alebo ich písala rada, no pani učiteľka jej za ne nedávala dobré známky, dotyčná však potom v sebe potom objavila talent, načerpala námet zo života, za tri či štyri týždne/mesiace napísala knihu, poslala ju do vydavateľstva, a hoci na internete píšu, že niekedy trvá aj pol roka, kým sa nádejným debutantom ozvú, jej odpovedali do troch dní. Takéto autorky, obyčajne povzbudené aj dobrým predajom a lukratívnym výstavným miestom vo výklade, o sebe či o svojich textoch zrejme nemajú dôvod pochybovať. Tým nechcem povedať, že im úspech či pocit spokojnosti so svojím dielom neprajem, chcem však poukázať na to, aké dôležité je byť v detstve či mladosti oceňovaný ľuďmi, ktorí literatúre rozumejú. Možno z toho budete mať dobrý pocit – ale pokus o vydanie knihy vám to určite neuľahčí.

 

Je to podobné ako so žurnalistikou. Som hrdá a šťastná, že som si ju zvolila (hoci som mala aj iné možnosti) – po praxi vo viacerých médiách mi je však jasné: nemusíte mať titul zo žurnalistiky, aby ste boli novinár. V istej nemenovanej redakcii slovenského denníka z piatich ľudí v regionálnej pobočke nemal titul z tohto odboru ani jeden (!) zamestnanec; traja dokonca nemali žiaden (!) titul. Napriek tomu sú už niekoľko rokov etablovanými novinármi; majú prax, meno, príležitosť/moc tvoriť verejnú mienku.

 

Okrem toho, čo si budeme klamať – hoci titul na filozofickej fakulte nezíska každý, získajú ho mnohí. V rámci žurnalistiky aj takí, ktorí doteraz nepoznajú rozdiel medzi fejtónom a glosou a informácie do svojich správ získavali kdekade, len nie v teréne.

 

A na margo vydania knihy? V zmluve, ktorú som podpísala, je zmienka o vzdaní sa autorských práv. Suma, ktorú mi vydavateľstvo za rukopis na oplátku dalo, je tak nízka, že ak by ju študentovi ponúkol zamestnávateľ ako odmenu za letnú brigádu, dotyčný študent by asi len pohŕdavo odfrkol a zaťukal si na čelo. Aj ostatné body zmluvy boli veľmi striktné – v prospech vydavateľa, v neprospech mňa. Otázne teda je, prečo som ju podpísala. To pochopí asi len ten, kto o niečom dlho sníval, a potom konečne dostal šancu si to splniť. A ten, kto nikdy nemal vysoké sebavedomie. A ten, kto nikdy nebol asertívny a nevedel si hájiť svoje práva. Viac ako nevýhodnosť zmluvy voči mne, autorovi, ma mrzí, že daní ľudia sa titulujú do roly tých, ktorí objavujú mladých literátov, podporujú ich talent, “objavia ich”.

 

Pripomína mi to chvíle na strednej škole, kedy sa (vo štvrtom ročníku) moja slovenčinárka konečne dozvedela, že mám za sebou nejaké literárne úspechy – a keď o tom informovala v okresných novinách (bez môjho vedomia), kamarátky jej písali, že je to určite jej zásluha: lebo bez dobrého vedenia by žiaden žiak žiaden úspech nemal. To, že dotyčná ani len netušila, že sa do súťaží zapájam, tobôž, že ich vyhrávam, to už neskôr nikto nespomínal – načo aj. Obávam sa, že presne tak to bude aj s daným vydavateľstvom – čo na tom, že vďaka ich zmluve som stratila autorské práva na rukopis a odmenili ma sumou ešte nižšou, akú som na iných súťažiach dostávala za jednu poviedku – hlavná vec, že ONI podporujú mladú literatúru. A to si radšej nechcem zistiť, akú sumu za svoj “objav” a vydavateľské zásluhy dostali od ministerstva oni.

 

NAPRIEK TOMU….

 

Literárne súťaže mali pre mňa zmysel. Formovali ma, dali mi príležitosť zoznámiť sa s viacerými kapacitami v svojom odbore, aj s viacerými mladými ľuďmi v mojom veku, ktorí majú/mali podobné záľuby a skúsenosti ako ja. Z niektorých sa stali moji dobrí kamaráti, z jedného (aj keď nakrátko) priateľ. Dali mi možnosť cítiť sa vo chvíľach vyhodnotenia ako človek – ktorým chcem byť. Človek, ktorý píše, a ktorý nepíše nadarmo. Na niektoré poviedky som dostala pozitívnu spätnú väzbu – kto niečo také zažil, má možno podobnú skúsenosť ako ja; ak niečo, čo ste vytvorili, pomohlo niekomu usmiať sa, konečne sa vyplakať, alebo mu vnuklo podnet na uvažovanie, potom mala vaša práca zmysel.

 

Okrem toho – pekne to zhrnul istý kamarát, ktorý mi nedávno napísal, že nebyť týchto súťaží, nebola by som dnes tou M.B., ktorou som. Má pravdu.

 

Od súťaží nechcem nikoho odrádzať, skôr naopak – je to veľká príležitosť a šanca. Spoznať ľudí, ktorí sú lepší ako vy. Alebo ľudí, ktorí vedia viac ako vy. Len neskúsení a neocenení autori sa odúvali, keď sa im niekto, nedajbože, pokúsil dať radu či usmernenie. Moja skúsenosť je taká, že čím viac cien mal človek na svojom konte, tým viac bol aj otvorený kritike a poznámkam – chcel sa zlepšovať, nebál sa zlepšovať. Tak, ako človek nevie hrať na klavíri len preto, že si zaň sadne a ťuká do klávesov, ani človek nevie písať len preto, lebo vie vytvoriť vety a spojiť ich do príbehu. Písaniu sa treba učiť ako hre na klavír – lebo písanie je aj štýl, pointovanie, cit pre text, minimum (či ideálne absencia) vaty… Verte či nie, toto je skutočný zmysel literárnych súťaží: byť usmerňovaný, nie oceňovaný. A kto si myslí, že tým stráca svoju individualitu – nie; stráca len chyby a maniére. A to nikdy nie je na škodu.

 

Neľutujem ani to, že som vyštudovala žurnalistiku. Je to krásna veda. Len má diskutabilnú prax. Po viacerých skúsenostiach veľmi zvažujem, či mám na ňu nervy a “gule”. Nemám však rada ľudí, ktorí žurnalistiku a žurnalistov odsudzujú a priori. Je veľa novinárov, ktorí svoju prácu robia dobre – a svet robia lepším. Hoci – povedzme si to úprimne – to nie je ich úloha. Novinár má svet popísať, nie ho meniť. A ak veci napíše správne, svet sa začne meniť sám. To je však sekundárne. V istom zmysle – nepodstatné. Poznám – osobne – aspoň tucet novinárov, ktorých považujem za osobnosti. Mnohí z nich zlepšili našu spoločnosť, pomohli rozhýbať či vyriešiť veci. Iní zas svojou prácou zmenili (k lepšiemu) životy konkrétnych ľudí. Ja teraz nehovorím o všetkých novinároch sveta ani o Slovenska. Ale áno, aj takí sú.

 

Je ľahké niekoho kritizovať a pritom netušiť, čo všetko za jedným príspevkom stojí. Ak mi chce niekto hovoriť o manipulácií, svetových korporáciách, ktoré platia za zverejňovanie nejakých správ a za nezverejňovanie iných, ak mi chce niekto dokazovať, ktoré noviny sú kým a za čo platené – väčšinou ma len rozbolí hlava a dvíha sa mi tlak. Ak si človek nevyskúšal redakčnú prácu (tým nemyslím externé prispievanie do okresných novín) alebo nežije s niekým, kto žurnalistike upísal život, väčšinou o skutočnej žurnalistike nemá ani šajnu – len ústa a myseľ plnú fráz. A tie sú k realite asi tak blízko, ako mesiac k hviezdam. Ak sa však chcete hádať, že vy ich predsa na nočnej oblohe vidíte spolu…

 

A čo vydanie knihy? Možno to bola chyba. Možno som mala čakať. Možno to vôbec nie je tak dobrý rukopis, aby stál za celý ten cirkus. Napriek tomu mi už teraz viacero ľudí povedalo, že sa im príbeh páčil. Že sa tešia na jeho knižné vydanie. Ja viem, že ten príbeh nezmení svet, nenadchne kritikov, nebude mať tisícky čitateľov. Je dosť možné, že mnohí ma budú kritizovať. V kombinácii s vyššie popísanými okolnosťami to nie je lákavá perspektíva. Svojím spôsobom je zatiaľ celý proces – počnúc podpisom zmluvy a pokračujúc každou ďalšou fázou – paródiou na môj detský sen. Vravím si však, že ak sa to deje, azda to má nejaký zmysel. A keď nemá, mala by som mu ho dať. Aspoň pre tých pár ľudí, čo sa na túto knihu tešia.

 

Prečo teda ešte stále píšem?

 

Z viacerých dôvodov.

 

Lebo to viem. Alebo si myslím, že viem. Lebo to chcem. Lebo ma to baví, napĺňa, občas teší, občas “vyčistí” od toho, čo ma trápi. Lebo občas to pomôže iným. Lebo pri písaní som šťastná aj nešťastná tým najkrajším spôsobom. Lebo je to môj spôsob, ako sa prihovárať iným. Lebo je to spôsob, ako sa prihovárať svojmu najvnútornejšiemu vnútru.

 

Ak by som písala len kvôli oceneniam, pochvalám, peniazom – už dávno nepíšem.

 

Písanie je však – parafrázujúc Elizabeth Gillbert – niečo, čo chcem robiť bez ohľadu na to, či v tom uspejem alebo neuspejem.

A vďaka tomuto postoju mi ešte stále (napriek všetkému znechuteniu, rozčarovaniu a tým, čo na mne paratizujú) stojí za to.

Najkrajšie knižné obálky 2016: prekvapili Slováci viac než anglofónny trh?

04.02.2017

Vraví sa, že nesúď knihu podľa obalu. Súhlasím. Platí však aj to, že vďaka peknému obalu si človek (najmä ten nezorientovaný v množstve anotácií) knihu ľahšie všimne a obľúbi. V viac »

13 kvalitných romantických filmov

30.01.2017

Titanic či Hriešny tanec pozná takmer každý. V tomto zozname však nájdete filmy, za ktorých sledovanie sa nemusí hanbiť ani chlap. Dôkazy, že "romantický" nemusí byť synonymom "nekvalitného". viac »

Nežije náhodou vo vašom byte cudzia žena?

07.01.2017

Na začiatku bola novinová správa v japonských novinách: osamelý muž si začal všímať, že mu miznú veci. Nie dramaticky, nie hodnotné. Jogurt, džús... Najprv si myslel, že je paranoidný. viac »

KOALÍCIA: Robert Fico

Slovensko pre dvojakú kvalitu potravín iniciovalo summit V4

23.02.2017 18:29

Slovensko pre problematiku dvojakej kvality potravín v rámci členských štátov Európskej únie iniciovalo summit premiérov Višegrádskej štvorky.

Andrej Kiska

Kiska: Záväzok Slovenska voči NATO je potrebné naplniť

23.02.2017 17:50

Záväzok Slovenska voči NATO je podľa prezidenta SR Andreja Kisku potrebné naplniť.

paríž, rukojemnícka dráma, polícia,

Parížski tínedžeri zablokovali školy horiacimi kontajnerami

23.02.2017 16:50

Parížski tínedžeri vo štvrtok zablokovali 16 mestských stredných škôl horiacimi kontajnermi a provizórnymi barikádami na protest proti údajnému znásilneniu mladého černocha.

Geert Wilders

Wilders pre únik informácií zrušil verejné aktivity svojej strany

23.02.2017 16:32

Holandský krajne pravicový politik Geert Wilders vo štvrtok až do odvolania zrušil všetky verejné podujatia svoje Strany pre slobodu (PVV).

marbi

"Áno, kniha nám musí niečo dať. Kniha môže niečo dať i tak, že nám niečo vezme. Berúc naše predsudky, dáva nám kniha niečo, totiž viac jasnosti, viac vedenia, než sme mali predtým. Sú knihy, ktoré nielenže niečo berú, ale zoberú nás tak zle, že nás poničia až k tomu stupňu, kedy si človek myslí, že už nemôže ďalej žiť alebo aspoň ďalej žiť ako doteraz." Becher

Štatistiky blogu

Počet článkov: 85
Celková čítanosť: 80148x
Priemerná čítanosť článkov: 943x

Autor blogu

Kategórie